Bratislava 17. júna (TASR) – Reportérka Českej televízie a bývalá dlhoročná spravodajkyňa Slovenského rozhlasu z Washingtonu Oľga Baková spomína na prvé roky po útokoch z 11. septembra v USA ako na fascinujúce obdobie. "Amerika bola zaujímavá stále a všetkým. Bolo to obdobie útokov antraxom, neskôr útokov na Irak, Afganistan, atď. A navyše Bush bol veľmi kontroverzný prezident, prinášalo to množstvo tém ale nielen vo veľkej politike," hovorí novinárka, ktorá ako jediná zo Slovenska robila osobný rozhovor s týmto americkým prezidentom.

"Až keď som vyšla z Bieleho domu, tak mi došlo, že som vlastne vôbec nestihla tú trému. Myslím si, že to bolo práve preto, že dokázal navodiť milú, prirodzenú atmosféru," spomína.

Ako reportérka Českej televízie roky prinášala českým divákom správy zo Slovenska a okolitých krajín. Dokonca má dodnes odloženú dlažobnú kocku, ktorú hodil demonštrant v Budapešti. "Zažila som tam poriadne husté demonštrácie. Proti politikom, alebo aj menšinám. Ich spoločnosť je hodne frustrovaná. Napríklad útoky voči homosexuálom, bolo tam niekoľko drsných koncov týchto veselých hapeningov," konštatuje Baková.

-Začínali ste v denníku Čas, presnejšie ešte starý Čas, predok dnešného Nového Času. Čitatelia možno vedia, že to bol denník Demokratickej strany…-

Bolo to ešte v rámci školy, keď sme sa rozhodovali do akého média pôjdeme praxovať. Ja som na rozdiel od mnohých spolužiakov na žurnalistike, z ktorých niektorí boli detmi novinárov, alebo mali kontakty v médiách a cestičku už mali pripravenú, musela rozmýšľať kam a ako. Pravda bola Pravda, Smena bola mládežnícka, ale ešte do značnej miery "socialistická". Tak som sa rozhodla pre Čas. Tam nešiel nikto. Šéfredaktorom Času bol Juraj Alner, novinárska legenda. On bol tzv. "šesťdesiatosmičkár", veľmi tolerantný, múdry a veľa ma naučil. Dával šance aj mladým. A snažil sa nás aj vzdelávať, dával nám čítať veci, ktoré sme dovtedy nepoznali. Dodnes mám od neho v knižnici Hayekovu Cestu do otroctví. A mal svoje milé metódy. Pamätám si, ako som napísala správu a povedal mi: Oľga, za každé zbytočné slovo mi dáš korunu. Vtedy to bolo na poriadnu časť z honorára. Teraz, keď sa všetky veci v televízii, aj v rozhlase výrazne skracujú, na neho často spomínam. Po mnohých, mnohých rokoch sme si potykali a pre mňa je to novinár par excellence.

-Čo ste vtedy v Čase písali, domácu, alebo už vtedy zahraničnú politiku?-

Boli to domáce veci, ale skôr menšie. Správy alebo reportáže o aktivitách mládežníkov, problémoch Bratislavy a podobne. Bola som elév, a tak ma brali, ale nesťažujem sa. Človek nemôže ísť hneď robiť rozhovor s premiérom, nie?

-Najväčšie úspechy ste zaznamenali v zahraničnej politike. Ako ste sa k nej dostali?-

Až neskôr, pretože potom, ako som dopraxovala v Čase, som doštudovala, vydala sa a mala som dieťa. Bolo to po revolúcii, moji spolužiaci išli robiť kariéry, napríklad Richard Rybníček, Adriana Hosťovecká, už vtedy známe mená… V tom čase sa u nás na škole otvorila možnosť ísť na rok na stáž do Washingtonu. Moja učiteľka angličtiny mi povedala: Je tu jedno voľné miesto Oľga, to je ako šité pre vás. Ja som jej ale musela vysvetliť, že to pre mňa nie je aktuálne, idem sa vydávať, čakám dieťa. Bola prekvapená. A pre mňa to tiež bolo ťažké rozhodovanie. Hovorila som si, že som asi zahodila životnú šancu. Nakoniec sa o pár rokov ukázalo, že som sa do USA predsa len dostala. Ale vtedy som to prežívala úplne inak, celý život som o takom niečom snívala. Navyše bolo krátko po revolúcii, človek konečne dostal možnosť dostať sa von. Nuž, bola to dilema, ale som rada, že som sa rozhodla, ako som sa rozhodla. Keď sa na to spätne pozriem, vidím, že uprednostniť kariéru nie je vždy to najsprávnejšie.

-A tá zahraničná politika?-

Oslovil ma spolužiak z vysokej školy, či by som nešla robiť do Slovenského rozhlasu, že sa uvoľnilo miesto v Redakcii zahraničného života. Tak som si povedala že to skúsim. Vtedajší šéf pozrel na mňa a konštatoval: …žena a ešte s malým dieťaťom…čo s vami? Povedala som mu, že to, že som žena, už nezmením. Ale keby som bola slobodná, tak sa zase bude báť, že sa vydám a budem mať dieťa. A keby som už mala dospelé dieťa, povie, že som príliš stará. Neperspektívna. Možno to bola taká mladícka drzosť, ale ja som nemala čo stratiť. Odišla som s tým, že to miesto nedostanem. Ale potom mi zvolal a prijal ma.

-Aká to bola práca?-

Začala som robiť v takmer celkom mužskom kolektíve a to bolo príjemné. Ale nie len to. Oproti dnešku tie začiatky neboli také hektické, bolo to akési pokojnejšie, pomalšie, človek mal čas niečo sa naučiť a nie hneď ísť do prvých línií. V tom čase neboli počítače, internet, Iphony. Boli písacie stroje, častokrát sme mali zahraničné noviny, ktoré k nám prišli aj s trojdňovým oneskorením. Keď si tam ale človek vybral článok, stále to bolo akosi aktuálne, stačilo ak bol zaujímavý. Dalo sa postupne, pomaly učiť. Najprv sme prekladali z tlače, potom sme dostali urobiť vlastný príspevok, neskôr nás vyslali do terénu a potom až do zahraničia… Bola tam postupnosť. Navyše bolo okolo dosť starších, skúsenejších kolegov, ktorí dokázali povedať: Poď sem, toto prepíšeš, toto prerobíš. A vysvetlili, kde sa urobili chyby.

-Spomínali ste, že v rozhlase sa v devätdesiatych rokoch robilo pomalšie. Robili sa aj dlhšie správy?-

Spomínam si, že sa robili aj dlhé pásma, hodinové i viac, napríklad o postavení žien vo svete, tu sme spolupracovali s UNESCO a inými OSN organizáciami, venovali sme sa témam do podrobností. Boli to dlhšie pásma, s ktorými sme sa vedeli vyhrať, bol na to akosi čas. Aj reportáže do spravodajstva trvali bez problémov tri minúty. I viac. Dnes je v spravodajstve také niečo nemysliteľné. Tak ako tá časová vzdialenosť medzi udalosťou a jej zverejnením. Keď bola o jedenástej pravidelná tlačová konferencia na Ministerstve zahraničných vecí, o dvanástej sa bežalo odniekiaľ zavolať…

-…z telefónnej búdky?-

…samozrejme aj z búdky, kde sa dalo, mobily vtedy neboli. Zvlášť zaujímavé to bolo na služobných cestách, keď človek hľadal telefónnu búdku a konvoj s politikom odchádzal… Vtipný bol aj prenos zvukov. To sa robilo tak, že ste prikladali k slúchadlu telefóna sluchadlo od nahrávacieho sprístroja. Tak sme posielali vyjadrenia politikov alebo iných respondentov. Viete si predstaviť tú kvalitu zvuku! Takisto napríklad po príchode z tlačovky sa to, čo mal človek nahraté na kazetovom magnetofóne, nahralo na pás, z toho pásu sa to vystrihovalo, vkladala sa tam naša časť príspevku, hudobný technik to musel zmixovať… V konečnom dôsledku sa informácia z tlačovky, ktorá bola o jedenástej, dávala do Žurnálu na šiestu večer. Viete si to predstaviť dnes? Nepredstaviteľné. Malo to ale aj výhody, dalo sa s tým viac vyhrať. Dnes ide niekedy rýchlosť na úkor kvality. Ale v čase internetu sa to už asi nedá zmeniť.

-Napokon vám USA neušlo, stali ste zahraničným spravodajcom Slovenského rozhlasu vo Washingtone. Ako k tomu došlo?-

Zhruba o 10 rokov po prvej šanci ísť do USA. V tom čase som už mala dve deti. A neprejavovala som záujem o zahraničné posty, to bola skôr záležitosť kolegov – mužov alebo mladších, bez rodiny. Ale prišla z vedenia ponuka, či to nechcem skúsiť. Tak som si zobrala čas na rozmyslenie. Pre šéfa spravodajstva to bolo prekvapivé, asi počítal s tým, že to zoberiem hneď. Ale vedela som, že mám dve deti, z toho jedno veľmi malé, nemalo ani štyri roky a manžel mal vlastnú firmu. Presunúť celú túto "agendu" do Washingtonu nebolo jednoduché. Nakoniec sme sa rozhodli, že to skúsime na rok. A boli sme tam nakoniec päť rokov.

-V čom spočívala práca spravodajcu SRo vo Washingtone?-

Prišla som tam mesiac po 11. septembri. Takže ten nástup bol náročný. Bol tam obrovský chaos. Všetko, čo platilo pár dní predtým, už odrazu neplatilo. Vybavovanie úplne elementárnych vecí bola neraz Hlava XXII. Napríklad na to, aby tam človek mohol fungovať, mohol žiť, potrebuje identifikačnú kartu, tzv ID, niečo ako náš občiansky preukaz a vodičský zároveň. Ten ti nevydajú, kým nemáš nejaký dôkaz, že niekde bývaš, teda napríklad doklad o platbe za byt, elektrinu, plyn atď. Ale zmluvy na byt a veci s tým súvisiace sa nedali vybaviť bez ID. Začarovaný kruh. A bolo úplne jedno, že si novinár, že máš poverenie, akreditáciu. Na vybavovanie dokladov stojíš v rade tak ako každý druhý. Potom už urobiť skúšku na vodičák – lebo v USA si ho musíš nanovo urobiť – bolo pre mňa niečo ako odmena. Hurá, konečne som sa sem dopracovala! Lebo som na ten ich Department of Motor Vehicles chodila ako na klavír, stále chceli nejaké dokumenty, doklady… ale nakoniec sa mi to podarilo. Popri tom som musela zariaďovať počítač, techniku, bývanie, kontakty a samozrejme robiť pre rozhlas. Veď bolo po 11. septembri, nedalo sa pár dní nerobiť. Takže začiatky boli hektické. Ale hovorí sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní.

-A posilnilo?-

Bolo to veľmi zaujímavé a poučné. Z hľadiska skúseností som rada, že som tam prišla tesne po 11. septembri. Toto bushovské odobie bolo nesmierne náročné, Amerika bola v centre diania. Na nedostatok práce som sa nemohla sťažovať. Ak sa niekedy kolegovia sťažovali, že boli v spravodajstve zaradení až na posledné miesto, alebo sa im dokonca miesto neušlo, mne sa to nestalo nikdy. Amerika bola zaujímavá stále a všetkým. Bolo to obdobie útokov antraxom, neskôr útokov na Irak, Afganistan, atď. A navyše Bush bol veľmi kontroverzný prezident, prinášalo to množstvo tém ale nielen vo veľkej politike. Celá spoločnosť bola nesmierne zaujímavá, žila tiež niečo, čo predtým nepoznala a preto sa i Američania správali inak.

-Mňa pri jednom rozhovore prekvapil Peter Šťastný, ktorý v predvolebnej kampani úplne jednoznačne preferoval Busha. Opisoval ho ako čestného a principiálneho človeka, v úplnom protiklade k prevažujúcemu európskemu postoju, podľa ktorého bol príliš militantný a radikálny. Vy ste s týmto americkým prezidentom osobne robili interview. Aký bol?-

Isto sa to nedá zhodnotiť jednou vetou a ani na základe jedného stretnutia, ale pokúsim sa o to. Počas predvolebnej kampane Bush vs. Kerry dostali americkí študenti otázku, s ktorým z tejto dvojice by radšej išli na pivo. Aj tí študenti, z ktorých mnohí volili demokratov, často preferovali Busha. Najskôr ma to prekvapilo. S Bushom na pivo? Ale pochopila som to. Myslime si o ňom, čo chceme, ale Bush má v sebe kus človečiny. Kerry bol jednoducho viac zošnurovaný, upätejší. Bola som na ich predvolebných kampaniach, Kerry nedokázal zaujať dav, ani náhodou. Zato Obama, ktorý sa napríklad u Kerryho po prvý raz ukázal ako hosť, tak ten parádne dostal ľudí do varu. Vtedy ako neznámy senátor. Ale späť k Bushovi. Predstavte si, že ako rozhlasák idete robiť rozhovor, ktorý bude snímaný na kamery, s americkým prezidentom. Vtedy to bol naozaj pán Zeme, myslím, že bola jeho pozícia ešte silnejšia, viac dominujúca vo svete, ako je to dnes u Obamu. A v takejto situácii som prichádzala do Bieleho domu na rozhovor.

-Pokiaľ viem, toto interview bolo neskôr vysielané aj televíziách…-

Bol to môj naozaj vôbec prvý rozhovor na kamery, ja som nikdy pred tým nemala žiadnu takú skúsenosť, nieto ešte interview a ešte aj s americkým prezidentom! Prišla som vyzbrojená malým minidiskom, ktorý som si pripojila kdesi v inej miestnosti. To bola moja priorita, mať zvukový záznam pre rozhlas. Ale, a to som si uvedomila až neskôr, v prvom rade to bol rozhovor na dve kamery v Bielom dome. Myslím, že v Žltom salóniku. Hovorila som si, že ak dostanem trému a skolabujem, neviem ako to dopadne. Veď doma na to čakajú. Prišla som tam s malou dušičkou, ale na mieste vládla absolútne normálna atmosféra. Technici tam nastavovali svoje veci, svetlá, a kým to dorobili, on si sadol a začal sa so mnou baviť. Klásť mi otázky. Kto som, prečo som tam, či mám rodinu, koľko mám detí, ako sa im darí v škole… Proste som tam sedela a bavila sa s týmto politikom vlastne o súkromných veciach. A potom zrazu povedal: Hej, Oľga a nemala by si klásť otázky ty mne? A tak som začala robiť rozhovor. Až keď som vyšla z Bieleho domu, tak mi došlo, že som vlastne vôbec nestihla tú trému. Myslím si, že to bolo práve preto, že dokázal navodiť milú, prirodzenú atmosféru. Proste nebolo to také, že tu máš svoje tri minúty a padaj.

-Koľko času ste dostali na rozhovor?-

Na celé interview som mala mať tri až päť minút, ale dávala som stále ďalšie otázky, to sa inak nedalo, až sa to natiahlo na osem. Na to, aký je Biely dom nalinkovaný – a Bush bol naozaj nalinkovaný na minútu presne, na rozdiel od Clintona, na ktorého sa hodiny čakávalo – to bolo dosť. Až keď mi vzadu asistentka, ktorá stála za Bushom začala ukazovať gesto, ako si prstom podrezáva hrdlo, tak mi došlo, že som to prešvihla. Ale čo už, mala som rozhovor s Bushom. Ako človek bol nesmierne priateľský a žoviálny. Ja som sa naozaj v jeho spoločnosti cítila príjemne, ak sa to za takú krátku dobu dá hodnotiť, pravdaže.

-Ako sa slovenská novinárka, naviac rozhlasová, dostala k rozhovoru s americkým prezidentom?-

Tu sa ukazuje, že môžete mať akýkoľvek talent, koľkokoľvek dobrej roboty za sebou, ale keď nemáte aj kúsok šťastia, tak je vám to neraz nanič. Americký prezident pred odchodom do zahraničia zvykne dať jedno interview jednej televízii, zvyčajne verejnoprávnej, podľa toho akú krajinu navštívi. Ak ide na turné, väčšinou je to tak, že Biely dom zavolá aj jeden mienkotvorný denník alebo týždenník z daného štátu do ktorého cestuje a urobí takú minitlačovku. Každému novinárovi dá šancu na jednu, dve otázky. Takže máš síce nahraté aj otázky napríklad svojho ruského a belgického kolegu povedzme, ale je to vlastne len taká malá tlačovka. Pre televízie robí interview "one on one". V našom prípade išiel na Slovensko stretnúť sa s Putinom, takže okrem mňa tam bol ruský novinár, navštívil Brusel, Berlín, takže tam bola kolegyňa z Belgicka a Nemec. Ak správne rátam, v ten jeden deň dal Bush štyri takéto interview. Mimochodom, už keď Bush vyhral svoje druhé voľby, som si hovorila, že príde na Slovensko. Mala som taký vnútorný pocit. Ale malo to svoju logiku. Lebo nech si hovorí kto čo chce, on mal naozaj s Dzurindom nadštandardné, dobré vzťahy. Vtedy som si povedala, že ak to naozaj nastane, budem sa o rozhovor uchádzať, aj keď rozhlas nemá šancu dostať sa do Bieleho domu.

-Boli ste výnimkou?-

Vedela som, že Slovenská televízia – vtedy bol rozhlas a televízia rozdelený – nemá v USA zastúpenie. Hovorila som si, že kým nepristane na letisku vo Washingtone lietadlo s kamerou a reportérom STV, budem sa do poslednej minúty o tento rozhovor uchádzať. Mala som svoje kontakty a ľudí, ktorých som požiadala, aby sa za mňa prihovorili. Reagovali, že áno, poznajú ma, odviedla som kus práce, ale som rozhlas, nemám šancu. Ale, že sa pokúsia. Neviem, kde vtedy na Slovensku nastala chyba, to už musia vedieť v Slovenskej televízii a na ambasáde, ale jedného dňa mi zavolali z Bieleho domu. Povedali mi, že STV sa neozvala, už nemajú čas to riešiť a vedia ako o to usilujem, takže môžem mať ten rozhovor. Skoro som umrela pri tom slúchadle. No mali prosbu, či viem nájsť aj nejakú inú televíziu, ktorá by ten rozhovor šírila v obrazovej podobe na Slovensku. Ja som mala dobré kontakty s Českou televíziou, aj ich štábom v USA – vtedy bez toho, že by som uvažovala, že budem niekedy pre nich robiť – tak som povedala, že Česká televízia má presah aj na Slovensko. Z ČT mi už predtým povedali, že by si časť toho rozhovoru zobrali. A Biely dom s tým súhlasil.

-Takže na rozhovor s najvplyvnejším človekom sveta išla namiesto Slovenskej televízie reportérka Slovenského rozhlasu s českými kamerami…-

Kamery boli americké, ale išiel so mnou do Bieleho domu kameraman Českej televízie s dvoma beta kazetami, na ktoré sa to nahralo. Ja som niečo také nevlastnila, bolo to majetkom ČT. V tom čase som ani netušila, čo to vlastne je, tá beta kazeta, ja som mala ten svoj minidisk na nahrávanie audia a hotovo. Ani som sa na tú televíznu časť nesústreďovala. Pamätám sa, bol tam reportér nemeckej televízie. Mal v rukách poznámky na žltom papieri, vysvetľoval mi že biela nie je vhodná. A keďže vopred vedel, že bude robiť tento rozhovor, bol sa predtým opaľovať v Kankúne. Mal tam pani asistentku, ktorá ho upravovala, dávala mu make up. A ja pozerám na Martina Stehlíka, českého kameramana a hovorím: No, Stehlíku, ty budeš čo so mnou robiť? Kde máš pudrenku? Obaja na to nezabudneme a dodnes sa na tom zabávame. Robila som svoje prvé televízne interview a bol to hneď rozhovor s Bushom, ktorý išiel na Českej televízii. Život prináša naozaj zaujímavé momenty. Keď som potom vyšla pred Biely dom, držala som ten svoj minidisk s rozhovorom a vedela som, že ho musím rýchlo nahrať do počítača. Bála som sa, že sa mi pokazí, vtedy sa mi disky často kazili, najmä keď som na nich mala niečo dôležité. Kazety som dala Martinovi Stehlíkovi, ČT to vtedy odvysielala takmer celé. Doteraz som si ich nepozrela. Ale viem, že nakoniec to na Slovensku okrem Slovenského rozhlasu odvysielala súkromná televízia Markíza. A jednu časť citovali svetové agentúry. To bola otázka o Bushovom názore na demokraciu v Rusku. Bush nemal zlé vzťahy s Putinom, ale v tom čase mal aj kritické vyjadrenia na adresu jeho vládnutia, pretože v Rusku to začalo byť dosť problematické. Ja som sa ho na to opýtala. To mala byť vec, na ktorú sa asi skôr mal opýtať ruský kolega, ale neopýtal sa.

-Chceli v Bielom dome poznať vopred, aké otázky položíte?-

Keď som na Slovensku chcela rozhovor na podobne vysokej úrovni, dostala som požiadavku dať otázky vopred. Nebola som na to zvyknutá a dala som to aj najavo. Vrcholný politik má predsa vedieť odpovedať a byť pripravený na čokolvek. Ale bolo mi povedané, že je to normálne, veď isto aj keď som robila rozhovor s Bushom, tiež som určite musela poskytnúť otázky vopred. Nuž nie. Jediné, čo chcela vedieť kancelária Bieleho domu bolo, či budem mať nejakú špecifickú otázku, na ktorú prezident možno nebude vedieť bez prípravy odpovedať. Povedala som, že nie, že na recept na bryndzové halušky sa ho určite pýtať nebudem. Budú to len normálne, štandardné otázky, na ktoré určite bude vedieť odpovedať. A to im stačilo. Tým, že išiel summit Bush – Putin, som sa pýtala na túto tému, aj na vzťah k Slovensku. Položila som mu otázku, dokedy bude trvať pre Slovákov vízový režim. Začal odpovedať dosť všeobecne. Tak som ho trochu podpichla, že je americký prezident, muž číslo jedna vo svete, toto predsa musí vedieť. Začal sa smiať, ale určitú odpoveď mi nemohol dať. Tieto veci rieši Kongres a pri všetkej sile amerického prezidenta ani on nie je schopný zorganizovať Kongres tak, aby sa obišli obvyklé procedúry. Takže odpoveď typu: Áno, od 30. mája víza zrušíme, mi dať nemohol.

-Pozitívne sa vtedy vyjadril aj o Dzurindovi…-

Áno a nebolo to formálne, oni mali naozaj dobré vzťahy, lepšie ako s inými politikmi v Európe. Neviem, či to bolo tým kresťansko – demokratickým konzervatívnym pohľadom na svet, či to bolo tým, že Slovensko Busha v boji proti terorizmu a v Iraku jednoznačne podporovalo. Určite aj tým. Ale medzi nimi dvoma to naozaj fungovalo aj osobne, čo sa neraz ukázalo. Keď sme vstupovali do NATO, bolo v Bielom dome množstvo premiérov. Bush si s nimi podal ruku, podiskutoval štandardné dve – tri minúty. Naši diplomati čakali na Dzurindu veľmi dlho, už bol pocit, že sa tam v Bielom dome niekde stratil. A on vyšiel po asi dvadsiatich minútach, možno aj dlhšom čase, s Bushom ruka v ruke, vysmiati. Bolo to nadštandardné prijatie pomimo všetkých ostatných premiérov. Mimochodom, v Blair House tiež nenechajú prespať hocikoho, naozaj len významné návštevy a Dzurinda nocoval tam. Môžeme si myslieť o jednom aj druhom politikovi čokoľvek a je pravda, že zo svojho vzťahu jeden aj druhý profitovali, ale podľa mňa bol ich vztah úprimne kamarátsky. Teda aspoň natoľko, nakoľko je v politike vôbec môžné mať priateľa.

-Robili ste rozhovory aj s ďalšími významnými osobnosťami, napríklad so Zbigniewom Brzezinskim…-

Áno, aj s Clintonovou, či Albrightovou. Ale Brzezinski bol naozaj výnimočný. Napriek tomu, že je už dávno mimo politiky, je stále veľmi žiadaný a nie je ľahké s ním získať rozhovor. Mala som na neho určité "páky" vďaka tomu, že pochádza z Poľska a že má dobré vťahy s niektorými ľuďmi aj na Slovensku. Napríklad s Martinom Bútorom, vtedajším veľvyslancom v USA. Brzezinski mi po istom licitovaní dal napokon k dispozícii desať minút. Chcela som položiť mimoriadne kompetentné otázky, chcela som sa blysnúť, že viem, takže kým som mu to všetko vyklopila, moja otázka trvala možno aj niekoľko minút. On ma hneď zastavil a povedal, že robím typickú chybu: otázky stredo – a východoeurópskych novinárov sú často oveľa dlhšie, ako jeho odpovede a ak mu to urobím aj nabudúce, nechá ma otázku niekoľkokrát zopakovať. Alebo mi odpovie jednoslovne a nič z rozhovoru mať nebudem. Tak som rýchlo zmenila stratégiu. Keď som s ním potom robila druhý rozhovor, to už bolo aj s kolegami z ČT, vedela som, že si musíme pripraviť krátke otázky, "shooting questions". Rýchle, žiadne vkladanie seba do rozhovoru. Jeho to nezaujíma, on dáva interview. To je opäť vec, ktorá ma niečo naučila. Treba dať krátku otázku, prípadne aj podotázkou získať odpoveď, ale nie prezentovať samého seba. Brzezinski bol nesmierne prísny, ale bolo to poučné.

-Aké rozhovory sa vám, naopak, získať nepodarilo?-

Ja som nemala šťastie na Condoleezzu Riceovú, šéfku diplomacie, a neúspěšná som bola aj u ministra obrany Donalda Rumsfelda. Tu musím povedať, že šikovnejšia bola moja vtedy 12 ročná dcéra. Raz sme boli na tlačovke Rumsfelda s náčelníkom generálneho štábu armády USA, Richardom Mayersom. Brala som dcéru, lebo sme potom mali niekde ísť, a tak som ju nechala počas tlačovky v novinárskom centre. Po skončení nás novinárov nechali v miestnosti kde bola tlačovka, kým minister odíde. Taká bezpečnostná rutina. Lenže trvalo to dlho a my sme nevedeli prečo. Pochopila som neskôr, od dcéry. Povedala mi "mami ten ujo čo ho poznám z televízie aj s tým v uniforme, sa pri mne zastavili a rozprávali". A čo sa pýtali, hovorím. Ale nič zásadné, len také tie otázky dospelákov, keď chcú byť zdvorilí. Veď to poznáš, odpovedala. Dodnes sa mi smeje, že mala svojich pár minút slávy s politikom, o ktorého ani nemala záujem a ktorého som ja k rozhovoru nezískala.

– Rumsfeld bol tiež jeden z tých ktorí Busha presviedčali, že je dôležité zaútočiť na Irak. Po všetkých tých vážnych vyjadreniach na adresu zbraní hromadného ničenia v Iraku pôsobilo potom neuveriteľne, že sa tam žiadne nenašli…-

Ja som mala v USA informácie aj off record od ľudí, ktorí už vtedy hovorili, že tam nemusia byť. Boli tam mnohé inšpekcie OSN, odborníkov. Navyše aj z právneho hľadiska je útok na cudziu krajinu, pokiaľ nie sú splnené určité podmienky, nelegitímny. Verím tomu, že na Slovensku boli mnohí ľudia úprimne presvedčení, že tam tie zbrane sú. Preto kritizovali moje zahraničnopolitické komentáre a komentáre kolegu z Bruselu, ktoré sme vysielali v nedeľu na obed. Dokonca nás nazvali Jastrabi spod Pyramídy, objavilo sa na našu adresu viacero kritických vyjadrení v médiách, výzvy, že tam nemáme čo robiť, že rozhlas také čosi nemá vysielať. Nerobili sme nič iné, ako kládli otázky a pokúšali sa na ne nájsť pravdivú odpoveď. Časom sa ukázalo, že pravda je skôr to, čo sme hovorili my.

-Človek, ktorý posiela z USA 150 príspevkov mesačne určite nerobí len Busha, ale aj menej politické témy. Ktoré patrili medzi najzaujímavejšie?-

Robili sme pravidelne i pre Štúdio svet, alebo Popoludnia s rozhlasom a iné relácie. To boli najmä osobné postrehy, témy, ktoré sme spracovávali do reportáží. Preto je dôležité, aby sme mali zahraničných spravodajcov, z domu od internetu sa to nikdy na takejto úrovni urobiť nedá. Treba byť na mieste a zažiť to osobne. Keď bol hurikán Katrina, SRo bolo prvé slovenské médium, ktoré tam bolo. Česi tam mali veľmi rýchlo aj televízne zastúpenie. Poslať niekoho z Bratislavy, než sa rozhýbe redakcia, to trvá. STV tam poslala redaktora pomaly už keď bolo po všetkom.

-A z tých ľahších tém?-

Samozrejme tých tém bolo veľmi veľa. Napadá mi takto narýchlo reportáž o Freegans – to je hnutie ľudí, ktorí v podstate vyberajú odpadkové koše. Nie preto, že by boli bezdomovci, ale preto, že v USA sa veľmi plytvá a vyhadzujú sa použiteľné veci. Ja som s nimi prešla za jednu – dve noci celý New York. Napríklad tu bola výhoda, že som robila pre rozhlas. Tí ľudia by mi na kameru nešli, niektorí mali byty na Manhattane, hanbili by sa. Ale v Amerike sa doslova ponúkali zaujímavé, neraz bizarné témy. Ideš po ulici a vidíš človeka stanovať pred kinom. Trochu sme sa porozprávali a zistila som že tam nie je preto, aby si kúpil lístky, tie už mal. Ale o tri dni začínala nejaká séria Hviezdnych vojen a u nich si v kine prvý sadne ten, kto prvý príde. Takže žena týždeň stanovala aj s celou rodinou na prašnej a rušnej ulici Washingtonu, aby s istotou zaistila pre seba a manžela s detmi tie miesta na sedenie, ktoré považuje za najlepšie. A boli aj mnohé iné odľahčené témy, alebo témy spoločenské, ktoré mi kompenzovali veľkú politiku. Napríklad o prístupe Američanov k športu, náboženstvu, financiám, ako vnímajú svet okolo seba. Ale i drobnostičky ako chodia prať do čistiarní, alebo bizarnosti o mnohoženstve v Arizone, kde sa žije takmer ako v stredoveku,…

-Čo nasledovalo po vašom návrate z USA?-

Nikdy som nechcela robiť na Slovensku domácu politiku. Bola som "zažratá" do zahraničnej politiky, hlavne americkej. A chcela som pri nej zostať. Keď som sa vrátila na Slovensko, netušila som neraz, kto je kto a čo je čo. Bola som istý čas zmätená asi ako každý, kto na dlho odíde z domova. No a prácu, ktorú mi pridelili v rozhlase, som urobila za chvíľu. Pri mojom obvyklom tempe na aké som bola zvyknutá z Washingotnu, to bolo rýchlo hotové. Zrazu som mala strašne veľa voľného času. A mala som pocit, že aj v redakcii už nie je pohľad na témy taký seriózny a zapálený, ako ten môj. Vtedy prišla ponuka z Českej televízie.

-Išli ste robiť zahraničného spravodajcu zo svojej materskej krajiny. Pre televíziu zo susedného štátu…-

Áno, ale pre mňa bolo podstatné, že som znovu išla robiť zahraničného spravodajcu. Rozdiel bol v tom, že to bolo pre televíziu a z krajiny, kde som doma. Oboje bolo pre mňa nezvyčajné. Ja som nikdy nemala ambíciu robiť televíznu žurnalistiku. Okrem toho to bolo z vlastnej krajiny a pre mňa bola domáca politika neznáma. Ale povedali sme si, že to bude vlastne výhodou, lebo sa na to pozerám ako na zahraničie.

-Aký bol televízny začiatok?-

Kým v rozhlase som išla postupne od nejakej malej správy k väčším, môj prvý deň v ČT bol naozaj nezabudnuteľný. Začala som v Maďarsku, ktoré sme aj neskôr občas pokrývali. Bol 15. marec, národný sviatok Maďarov, ktorý ukončila demonštrácia v Budapešti. Podvečer prešli oslavy sviatku do veľmi ostrých protestov radikálov. Lietali dlažobné kocky, dymovnice, policajti zasahovali slzným plynom, zatýkali…. Kolega kameraman sa mi neskôr smial, že keď ma videl ako uprostred tej trmy-vrmy dávam do ČT24 rozhovor, myslel si, že sa to skončí rozbitou hlavou. Ale ja som si v tom strese a adrenalíne z novej roboty vôbec neuvedomovala nebezpečenstvo. Jednu tú dlažobnú kocku som si zobrala na pamiatku domov, je poriadne veľká. Maďari, keď sa naštvú, vedia poriadne demonštrovať, máme sa ešte čo učiť…

-…niektoré veci by sme sa od nich možno učiť nemuseli…-

Zažila som tam poriadne husté demonštrácie. Proti politikom, alebo aj menšinám. Ich spoločnosť je hodne frustrovaná. Napríklad útoky voči homosexuálom, bolo tam niekoľko drsných koncov týchto veselých hapeningov. Jeden mi mimoriadne utkvel v pamäti. Homosexuáli mali svoj každoročný Dúhový pochod. Aby mohli bezpečne prejsť mestom, boli vytvorené niekoľkovrstvové ploty, policajné kordóny. Radikáli sa k nim nedostali a tak aspoň po nich cez ploty hádzali vajcia. Nie vajcia, záprdky. Takže nielen sprievod, ale aj naša kamera, aj my sme boli tiež celí špinaví. Sprievod v obkolesení policajtov odkráčal z jedného námestia na druhé a potom som bola zvedavá, čo s nimi bude ďalej. Či každého jedného policajti odvedú domov, alebo čo. Pestro oblečení gayovia a lesby už ani netancovali len tŕpli, čo s nimi bude, plot bol obkolesený políciou a za ňou rozzúrení radikáli. Policajti to ale napokon urobili úplne geniálne. Ten sprievod jednoducho odrazu nahrnuli do metra. Odviezli ich osem – desať zastávok. Ani keby mali pri sebe autá, tak radikáli nemohli stihnúť dostať sa k nim. Som ale rada, že u nás pri podobných pochodoch nie je až taká nenávisť. Aj keď náznaky sú aj u nás. A aj posledný pochod bol už vlastne policajnými manévrami.

-Ako dlho už robíte pre ČT?-

Štyri roky. Ale zastihli ste ma práve na odchode. Bola to skvelá skúsenosť, ale je už čas to ukončiť. Práca spravodajcu je úžasná, ale je aj veľmi náročná. Toto sa nedá robiť večne. Tie štyri roky sú, myslím, optimum. Človek je zákonite unavený a treba mysliet aj na rodinu, lebo tá si to do značnej miery vždy odskáče s tebou. Napríklad si naplánuješ rodinnú oslavu, ale potom zrazu niečo vybuchne, napríklad si spomínam na ekologickú haváriu v Maďarsku. Takže miesto sedenia za prestretym stolom s rodinou si niekde v Kolontári, takpovediac po krk v červenom toxickom bahne. Myslím si, že zmena je dôležitá aj z iného dôvodu. Nový človek sa na krajinu pozrie novým pohľadom. Lebo či chceš alebo nie, každý máme svoj štýl a zmeniť ho je podľa mňa žiaduce. V tomto prípade výmenou na poste. A aj Česká televízia sa v poslednom čase posunula niekde inde, majú nové vedenie a predstavy. Tak to má byť.

-Aké máte plány do budúcnosti?-

Leto si chcem vyslovene užiť s rodinou. Oddýchnuť si, nemať mobil priviazaný o ruku a nemusieť neustále sledovať, čo sa kde deje. Potom sa uvidí. Nemám veľmi konkrétnu p redstavu, čo ďalej. Či v médiách, v nejakej podobe s médiami, alebo celkom mimo. Uvidíme, čo príde.

-Robili ste v rôznych typoch médií. Aké sa na vás najviac zapísalo?-

Ľudia, čo robili v televízii, často povedia, že nič viac ako televízia nemôže byť. Áno, televízia je zaujímavé a mocné médium. Ale vo svojej podstate asi stále ostávam rozhlasákom. Dlhé roky som aj v televízii rozprávala o rozhlase spôsobom "my v rozhlase". Kameraman ma potom opravoval, že to už sú "oni". Z novinárskeho hľadiska je ale rozhlas moja srdcovka.

Rozhovor s reportérkou Oľgou Bakovou je súčasťou cyklu Novinári v multimediálnom projekte Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.