Ukradnutý 17. november

Z pozadia zrejme aj predstaviteľmi bývalého režimu aj zahraničnými „šíriteľmi demokracie“.

A možno jednými aj druhými vo vzájomnej zhode.

Veď ako sa ukázalo, z národného majetku si zobli jedni aj druhí.

Z bývalých predstaviteľov bývalého režimu sa stali kapitalisti, oligarchovia a „zahraniční šíritelia demokracie“ nás zbavili starostí o naše strategické podniky.

Z demokracie sa stal diktát silných štátov a zo slobody akurát tak sloboda meniť si pohlavie každý deň aj niekoľkokrát.

Druhýkrát nám 17. november ukradli dnes, keď si ho snažia privlastňovať rôzne politické strany, keď z tribún na demonštráciách zaznievajú frázy o „odkaze novembra ’89“, o demokracii a slobode.

Politické strany sa snažia len prehrievať polievočku na tomto výročí a to je viac ako trápne.

Rovnako neautenticky a trápne vyznievajú tie slohové úlohy, ktoré do mikrofónov čítajú vybraní študenti bez vnútornej energie, bez zanietenia.

Sú to všetko prázdne drísty.

November ’89 bol z pohľadu obyčajných ľudí vrátane študentov úplne o niečom inom.

Bol o odvahe, viere o sile.

Bez ohľadu na to, čo sa odohrávalo v pozadí týchto zmien, pretože obyčajní účastníci demonštrácií to nemohli vedieť.

A preto sme veľa riskovali, mali sme odvahu a verili sme, že bojujeme za spravodlivý svet.

Tento deň tak ako nám ho predviedli mnohí politici bol vlastne pošpinením pamäti na odvahu ľudí z námestí v roku 1989.

Tento deň nemal byť o pracovnom voľne, ani o bombastických oslavách, ani o demonštráciách, ani o hádkach.

Dnešný deň mal byť o tichom spytovaní svedomia.

Prečo je národ za tých 36 rozhádaný tak, ako ešte vo svojej histórii hádam ani nebol?

Prečo sa nevieme a nechceme rozprávať?

Čo sa to s nami vlastne za tých 36 rokov stalo?

Anna Belousovová