Že sa schyľuje k radikalizácii vlády smerom k svojim občanom, pán Martin Klus vyslovil veľmi jasne: „Opakovane sme svedkami nepriateľských destabilizačných aktivít proti citlivým častiam našej spoločnosti, ktorých stopa preukázateľne vedie z Kremľa“.

Prevenciu proti týmto hrozbám preto považuje za strategický záujem štátu. To však podľa štátneho tajomníka nejde bez podpory celej vlády, silových rezortov a aktívneho zapojenia verejnosti. Najnebezpečnejšie je však nasledovné vyjadrenie, ktoré v nás musí vzbudiť ostražitosť: „Musíme však prijať EŠTE ROBUSNEJŠIE OPATRENIA. To, ako dokážeme minimalizovať riziká spojené s hybridnými hrozbami, osobitne dezinformáciami, je dnes totiž jednou z kľúčových otázok bezpečnosti a odolnosti našej demokracie“. Štátny tajomník nevedomky prezradil čo nemal alebo vyslovil viac ako chcel ? Máme sa pripraviť na policajný štát alebo nebodaj nejakú juntu na spôsob smutne známych minulých vlád Latinskej Ameriky ?

Vláda a Ministerstvo zahraničných vecí si malo v týchto dňoch uctiť 530 slovenských vojakov, ktorí zahynuli počas druhej svetovej vojny v Krasnodare a ktorým na znak pocty po takmer 70 rokoch v roku 2011 v obci Kutajskaja postavili pamätník.

„Som rád, že som mohol po osobnej obhliadke vysloviť súhlas s umiestnením centrálneho pamätníka na tomto dôstojnom mieste“ povedal za slovenskú delegáciu vtedajší štátny tajomník MV SR, ktorý Ministerstvu obrany Ruskej federácie slávnostne odovzdal pamätnú knihu

„Katalóg vojnových hrobov príslušníkov Červenej armády padlých v období 2. svetovej vojny pochovaných na území Slovenskej republiky“. Štátny tajomník pri tejto príležitosti povedal: „Na území Slovenskej republiky zomrelo počas 2. svetovej vojny viac ako 65 tisíc vojakov Červenej armády. Vážim si všetkých, ktorí museli položiť svoj život za našu slobodu a verím, že si zaslúžia nielen dôstojné miesto pre večný odpočinok, ale aj menný katalóg, kde si ich príbuzní a rodina môžu nájsť svojho dedka, otca … Ide o jedinečné dielo, ktorým občania Slovenskej republiky vzdávajú úctu všetkým padlým vojakom Červenej armády“.

Som presvedčená o tom, že o 530 mladých slovenských chlapcoch, ktorí obetovali svoje životy a ku ktorých pamätníku ukladajú kvety vďaky Rusi, Ste nevedeli a je Vám to zrejme aj ľahostajné. A vedzte, že všetka tá bolesť vojny je vyjadrená aj v bolesti matiek, ktoré stratili svojich synov.

Meniť a ničiť históriu národov je zločin.

Mementom veľkého utrpenia obyvateľov Petrohradu je Piskarevský cintorín. Nikto z nás si nevie predstaviť krutú ruskú zimu v neľudských podmienkach izolovaného mesta, ktoré chcel Hitler vyhladovať. Predpokladal, že mesto dokáže odolávať blokáde maximálne dva mesiace. Mýlil sa, vydržalo takmer tri roky a nevzdalo sa. Odhaduje sa, že na cintoríne je pochovaných najmenej 700 000 civilných obetí a vojakov, ktorí bojovali za prelomenie blokády a za nesmiernych útrap a obetí zásobovali obyvateľov, sužovanými hladom, krutou zimou a bombardovaním, po jedinej možnej ceste – zamrznutom Ladošskom jazere, nazvanom „Cesta života“.

Slováci od Dukly, Košíc, Banskej Bystrice, Zvolena, Bratislavy, Žiliny, Malaciek a všetkých ostatných kútov Slovenska vrátane vypálených dedín si dnes uctia pamiatku obetí a Vy na tom nič nezmeníte.

Pán štátny tajomník, aj ja mám svoje mesto. Sú to Nové Zámky, ktoré sa stali terčom troch mohutných bombardovaní americkými leteckými silami, ktoré sú právom označované za najničivejšie. Prvé dva kobercové nálety vykonali v októbri 1944 desiatky ťažkých bombardérov a na mesto dopadlo 600 až 700 bômb. Boli to trhacie, zápalné, plynové a svetelné bomby asi 100 až 200 kilogramových kalibrov, uvádza sa dokumentoch. O týždeň neskôr americké lietadlá zhodili na mesto ďalších 400 bômb.

Najtragickejšie bolo tretie bombardovanie 14. marca 1945, keď americké letectvo zhodilo na mesto viac ako 150 ton trhavých bômb. Mnohé z nich padali do stredu mesta, kde zabili stovky civilistov. Podľa dobových dokumentov a novín „ Mnohé obete nebolo možné vôbec identifikovať a bolo ich toľko, že sa na výrobu rakiev museli používať dosky z drevených plotov“. Po troch ničivých náletoch bolo moje rodné mesto takmer zrovnané so zemou a moji predkovia navždy stratili dvoch synov. Z pôvodných 3394 domov bolo zničených 2023. Za obeť padli prakticky všetky historické budovy. Pri výbuchoch bômb a v troskách budov zahynulo viac ako približne 2 000 obyvateľov mesta, spolu s vojakmi a ďalšími civilistami sa však počet obetí podľa zachovaných listín odhaduje až na 4 000 obetí.

Voči komu chcete vyvolávať represálie v podobe silových rezortov a robusnejších opatrení?

Apolku – bratislavskú rafinériu vo viacerých vlnách zbombardovali 16. júna 1944 americké bombardéry. Zničili 80 % závodu Apollo, zahynuli pritom zamestnanci, ktorým nepomohli ani kryty, do ktorých natiekla horiaca nafta. Obeťami boli aj ostatní obyvatelia mesta, pretože bomby zasiahli obývané časti. Bombardovanie neprežilo 176 ľudí.

„Vojna je najčernejšia zo všetkých morov a zomiera sa na ňu“ povedal A. Camus.

Vo svojom statuse uvádzate hrozbu prenosu nacionalistických a extrémistických síl. V prvom rade si o nich pohovorte so svojím ukrajinským partnerom, ktorého v plnom rozsahu podporujete. Šiesty odvolací súd v Kyjeve totiž zrušil zákaz používania symbolov divízie Waffen SS „Galícia“, čo boli a aj sú neonacistické a fašistické zoskupenia. Takýmto spôsobom uvedené symboly zlegalizoval, pretože týmto boli dekriminalizované aj v ukrajinskom zákonodarstve. Jediným štátom, ktorý proti tomuto druhu extrémizmu protestoval, bol Izrael.

Taliansky prezident Sergio Mattarella v týchto dňom vyslovil nasledovné posolstvo:

„Druhá svetová vojna spôsobila bolesť a neprávosť. Mier je túžbou po spravodlivosti a rešpektovaní ľudských práv“. Tak ich rešpektujme všetci a bez výnimky. Sú rovnako garantované každému a nikomu – teda ani Vám, nie je dovolené ich beztrestne porušovať na úkor druhého. Básnik Giuseppe Ungaretti, zlomený vojnou, stratou blízkych, márneho hľadania útechy, ktorú nenašiel a nádeje, ktorá mu stroskotala, v roku 1947 v zbierke básní „Bolesť“, napísal:

„Prestaňte zabíjať mŕtvych,
už nekričte,
nekričte viac.
Ak ich stále chcete počuť, ak dúfate,
že neodišli navždy,
lebo ich nepostrehnuteľný šepot
je jemnejší ako rast trávy,
nekričte už viac.

Takže apelujem na Vás, nekričte už viac. Nájdite v sebe pokoru k našim mŕtvym, ktorých sme stratili v druhej svetovej vojne. A ak nie, aspoň mlčte.

Eva Zámocká