Azda najdeprimujúcejšou, najnešťastnejšou vlastnosťou ľudstva je, že nemá historickú pamäť. Starí darmo varujú a kričia – jedného dňa pomrú, mladí zabudnú na ich odkaz a zvyknú opakovať tie isté chyby vždy znovu a znovu.

Žiaľ, toto je práve to, čo začíname v čoraz väčšej miere pozorovať v Európe. Osemdesiat rokov po vojne je Európa zrelá na prepisovanie histórie, lebo sa už takmer minuli pamätníci, ktorí by nahlas pred národmi vykričali pravdu o vojne, fašizme, šovinizme a utláčaní menších národov impériami minulosti.

Samozrejme, deje sa to zákonite na úkor tých menších a slabších. Nie je náhoda, že nedávno boli opäť na svetlo sveta vytiahnuté Benešove dekréty. Rožky vystrkujú potomkovia Nemcov zo sudetonemeckého Landsmanšaftu, videli sme to pred pár týždňami v Brne. A samozrejme, ožívajú aj aktivity maďarskej iredenty. Títo ľudia chodia na Slovensko s maďarskými vlajkami, rečnia tu o histórii a krivdách. Chystá sa prísť aj Péter Magyar a jeho výroky z posledného obdobia zreteľne naznačujú, akú agendu by mohol priniesť.

Kým sa neporušujú platné zákony ani medzinárodné právo, malo by to vlastne byť všetko v poriadku. V politike však platí, že na každú otázku, hoc aj položenú medzi riadkami, treba nájsť adekvátnu odpoveď. Opäť treba zdôrazniť: nechceme konflikt, nechceme nepriateľstvo, chceme len mierové a dobré susedské vzťahy založené na platnom a dlhými desaťročiami ustálenom medzinárodnom poriadku.

Tak ako územie Slovenska má súvis s históriou Maďarov, je to aj naopak – Slováci vždy žili aj na území dnešného Maďarska. Keď sa tvorili hranice, státisíce Maďarov žili na území dnešného Slovenska, ale rovnako žili státisíce Slovákov na území dnešného Maďarska. Neboli tak kompaktne sústredení do určitých oblastí priliehajúcich k územiu dnešného národného štátu Slovákov a možno aj preto v oveľa väčšej miere rezignovali na svoj jazyk a identitu než maďarská menšina na Slovensku. To však nič nemení na tom, že jestvujúce hranice boli vo svojej historickej dobe adekvátnym kompromisom, zohľadňujúcim realitu aj tisícročnú spoločnú históriu.

Ak dnes niekto tieto skutočnosti chce napadnúť, je to o dôvod naviac, aby sme o nich hovorili. Aby sme veľmi otvorene a nahlas odmietali zákerné spochybňovanie objektívneho faktu, že slovenský národ existuje a má rovnaké právo mať svoj národný štát ako Maďari, Poliaci, Česi a všetky ostatné národy. Aby sme jednoznačne odmietli akúkoľvek diskusiu o tom, že medzinárodne uznané hranice sú nemenné a spravodlivé, a že platné výsledky druhej svetovej vojny sú neoddiskutovateľné a nedotknuteľné.

Každý, kto by chcel otvárať pokazené konzervy, by si mal byť vedomý toho, že v takom prípade by sa muselo začať účtovať opäť od úplného začiatku. Mohli by padať aj otázky, ako to bude s návratom slovenského majetku z múzeí v Budapešti. Ako to bolo so státisícovou slovenskou menšinou v Maďarsku, ktorá už nie je, z väčšiny z nich sú už Maďari. Ako to bolo, keď…

Nie. Prosím, nepoďme touto cestou. Buďme radi, že našim predkom sa v uplynulom storočí podarilo nájsť historické zmierenie, ktoré nám prinieslo dlhé desaťročia mierového spolužitia. To predsa vôbec nie je samozrejmosť! Napokon, Maďari aj napriek celkom odlišnému jazyku sú pre nás Slovákov jedným z najbližších národov – kultúrne, geneticky (moderná genetika ukazuje, že Maďari sa geneticky len veľmi málo líšia od okolitej slovanskej populácie), geopoliticky a v neposlednom rade aj s ohľadom na tisíc rokov spoločnej histórie. Nedovoľme, aby nás niekto celkom zbytočne a nezmyselne rozoštvával. Spoločná história nás má spájať a nie rozdeľovať!

Na druhej strane však platí, že neschopnosť obhájiť si svoju pravdu je najistejším spôsobom, ako o ňu prísť. Práve preto musíme revizionistom dať jasne najavo, že sme schopní sa postaviť za vlastné národné a štátne záujmy. Veď niektorí z nich pod vplyvom iracionálnej, doslova hlúpej šovinistickej propagandy zrejme ani netušia, že Slováci ako národ existujú, a že dokonca žijú aj v Maďarsku. A preto im to treba jednoducho ukázať, sebavedomo, mierumilovne a kultúrne.

Ako na to? Výbornou príležitosťou môže byť napríklad akcia, ktorú každoročne (bez akejkoľvek štátnej podpory) usporadúva Spolok kráľa Svätopluka. Vždy na prelome júna a júla organizujú výlet do pohoria Matra, kde dodnes existujú dediny s prevládajúcim pôvodným slovenským obyvateľstvom, na najvyšší vrch Maďarska Modravú horu (Kékestetö, 1014 m).

Tohto roku sa organizuje už 17. ročník tejto akcie. Matičiari a iní vlastenci z východu aj západu vystúpia na tento vrchol, ktorý je aj v našom štátnom znaku (Tatra-Matra-Fatra), zaspievajú si slovenské piesne a bývajú aj príhovory. Na vrchole tretieho z vrchov symbolického trojvršia z nášho štátneho znaku tak každoročne aspoň na chvíľu zavejú slovenské vlajky. Je to krásne, mierové a nekonfrontačné pripomenutie skutočnosti, že Slováci v Maďarsku stále existujú, táto zem vždy bola a je aj slovenská.

Spomenul som príhovory. Práve príhovory slovenských vlastencov z Matry, z tohto symbolického miesta, silné a argumentačne presvedčivé, môžu byť dôstojnou odpoveďou maďarským iredentistom. Po tretí raz zopakujem: nejde o to, vyvolať konflikt, ale o to, nastaviť im zrkadlo. Aby si uvedomili, že ak hovoria, že Maďarsko susedí s Maďarskom, potom my môžeme rovnakým právom povedať, že Slovensko susedí so Slovenskom. Ak niekedy sú naši maďarskí bratia iracionálni (každý má nejakú chybičku, ani my nie sme ideálni), môže im pomôcť pozrieť sa do zrkadla. A povedzte, kto iný im ho môže nastaviť, ak nie my, ich najbližší susedia a genetickí príbuzní? Matra je na to ideálnym miestom.

Odnárodnené, globalistické mainstreamové médiá na Matru asi neprídu. O to väčší je priestor pre vlastencov, aby šírili cez svoje kanály a sociálne siete posolstvá, ktoré na Matre odznejú. Tie posolstvá sú dôležité, bude to liek na intelektuálnu a svetonázorovú slepotu.

A samozrejme, vítaný je každý, kto sa pridá aj osobne. Tohtoročný výstup na Matru sa bude konať v sobotu 27. júna. Parkovisko sa nachádza asi 200 metrov pod vrcholom, teda prakticky až na vrchol možno prísť autom či autobusom. Stretnutie na vrchole bude v čase medzi 12:30 a 13:30.