Niekomu z nich vadí, že sa v politike hovorí (aj) o pracujúcich. Ďalší si myslí, že nad neho niet, lebo vie zahrať Hamleta. Tretí je presvedčený, že na Slovensku prebehla „vzbura podpriemerných“.

V posledných týždňoch ma neprestáva prekvapovať, koľko celebrít začína vykazovať symptómy príslušnosti k tejto sektičke. Najnovšie sa k nim (opätovne) prihlásil Štefan Skrúcaný. Ten v rozhovore pre aktuality ukázal, že po ulici chodí s nosom tak vysoko, až sa bojím, aby mu do neho najbližšie nenapršalo.

Posúďte sami:

1. Celebrity sú povinné vyjadrovať sa, lebo ich názor viac počuť

Pán Skrúcaný je ukážkou toho, že v poslednom období sa rozmohol zvláštny druh aristokracie. Nie šľachtickej, ale mediálnej. Časť smotánky nadobudla pocit, že čím častejšie ich vidíme v éteri, tým viac by sme mali počúvať ich názory na riadenie štátu. A že tým viac sú ich názory správnejšie.

Lenže popularita nie je múdrosť či občianska cnosť. Je to marketingová veličina. Ak by sme politickú autoritu odvodzovali od počtu fanúšikov, potom by o budúcnosti krajiny mali hovoriť najmä influenceri, pornoherečky či účastníci reality show. Dúfam, že sa ešte stále dokážeme zhodnúť na tom, že takto demokracia nefunguje.

Byť populárnym automaticky neznamená byť dobrým politickým analytikom. A človek pri výrobnom páse sa nestáva občanom druhej kategórie bez práva na vlastný úsudok len preto, že ho nepozná celé Slovensko.

2. Vadia mu kolegovia, ktorí sa k politike nevyjadrujú

Zaujímavé. Roky počúvame, že umenie má byť slobodné a nezávislé od politiky. Zrazu je problémom herečka, ktorá sa rozhodne zostať len herečkou. Ak je sloboda prejavu hodnotou, musí zahŕňať aj slobodu mlčať.

Zaujímavé je, že časť kultúrnej obce roky bojuje proti ideologickému tlaku a dnes sama vytvára prostredie, v ktorom je mlčanie podozrivé a nesúhlas neprípustný.

Mimochodom, napadla podľa vás pánovi Skrúcanému aj taká možnosť, že časť osobností z kultúry má opačný názor ako on? A že mlčia kvôli tomu, aby sa nestali terčom svojich preangažovaných kolegov?

3. Dobre malo nastať po vymretí “babiek-demokratiek”

Roky si mysleli, že ich problémom sú starí ľudia. Že stačí počkať, kým jedna generácia odíde, a Slovensko konečne začne rozmýšľať „správne“. Lenže názory neumierajú spolu s ľuďmi. Hodnoty sa dedia. V rodinách, v regiónoch, v skúsenosti, v práci, v živote.

To, čo niektorí považovali za obmedzenosť jednej generácie, je v skutočnosti hlboký hodnotový spor o to, aké má byť Slovensko. A práve v tom je ich omyl. Namiesto sporu o hodnoty si nahovárali, že problém vyrieši biologický kalendár. Keď ich potom prekvapilo, že po odchode „babiek-demokratiek“ nezmizol aj ich pohľad na svet, nehovorí to nič o Slovensku. Hovorí to o tom, ako málo Slovensku rozumejú.

4. Prebieha “genocída kultúry” a “vzbura podpriemerných”

Victor Jara bol čílsky spevák. Do niekoľkých hodín po prevrate vedenom Augustom Pinochetom v roku 1973 hudobníka zatkli a odvliekli na centrálny futbalový štadión ako tisíce ďalších. Štadión sa premenil na veľký internačný tábor. Vojaci spevákovi pažbami dolámali prsty, zápästia a následne ho posmešne vyzývali, aby hral na gitare. Neskôr s ním hrali ruskú ruletu. Mlátili ho a nakoniec ho zastrelili viac ako štyridsiatimi guľkami. V Pinochetovskom Čile sa začali páliť knihy, väzniť a mučiť umelci, akademici, rušiť študijné programy, zatvárať kultúrne inštitúcie. Toto je genocída kultúry – nie spory o personálne nominácie či žabomyšie vojny o štátne granty.

Nazývať dnešnú situáciu genocídou kultúry nie je odvážne. Je to len strata zmyslu pre mieru. Mimochodom, ak by sme o niečom v našej politike mohli s nadsázkou hovoriť ako o “genocíde”, tak o demontáži sociálneho štátu Dzurindovými vládami. Tie pán Skrúcaný horlivo podporoval. Ako decku sa mi z tejto “genocídy” sociálneho štátu vryli do pamäte rodičia bez práce – tak ako státisíce ďalších, prázdna chladnička, hladová vzbura Rómov na východe, rozkrádanie štátneho majetku a antisociálna politika dua Kaník-Beblavý.

Ešte viac než slovo „genocída“ ma zaujala veta o „vzbure priemerných a podpriemerných“. Je pozoruhodné, ako rýchlo sa časť samozvaných elít uchýli k pohŕdaniu vo chvíli, keď prestane ovládať inštitúcie. Namiesto otázky, prečo s nimi časť spoločnosti nesúhlasí, si jednoducho vysvetlia, že problémom sú podpriemerní ľudia. To je argument? Nie, len obyčajná arogancia.

Keď smerácke peniaze nesmrdeli

Tak ako mnohí lepší ľudia pred ním, aj pána Skrúcaného môže dobehnúť jeho minulosť. Boli totiž časy, kedy mu Robert Fico a strana Smer až tak neležali v žalúdku. A pán Skrúcaný dokonca moderoval aj niektoré smerácke podujatia. Ako napríklad MDŽ v roku 2018.

Ale to sa elitárska sektička snaží vytesniť z pamäte. Tak ako Haberu na mítingoch HZDS, Kramára na zjazde SZM či Kovačiča na Akadémii sociálnej demokracie. Toto nie je kritika, len pripomenutie si nasilu zabudnutých epizódiek ľudí, ktorí majú tendenciu kádrovať ostatných. Každý má totiž právo mýliť sa či zmeniť názor. No nikto nemá právo vyvyšovať sa nad ostatných.

Pánovi Skrúcanému aktuálne chýba partner do diskusie z radov koaličných politikov. Pri toľkej dávke povýšenectva a nadradenosti, akú predviedol v poslednom rozhovore, by som sa tomu nečudoval. Ja však poznám viacerých politikov z koalície, ktorí by mu ochotne vysvetlili v čom a prečo sa mýli. Patrím medzi nich aj ja. Preto, ak sa pán Skrúcaný cíti pri diskusnom stole osamelo, bez problémov sa mu postavím. Na stranu priemerných a podpriemerných 99% obyvateľov Slovenska.

Prečítajte si tiež:

• Skrúcaného “náklad”: pomýlení dôchodcovia. Vzbura priemerných a podpriemerných