Zdalo sa mi nenáležité, aby sa nejaká maďarská „vlastenecká” strana pomenovala jednoducho po názve rieky (Tisa), ktorý okrem iného je slovanského pôvodu a existoval ďaleko v minulosti pred príchodom predkov Maďarov do oblasti stredného Dunaja. To ma priviedlo k záveru, že rieka je len zásterkou skutočného posolstva názvu, ktorým je prihlásenie sa k odkazu dvoch uhorských politikov, ktorých priezvisko bolo Tisza, najmä toho prvého.

Kto boli títo politici, aby sme si priblížili myšlienkový obzor strany, ktorá bude ovplyvňovať život v krajine našich južných susedov minimálne ďalšie štyri roky. Starší, Koloman Tisza pochádzal z kalvínskej rodiny a do maďarského národného hnutia za zapojil veľmi skoro. V revolúcii 1848 – 1849 bol výrazným straníkom Ľ. Košúta a po jej porážke strávil určitý čas v emigrácii. Začiatkom 50. rokov 19. st. sa vrátil do Uhorska a po roku 1860 sa opätovne začal angažovať v uhorskej politike. Bol stúpencom čo najväčšej nezávislosti kráľovstva od Viedne. Jeho predstava bola len personálna únia. Roku 1875 zjednotil dve liberálne frakcie do Liberálnej strany a ďalších dlhých 15. rokov bol predsedom uhorskej vlády a až do svojej smrti začiatkom 20. st. pevne ovládal aj Liberálnu stranu.

Treba povedať, že patril k reformistom, ktorí sa snažili o rozvoj Uhorského kráľovstva, avšak na druhej strane bol tvrdý maďarský šovinista, ktorý rozpútal národnostný útlak a násilnú maďarizáciu do absurdných rozmerov. Bol to on, kto zavrel slovenské gymnázia a Maticu slovenskú roku 1875 a on je autorom známeho výroku: V Uhorskej krajine nepoznám slovenský národ! Predniesol ho na interpeláciu poslanca S. Miletiča, ktorý reklamoval, že zabavený spolkový majetok Matice podľa stanov patrí slovenskému národu. Ešte treba poznamenať, že majetok dal Hornouhorskému vzdelávaciemu spolku (FEMKE), známej maďarizačnej inštitúcii.

Jeho syn Štefan Tisza bol omnoho komplikovanejšia osoba. Bol dobre vzdelaný a rozumel aj ekonomickým problémom krajiny. Ale ako to už obyčajne býva, jablko nepadne ďaleko od stromu. Patril tiež k vzorovým maďarizátorom, hoci sa často, i na vonkajšie podnety snažil vytvárať o sebe dojem ústretového človeka. Bol dvakrát uhorským premiérom, druhýkrát v rokoch 1913 – 1917. Tesne pred vojnou dostal od cisára pokyn, aby sa stal ústretovejším voči národnostiam. Išlo najmä o Rumunov, keďže Viedeň chcela zabrániť príklon Bukurešti k štátom Dohody. Vtedy sa stretol aj so slovenskou delegáciou, ktorá mu predložila svoje návrhy v oblasti jazykových práv a školstva. Povedal jej, že o tom bude uvažovať. Vtedy sa však rozhorčene ozval výtvor jeho otca FEMKE, ktorý tvrdo protestoval proti zámerom urobiť Slovákom nejaké jazykové ústupky, lebo by to devalvovalo ich dlhoročné maďarizačné úsilie. Vtedy sa vyjadril, že žiadne ústupky nemieni robiť.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Slováci prezieravo vyhlásili zastavenie akejkoľvek politickej činnosti na obdobie trvania vojny. Pre Budapešť sa toto vyhlásenie stávalo problematickým najmä vtedy, keď v zahraničí narastal vplyv Česko-Slovenskej národnej rady pod vedením T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. Skutočným problémom sa to stalo však až po štátoprávnom vyhlásení českých poslancov Ríšskej rady, ktorým sa roku 1917 prihlásili k sebaurčovaciemu právu českého národa a žiadali spojenie českých krajín a Slovenska. Až do poslednej chvíli v úrade sa snažil medovými motúzmi primäť Slovákov, aby vyhlásili lojalitu Uhorsku, čo sa mu však nepodarilo. Po abdikácii roku 1917 odišiel ako 57-ročný na front. Po návrate do Budapešti bol 31. októbra 1918 zavraždený. Revolucionári mu nevedeli odpustiť súhlas s vojnou, ktorá priviedla maďarský sen o etnicky čistom maďarskom štáte do finálnej podoby. Len ináč ako si to šovinisti v Budapešti predstavovali.

Keď niekoho prebudíte z krásneho sna, obyčajne býva nervózny. Každá normálna osoba sa však veľmi rýchlo prispôsobí realite. Je však jedná kolektívna osoba, ktorá zostala nervózna už vyše sto rokov. Stále by rada vhupla pod perinu, kde by svoj sen o etnicky čistom národnom štáte na úkor iných národov mohla ďalej snívať v rozmeroch, ktoré od samého začiatku snívania boli nereálne. Čím skorej sa z tohto sna zobudia, tým to bude lepšie pre všetkých naokolo i nich samotných. Pritom je úplne jedno, či sa chcú kúpať v rieke, ktorá tam priteká od severnej hranice, alebo sa chcú hlásiť k odkazu zatuchnutého maďarského liberalizmu/pokrokárstva/progresivizmu.

PS: V anglickej verzii Wikipédie sa pri oboch aktéroch uvádza, že ich hlavná volebná báza boli volebné okresy, kde žili vo väčšine príslušníci národností. Mohol by z toho vzniknúť dojem, že národnosti pozitívne vnímali politiku oboch Tiszov. Realita je však tá, že v týchto obvodoch si vládna moc mohla dovoliť väčšiu mieru teroru voči voličom ako v čisto maďarských okresoch. Keďže išlo o zamedzenie vstupu zástupcov národností do snemu, aj opozičné strany tento teror akceptovali a prehliadali.