Nielen tesár, ale aj profesor sa môže utnúť, najmä keď je ideologicky zaťažený a nedokáže sa na slovenské dejiny pozrieť ináč ako z uhla extrémneho čechoslovakizmu. Posledný februárový deň tohto roku sa to podarilo profesorovi Právnickej fakulty Univerzity Komenského Miroslavovi Lysému. Takmer po roku sa vrátil ku kauze profesora Martina Homzu, ktorého dekan Filozofickej fakulty UK odvolal z funkcie vedúceho katedry slovenských dejín. Nie, nebolo to obvyklé odvolanie funkcionára, ale bol to útok na existenciu spomínanej katedry. Veď Slováci predsa podľa progresívcov a čechoslovakistov svoje dejiny nemajú, načo majú mať katedru slovenských dejín! Maskovanie tohto skutku nejakým incidentom pri oslavách MDŽ je len spôsob ako odlákať pozornosť od hlavného cieľa.

Neviem (resp. viem veľmi dobre), prečo profesor Lysý otvára tento viac-menej dnes neaktuálny problém – ale keď už povedal svoje slovo, tak si dovolím k tomu niekoľko poznámok pripojiť aj ja. Predovšetkým článok je plný nepresností, ak nechcem povedať zavádzania. Neviem, z akého dôvodu si za obhajcov M. Homzu vybral práve mňa a Eduarda Chmelára. Veď prečo si nezobral profesorov a docentov z Krakova, z Poznane, Záhrebu, Nového Sadu, Ríma, ale aj Budapešti a Kluže, ktorí sa prof. Homzu osobne i Katedry slovenských dejín zastali svojimi listami vedeniu univerzity i fakulty? Prečo práve mňa a E. Chmelára? Najmä – hoci si pána Chmelára vážim, v názore na existenciu slovenského národa a jeho osobitých dejín ako faktu máme spoločné názory – v mnohých koncepčných i výkladových záležitostiach, týkajúcich sa slovenských dejín, sme na úplne na iných stranách barikády. Dávať nás teda dokopy bez tohto rozlíšenia nie je od univerzitného profesora úplne kóšer.

Ale poďme k meritu veci. Vraj odvolanie profesora Homzu a snahu po zrušení katedry slovenských dejín na prvej univerzite Slovenska ani v náznakoch nemožno porovnať so situáciou na Slovenskej univerzite (dnešnej UK) začiatkom 50. rokov minulého storočia, keď odvolali profesora Daniela Rapanta a zrušili predmet slovenské dejiny. Vraj jeho odvolanie nesúviselo s bojom proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, lebo ho odvolali pred začiatkom kampane (kampaň proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu začala roku 1949, profesora odvolali, resp. mu zakázali prednášať roku 1950) a katedru nezrušili, lebo vtedy vraj neexistovala. Nuž k inštitúciám by sa malo pristupovať nie podľa názvu, ale podľa obsahu ich činnosti. Faktom zostáva, že po založení UK roku 1919 sa vyučovali „československé” dejiny, teda dejiny neexistujúceho subjektu, po roku 1938 zariadil profesor Rapant zmenu predmetu na „slovenské” dejiny a po jeho odvolaní sa opäť na univerzite začali učiť dejiny neexistujúceho subjektu už aj podľa znenia Ústavy 9. mája. Obnova výučby slovenských dejín po roku 1990 sa diala zákonite a je jedno, ako sa inštitúcia ich výuky nazývala. Podstatné je, že v jej názve boli slovenské dejiny ako subjekt výskumu. Ja viem, že čechoslovakistom (čudné po 30 rokoch existencie suverénnej SR) samostatný predmet slovenské dejiny aj s inštitucionálnou podporou kole oči. A tak sústavne vykonávajú aktivity, ako ich zniesť zo sveta. Nuž a ako správny čechoslovakista M. Lysý ešte prízvukuje, že po roku 1990 išlo o demokratizáciu, nie o slovakizáciu katedry. Ako by demokratizácia neznamenala súčasne aj nápravu starých chýb. Veď to poznáme: Najprv demokratizácia, potom federalizácia. Teda na svätého Nikdala.

Úsmev na tvári mi vyvolalo tvrdenie, že vraj odvolanie profesora Rapanta nemalo nič spoločné s čechoslovakizmom. Vraj to bola čisto záležitosť ideologická, lebo Rapant bol v 30. rokoch proti marxizmu. Ako dôkaz uvádza, že sa ho zastalo pražské ministerstvo. Ako by sme nepoznali predchádzajúce spôsoby centralistov od roku 1918 až po dnešok. Za celú existenciu prvej republiky žiaden protislovenský akt nebol predkladaný českou politickou reprezentáciou. Vždy sa našli rodom Slováci, ktorí im to vykonali. Táto taktika je známa už z hlbokého stredoveku, keď sa popravovala obľúbená osoba. Sotva bola vykonaná exekúcia, dobehol posol na spotenom koni, ktorý doniesol listinu s údajnou milosťou od panovníka. Predsa panovník musel zostať čistý a milosrdný. Presne takouto „listinou” bolo aj stanovisko pražského ministerstva školstva. Možno si mnohí pamätajú hlavného koryfeja tzv. trojjedinej ústavy pražského Slováka M. Čalfu. Aj on tvrdil, keď sa stal federálnym premiérom, že centralistickú ústavu chceli Slováci. A koniec-koncov tento ťah sa použil aj pri zrušení samostatnej šou Slovensko má superstar. Neboli to Česi, ktorí žiadali spojenie českej a slovenskej národnej relácie do jedného programu v oboch štátoch. Požiadavka prišla (vraj) zo Slovenska. Nič proti, ale prečo ČeskoSlovensko má superstar, a nie Česko a Slovensko majú superstar. Veď ten názov okrem zatuchnutého čechoslovakizmu nemá nič spoločné s realitou.

Ale vráťme sa k téme. Profesor Lysý ako „človek na tej správnej strane dejín”, ktorému síce chýbajú argumenty, púšťa sa do osobných invektív proti prof. Homzovi. Prečo s ním radšej, ak s ním vedecky nesúhlasí, nepolemizuje? Namiesto toho však vymýšľa neoľudácke schémy, do ktorých by Homzu rád zaradil. Nechápem prečo by mala byť sympatia (sic!) voči „ľudáckym” historikom osočujúcou, keď hlavný predstaviteľ ľudáckeho hnutia Andrej Hlinka má samostatný zákon o jeho zásluhách o slovenský národ a vo vestibule NR SR má na čestnom mieste bustu. Ale chápem presvedčených čechoslovakistov, že im nekonvenuje politická sila, ktorá dokázala vymaniť Slovákov spod maďarizačného útlaku a obránila ich aj pred čechizačnými snahami v prvej republike. Sme asi jediný národ na svete, ktorý ex katedra paušálne posiela do zatratenia politickú silu, ktorá cca 60 rokov reprezentovala okolo 60% etnických Slovákov. Ale to je na inú diskusiu.

Nehodné jedného profesora je aj skutočnosť, s akým dešpektom sa stavia voči výsledkom vedeckej práce prof. Martina Homzu. Obzvlášť ak si nezaujatý pozorovateľ porovná publikačnú činnosť oboch profesorov. Lysému ležia v žalúdku Homzove výskumy o Svätoplukovi, o Veľkej Morave, o raných uhorských dejinách, tie sú však už dnes uznávané aj mimo slovenských hraníc. A práve to, že so svojimi názormi prenikol široko do európskej vedeckej komunity, azda najviac prekáža stúpencovi prekrásneho nového sveta riadeného globálnymi elitami. To sa nedá povedať o prácach cteného profesora, ktorého zdrojom sú výlučne české publikácie, ako by vo svete problematiku neriešil nikto iba Benešovi pohrobkovia. Na druhej strane to, že Česi vystrašení osamostatnením Slovenska sa zľakli možného partikularizmu Moravy, a preto všemožne sa snažia degradovať Veľkomoravskú ríšu na klanové spoločenstvo obchodníkov s otrokmi, ešte neznamená, že Homzove úvahy založené na moderných metodologických princípoch a hĺbkovej analýze pramenného materiálu, sú blúznenia. Myslím si, že nahromadené materiály, často úplne nové od doby neslávnej diskusie o Svätoplukovej soche na Hrade, úplne deštruovali stanoviská vtedajšej komisie slečny Závackej. Dnes spochybňujú Svätopluka už len skalní čechoslovakisti a tí, čo by slovenský národ radi videli bez dejín, teda bez nároku na samostatnú súčasnosť a budúcnosť. Je smutné, že medzi nich patrí aj profesor (Slovenskej) Univerzity Komenského.