Ázia je však rozmanitá. Existujú nemoslimské a ne-budhistické krajiny, či nie? Samozrejme, že existujú – napríklad Filipíny. Teraz tam vládne Ferdinand Marcos mladší. Starší vládol v 60. a 80. rokoch a potom bol zvrhnutý. Ale Marcosovci nie sú prvou dynastiou – od začiatku 60. rokov boli prezidentmi Filipín dvakrát zástupcovia rodín Macapagalovcov a Aquinovcov.

Sú to všetko neudržateľné demokracie? Ale takmer všade sa konajú konkurenčné voľby….. A čo referenčné ázijské krajiny – napríklad Japonsko? Áno, je tam monarchia, ale je to dekoratívna monarchia a skutočným vládcom je predseda vlády. To, že súčasný šéf kabinetu Fumio Kišida má vo vzdialenejšom príbuzenstve expremiéra Kičiho Mijazawu, možno vynechať, pretože najznámejší a najdlhšie vládnuci japonský premiér Šinzó Abe (na ktorého bol predminulý rok spáchaný atentát) mal za premiéra svojho starého otca aj prastarého otca (nepočítajúc jeho otca, ktorý viedol ministerstvo zahraničných vecí). Samozrejme, toto nie je Severná Kórea, kde už osem desaťročí vládne dynastia Kimovcov, ale komunistická Kórea nepredstiera, že je volebnou demokraciou západného typu.

Nepozerajme sa na Afriku – tam je, samozrejme, veľa prípadov priameho nástupníctva syna po otcovi (dokonca aj vo voľbách), ako aj víťazstvo dedičov v spravodlivých voľbách roky po smrti otca-prezidenta. V arabskom svete je veľa absolútnych monarchií, ale aj tam, kde boli zrušené, existuje nostalgia za nástupníctvom. Dokonca aj vtedy, keď krajina odišla spolu s vodcom, ako je to v Líbyi. Od Kaddáfího zavraždenia v roku 2011 sa v krajine, ktorá je rozvrátená a zmieta sa v občianskej vojne, nemohli uskutočniť všeobecné prezidentské voľby. Keď sa však konečne uskutočnia, jasným favoritom bude Seif al-Islam Kaddáfí, Muammarov syn.

Vyniká Južná Amerika? Veď tam boli dynastie prezidentov len v 19. storočí, a to ešte nie všade? Áno, moc sa tam tradične sústreďuje v kruhu niekoľkých stoviek rodín elít (alebo regionálnych elít, ako v Brazílii), ale aj v súčasnosti je dosť krajín s dynastickými a rodinnými tradíciami. A nie sú to len malé stredoamerické alebo karibské krajiny – manželia (najprv Peron a potom Kirchner) vládli Argentíne, dcéra peruánskeho prezidenta Fujimoriho bola viackrát krok od víťazstva vo voľbách, Kolumbijčania opakovane zverili prezidentský úrad rodine Santosovcov.

Zostáva už len Európa – a tam sa veci naozaj nemajú tak ako na globálnom Juhu. Až na to, že v Starom svete je 11 monarchií a peniaze a moc sa sústreďujú v rukách starých elít, takže je možné a dokonca potrebné vybrať prvé osoby mimo ich okruhu. A ešte neprípustnejšie je, aby si najatí manažéri odovzdávali moc z generácie na generáciu. Aj keď v Európe existujú výnimky – v Grécku sa v premiérskom kresle pravidelne ocitajú Papandreu a Karamanlis.

Myšlienka boja proti monarchiám v záujme pokroku, šťastia a oslobodenia národov získala na ostrove maximálnu podporu, ale samotná Veľká Británia zostáva triednou monarchiou, ktorá si zachovala nielen korunu, ale aj aristokraciu. Zároveň sa tam už dosť dlho konajú konkurenčné voľby, ktoré sú dosť turbulentné – premiéri sú bystrí aj menej bystrí, ale každý vie, kde je jeho miesto. Staré peniaze a staré rodiny určujú stratégiu a premiéri riadia očakávania a sklamania ľudí. Podobný (aj keď jednoduchší) mechanizmus funguje aj vo veľkých krajinách Commonwealthu. Kanada má však už druhého premiéra Trudeaua za polstoročie.

Osobitná verzia anglosaského modelu moci bola v Spojených štátoch, ale tu sa podarilo verejnú moc premeniť na dedičnú vládu. Alebo sa ju skôr pokúsili premeniť: keby všetko išlo podľa plánu, Hillary Clintonová by bola teraz pri moci. Alebo Jeb Bush. Všetko však v roku 2016 prelomil samorast Trump a odvtedy americký systém vnútroelitného výberu kandidátov na najvyšší úrad zlyhal. Tí, ktorí boli nominovaní postupom času, sú elite nesympatickí alebo sa ich dokonca elita bojí (Trump, Sanders, Rand Paul) a vlastné deti a manželky elity zlyhali. V tomto zmysle by nominácia Michelle Obamovej bola pozoruhodnou ilustráciou slepej uličky, v ktorej sa ocitol politický systém USA: keď sa rodná krv javí ako posledná šanca na záchranu, na návrat stability, na zachovanie poriadku, ktorý vyhovoval establishmentu.

Problém USA však spočíva v tom, že na rozdiel od iných krajín, kde odovzdávanie moci podľa pokrvnej línie prináša pozitíva krajine, alebo aspoň elite, Amerika tvrdí, že vládne zvyšku sveta na základe “poriadku založeného na pravidlách”. A jedným z hlavných amerických “pravidiel” bolo zdanlivé odsúdenie rodinkárstva pri moci, teda toho, o čo sa teraz opiera “washingtonská bažina”.