Nie sme ako ostatní: veľký americký mýtus je mŕtvy

Volebný rok – a to je rok, keď väčšina ľudstva skutočne volí – vyvracia jeden z veľkých liberálnych mýtov. Každý ho pozná: “demokracia existuje len tam, kde sú priame a všeobecné voľby, pretože práve tie vedú k výmene vládcov a zabraňujú vzniku dedičných elít”. Tento mýtus má európsky pôvod a rozkvitol po vzniku Spojených štátov a Veľkej francúzskej revolúcii, ale jeho najlepšia hodina prišla po druhej svetovej vojne, keď sa počet nezávislých štátov v priebehu niekoľkých desaťročí niekoľkonásobne zvýšil. Ako sme na tom teda s dedičstvom moci teraz? Nie v monarchiách, ktoré existujú v 29 z 200 štátov sveta, ale v krajinách, ktoré si volia svojich vodcov? pýta sa Petr Akopov v Ria Novosti

16. 02. 2024 | Zo zahraničia | 8 min. čítania | 0 komentárov |

Ilustračné foto

Washington 16. februára 2024 (HSP/ria/Foto:TASR/AP-Courtney Talak/The Daily News via AP)

▶ ❚❚ ↻

Včera vyhral indonézske voľby minister obrany Subianto – na jeseň nahradí dvojnásobného prezidenta Joka Widoda. Tretie funkčné obdobie v Indonézii nie je možné, ale syn odchádzajúceho prezidenta Gibrana bude generálovým viceprezidentom. O päť alebo desať rokov bude môcť kandidovať na prezidenta, takže by mohla vzniknúť Widodova dynastia. A nebude to v Indonézii nič výnimočné – naopak, je to celkom logické. Nový prezident Subianto je totiž zaťom bývalého prezidenta Suharta, ktorý krajine vládol takmer tretinu storočia, do roku 1998. A dcéra Suhartovho predchodcu, zakladateľa nezávislej Indonézie Sukarna, Megawati bola prezidentkou krajiny pred dvadsiatimi rokmi. Takže jedna dynastia vystriedala druhú – a to v tretej, podľa západných štandardov, demokracii na svete (po Indii a Spojených štátoch)? Poviete, že je to moslimská zvláštnosť?

Ale potom sa pozrite na susednú krajinu Indonézie – nie, nie na absolútnu monarchiu Brunej alebo konštitučné kráľovstvo Malajzia, ale na veľmi prozápadný (z hľadiska legislatívy a imidžu) Singapur. Od získania nezávislosti v roku 1959 tam o všetkom rozhodovala dynastia Lee: najprv bol Lee Kuan Yew 30 rokov premiérom, potom držal prst na pulze ako vysoký minister a pred dvadsiatimi rokmi sa stal premiérom jeho syn Lee Hsien Loong. Čoskoro však prisľúbil, že svoj post odovzdá nástupcovi (nie príbuznému), ale na procesy bude stále dohliadať.

A tu je ďalšia krajina v regióne – Kambodža. Tam sa zdá, že ide o monarchiu, ale post predsedu vlády je už štyri desaťročia v rukách rodiny Hunovcov. Bývalý komunista Hun Sen, ktorý sa vrátil na post kráľa, odovzdal pred pol rokom moc svojmu synovi Hun Manetovi, ale vzhľadom na to, že otec má len 72 rokov a stojí na čele kráľovskej rady, je jasné, v koho rukách je skutočná moc.

Kambodžský sused Thajsko je tiež monarchiou, ale je tu viac ako len dynastia kráľa Rámu. Tento víkend bude z väzenia prepustený Thaksin Činowat, bývalý premiér, ktorý sa dobrovoľne vrátil z 15-ročného exilu, aby si odpykal trest vo väzení. Prepustia ho predčasne – pretože strana, ktorú vedie jeho dcéra Phatthongthat, je teraz pri moci. A jeho mladšia sestra Yingluck bola premiérkou v rokoch 2011 – 2014.

Máte dosť juhovýchodnej Ázie? Ale veď v južnej Ázii je to rovnaké: v Indii vládla dynastia Nehrú-Gándhí až do začiatku 90. rokov (s veľmi malými prestávkami); na Srí Lanke zavraždeného premiéra Bandaranaikeho vystriedala najprv jeho manželka a potom jeho dcéra. V Pakistane sa o najvyššiu moc uchádza tretia generácia dynastie Bhuttovcov, ktorej konkuruje klan bratov Šarífovcov. V Bangladéši je celá história nezávislosti bojom medzi rodinami Rahmanovcov, ktorí nie sú príbuzní, ale nepriatelia. Teraz krajine vládne ako šejk Hasína Wazedová, dcéra Mudžíbura Rahmána, zakladateľa štátu, a jej hlavnou súperkou je bývalá premiérka Chaleda Ziaová, vdova po bývalom prezidentovi Ziaurovi Rahmanovi.

Áno, v južnej Ázii dynastie často platia za moc vlastnou krvou: dvaja z troch Nehrú-Gándhíovcov boli zavraždení, Bhutto bol popravený a jeho dcéra zavraždená a obaja Rahmáni boli tiež zastrelení. Ale ani samotné dynastie, ani voliči nemenia svoje preferencie – samozrejme, zatiaľ. V Pakistane popularita oboch dynastií klesla natoľko, že museli spojiť sily, aby odstavili od moci a uväznili začínajúceho Imrana Chána, ale ani to im nepomohlo vyhrať nedávne voľby. V Indii klan Nehrú-Gándhí, hoci kontroluje stranu INC, pred desiatimi rokmi vytlačili od moci nacionalisti Naréndru Módího a v nasledujúcich voľbách nemajú šancu vrátiť sa k moci.

Ázia je však rozmanitá. Existujú nemoslimské a ne-budhistické krajiny, či nie? Samozrejme, že existujú – napríklad Filipíny. Teraz tam vládne Ferdinand Marcos mladší. Starší vládol v 60. a 80. rokoch a potom bol zvrhnutý. Ale Marcosovci nie sú prvou dynastiou – od začiatku 60. rokov boli prezidentmi Filipín dvakrát zástupcovia rodín Macapagalovcov a Aquinovcov.

Sú to všetko neudržateľné demokracie? Ale takmer všade sa konajú konkurenčné voľby….. A čo referenčné ázijské krajiny – napríklad Japonsko? Áno, je tam monarchia, ale je to dekoratívna monarchia a skutočným vládcom je predseda vlády. To, že súčasný šéf kabinetu Fumio Kišida má vo vzdialenejšom príbuzenstve expremiéra Kičiho Mijazawu, možno vynechať, pretože najznámejší a najdlhšie vládnuci japonský premiér Šinzó Abe (na ktorého bol predminulý rok spáchaný atentát) mal za premiéra svojho starého otca aj prastarého otca (nepočítajúc jeho otca, ktorý viedol ministerstvo zahraničných vecí). Samozrejme, toto nie je Severná Kórea, kde už osem desaťročí vládne dynastia Kimovcov, ale komunistická Kórea nepredstiera, že je volebnou demokraciou západného typu.

Nepozerajme sa na Afriku – tam je, samozrejme, veľa prípadov priameho nástupníctva syna po otcovi (dokonca aj vo voľbách), ako aj víťazstvo dedičov v spravodlivých voľbách roky po smrti otca-prezidenta. V arabskom svete je veľa absolútnych monarchií, ale aj tam, kde boli zrušené, existuje nostalgia za nástupníctvom. Dokonca aj vtedy, keď krajina odišla spolu s vodcom, ako je to v Líbyi. Od Kaddáfího zavraždenia v roku 2011 sa v krajine, ktorá je rozvrátená a zmieta sa v občianskej vojne, nemohli uskutočniť všeobecné prezidentské voľby. Keď sa však konečne uskutočnia, jasným favoritom bude Seif al-Islam Kaddáfí, Muammarov syn.

Vyniká Južná Amerika? Veď tam boli dynastie prezidentov len v 19. storočí, a to ešte nie všade? Áno, moc sa tam tradične sústreďuje v kruhu niekoľkých stoviek rodín elít (alebo regionálnych elít, ako v Brazílii), ale aj v súčasnosti je dosť krajín s dynastickými a rodinnými tradíciami. A nie sú to len malé stredoamerické alebo karibské krajiny – manželia (najprv Peron a potom Kirchner) vládli Argentíne, dcéra peruánskeho prezidenta Fujimoriho bola viackrát krok od víťazstva vo voľbách, Kolumbijčania opakovane zverili prezidentský úrad rodine Santosovcov.

Zostáva už len Európa – a tam sa veci naozaj nemajú tak ako na globálnom Juhu. Až na to, že v Starom svete je 11 monarchií a peniaze a moc sa sústreďujú v rukách starých elít, takže je možné a dokonca potrebné vybrať prvé osoby mimo ich okruhu. A ešte neprípustnejšie je, aby si najatí manažéri odovzdávali moc z generácie na generáciu. Aj keď v Európe existujú výnimky – v Grécku sa v premiérskom kresle pravidelne ocitajú Papandreu a Karamanlis.

Myšlienka boja proti monarchiám v záujme pokroku, šťastia a oslobodenia národov získala na ostrove maximálnu podporu, ale samotná Veľká Británia zostáva triednou monarchiou, ktorá si zachovala nielen korunu, ale aj aristokraciu. Zároveň sa tam už dosť dlho konajú konkurenčné voľby, ktoré sú dosť turbulentné – premiéri sú bystrí aj menej bystrí, ale každý vie, kde je jeho miesto. Staré peniaze a staré rodiny určujú stratégiu a premiéri riadia očakávania a sklamania ľudí. Podobný (aj keď jednoduchší) mechanizmus funguje aj vo veľkých krajinách Commonwealthu. Kanada má však už druhého premiéra Trudeaua za polstoročie.

Osobitná verzia anglosaského modelu moci bola v Spojených štátoch, ale tu sa podarilo verejnú moc premeniť na dedičnú vládu. Alebo sa ju skôr pokúsili premeniť: keby všetko išlo podľa plánu, Hillary Clintonová by bola teraz pri moci. Alebo Jeb Bush. Všetko však v roku 2016 prelomil samorast Trump a odvtedy americký systém vnútroelitného výberu kandidátov na najvyšší úrad zlyhal. Tí, ktorí boli nominovaní postupom času, sú elite nesympatickí alebo sa ich dokonca elita bojí (Trump, Sanders, Rand Paul) a vlastné deti a manželky elity zlyhali. V tomto zmysle by nominácia Michelle Obamovej bola pozoruhodnou ilustráciou slepej uličky, v ktorej sa ocitol politický systém USA: keď sa rodná krv javí ako posledná šanca na záchranu, na návrat stability, na zachovanie poriadku, ktorý vyhovoval establishmentu.

Problém USA však spočíva v tom, že na rozdiel od iných krajín, kde odovzdávanie moci podľa pokrvnej línie prináša pozitíva krajine, alebo aspoň elite, Amerika tvrdí, že vládne zvyšku sveta na základe “poriadku založeného na pravidlách”. A jedným z hlavných amerických “pravidiel” bolo zdanlivé odsúdenie rodinkárstva pri moci, teda toho, o čo sa teraz opiera “washingtonská bažina”.

Prečítajte si tiež:

Pošlite nám tip

NAŽIVO

Tisíce ľudí demonštrovali v Nemecku za väčšiu ochranu klímy. Požadovali pritom okamžité zastavenie všetkých nových projektov týkajúcich sa využitia zemného plynu v krajine.