Volilo sa verejne, každý musel nahlas vysloviť meno kandidáta, za ktorého hlasuje. A tak sa dalo vydierať, korumpovať, podvádzať, zastrašovať. A k tomu voličov opíjali alkoholom, ponúkali gulášom, voľby sprevádzal spev a tanec, ale aj bitky a zatýkanie – prečítajte si Kalinčiakov román Reštavrácia. Vládnuce maďarské strany neváhali využiť akýkoľvek spôsob znevýhodnenia súpera, osobitne potom „národnostných politikov“. Zneužívali bankárov, advokátov, žandárov, robili prekážky pohybu voličov, pod zámienkou karantény uzatvárali počas volieb celé dediny, nechali voličov hlasovať pri falošnej volebnej komisii, aby ich hlasy boli neplatné.

Volebný zákon z roku 1874 bol nastavený tak, aby sa do snemu nedostali nemaďarské národy, ktorým by inak prináležala väčšina. Zákon ustanovil nerovnosť volebných okresov, a tak v nemaďarských krajoch malo zvoliť poslanca v priemere 15-tisíc voličov, v niektorých maďarských volebných okresoch ani 200. Voľby sa vyhlasovali v čase namáhavých poľných prác, aby sa sťažila účasť zemanom – sedliakom. A navyše, tu sa župan dozvedá, že mostu hrozí zrútenie a zakazuje prechod po ňom, inde zverolekár sa „zľutuje“ nad zlým stavom koní a nariaďuje majiteľom ponechať ich maštaliach, a to až do pozajtra, teda deň po víťazstve vládneho kandidáta.

Ako napísal Seton-Watson vo svojej knihe Uhorské voľby (1912), volič sa predstaví: „Valentín Fibik. – Predseda: v zozname nájdený Fibig. – Však som hláskoval svoje meno. – Do toho mne nič nie je. Odmietnutý. Alebo: – Ako sa menujete? – Gregor Minich (v slovenčine krstné meno je skôr ako priezvisko, v maďarčine naopak; volebné zoznamy sú však výlučne maďarské) – Predseda hľadá v zozname Gregora (Gergely) – Nenachádzam toto meno v zozname. Odmietnutý. Alebo: – Vaše meno? – Michal Slossar. – Volič vysloví podľa obyčaje svojej dediny Slosiar. – Niet Slosiara. Odmietnutý…“

Zrejme by bolo jednoduchšie i menej pohoršujúce dať právo vláde, aby vymenovala poslancov. Maďari však potrebovali sympatie Európy a stavali na jej nevedomosti. To tie iné reči a iné skutky! Cestovateľom ukazovali nádherný palác snemovne, noviny vypisovali, že v týchto skvelých sálach padali navzájom nadávky, rany päsťami. Iste, nepopierateľný dôkaz rozkvetu živého života ústavného. Stanoviská uhorských národov boli pred Európou dôsledne ukryté. A ak občas čosi preniklo do západnej tlače, Maďari kládli ruku na srdce a pripomínali, že majú to isté právo ako Angličania byť pokladaní za vynálezcov parlamentného poriadku, dovolávali sa svojich domnelých sympatií k Francúzsku. A či neboli rytiermi východnej Európy? Prozreteľnosť im vytýčila úlohu, aby zaviedli moderné zásady medzi divochov Karpatského oblúka. A verilo sa im na slovo a poskytoval sa im nový „úver dôvery“.

Za týchto podmienok sa Slovákom nedarilo dostať do snemu ani jedného poslanca vo voľbách v rokoch 1861, 1865, 1872, 1878 a 1881. Neuveriteľné volebné maniére viedli dokonca k tomu, že v roku 1884 SNS demonštratívne oznámila svoju volebnú pasivitu, čo dodržala aj pri voľbách v rokoch 1887 a 1892.

Zmena konečne nastala pri voľbách v roku 1896. Slovákom, aj pod vplyvom ich príbuzných spoza mora zrejme svitlo, že je lepšie postaviť kandidátov, lebo už len ich predvolebná agitácia má zmysel. Boli to časy, keď za vlády „liberála“ Kálmana Szélla vyniesli rozsudky nad 23 slovenskými národovcami len za účasť(!) na vítaní Ambra Pietra po príchode (24. júna 1898) zo súdu v Pešti spevom piesne Hej, Slováci.

SNS odporúčala voličom v roku 1896 odovzdať hlasy kandidátom Zičiho ľudovej strany (Néppárt), ktorá mala v programe riešenie národnostnej otázky v zmysle platného zákona z roku 1868. Jedným z kandidátov bol lekár Július Markovič, významný slovenský intelektuál tej doby. Jeho predvolebné stretnutie s Pavlom Mudroňom a Matúšom Dulom prerušil myjavský hlavný slúžny Csenkey tak, že dal pod bodákmi vyhnať z hotela nielen agitátorov, ale aj všetkých hostí, ktorí tam bývali. Keďže podľa priebehu volieb jasne viedol Markovič, do volebnej miestnosti vo Vrbovom vtrhli najatí výtržníci a potrhali volebné zápisnice. V záujme „čistej voľby“ sa o 14 dní voľby zopakovali. Vtedy použili inú fintu: zorganizovali falošnú volebnú komisiu a tam poslali hlasovať mnohých Slovákov z kopaníc, takže hlasy za Markoviča vyšli navnivoč. To nestačilo, voľby vo Vrbovom mali dozvuky aj na súde. Ten odsúdil 12 roľníkov za protesty proti volebnému podvodu na 5 až 7 dní väzenia a pokutami od 100 do 150 korún.

Július Markovič vyvodil z týchto volieb záver: už na budúci rok (1897) založil Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom: „Počas volebných bojov sa každý presvedčil, ako veľmi vplývali peňažné ústavy a jednotliví úžerníci na voličstvo… Preto treba v Novom Meste založiť slovenský peňažný ústav, aby chránil ľud pred úžerníkmi, aby v budúcnosti nemohli robiť nátlak na jeho svedomie…“

SNS išla do volieb v roku 1901 s 18-bodovým programom žiadajúcim zrovnoprávnenie slovenského jazyka v škole, pri súdoch a úradoch, žiadali revíziu cirkevno-právnych predpisov, všeobecné hlasovacie právo. Kandidovalo 13 Slovákov, no zvolení boli len štyria: Martin Kollár, František Veselovský, Ján Ružiak a Ján Valášek. Ako však napísal historik Július Botto, „ustrnutie pre tieto štyri slovenské mandáty bolo medzi Maďarmi veľké. Maďarizácia na Slovensku bola každým rokom silnejšia, reč slovenská z každého odvetvia verejného života vytisnutá, na elementárnych školách nariadili vyučovať maďarskú reč týždenne 17 hodín; a všeobecne sa verilo, že o 30–50 rokov v Uhorsku nebude Slováka. A Slováci v takýchto okolnostiach vyvolili štyroch svojich vyslancov!“ Úrady siahli po zastrašujúcich opatreniach: Kollárovi vyčítala účasť na voľbách cirkevná vrchnosť (ostrihomský arcibiskup), Valáška za volebný prejav nitriansky súd odsúdil na 3 mesiace a Veselovského dokonca na rok väzenia.

Súdili aj bratov Markovičovcov – Júliusa a Rudolfa – a kňaza Ľudovíta Čulíka. Novomestskí maďaróni rozširovali reči, že Markovičovci búrili proti „zjavnej a zaväzujúcej moci zákona“ a obviňovali ich z „nevlastenectva“. Novozvolený ministerský predseda Kálman Széll rečnil na sneme a verejne nešetril „maďarského“ (v skutočnosti Slováka) advokáta Rudolfa Markoviča, ktorý „v Magyarországhu zarába svoj chlieb a z maďarského národa žije“ a rozosieva „jedovaté semená slovenskému ľudu, ktorý bol vždy verný svojej vlasti“.

Markovičovcov obvinil lubinský notár na základe svedeckých výpovedí kupca Eduarda Deutscha, podomkára Šimona Herzoga a Šalamúna Plessa z „búrenia proti maďarskej národnosti“, ďalej z toho, že „falošne vykreslili postavenie slovenskej národnosti“, „silno prízvukovali“ jej smutné a utláčané položenie a „za prameň všetkých nerestí slovenskej národnosti označili maďarstvo“. Malo sa to udiať v rámci predvolebných mítingov v septembri 1901 v Horných Bzinciach a v Lubine, na ktorých však udavači neboli, len „o tom počuli“.

Škandalózny proces vyvrcholil začiatkom roku 1903 v Nitre.   Súdny spor sa viedol v maďarčine. Farár Ľudovít Čulík prosil súd, aby mohol hovoriť po slovensky, lebo, „ako vidia, maďarčinu lámem“. Predseda súdu mu odpovedal: „Celkom dobre hovoríte po maďarsky, ak by ste sa v niečom nevedeli dobre vyjadriť, povedzte to po slovensky.“ Rudolfa Markoviča odsúdili na 5 mesiacov väzenia a 500 korún, brata Júliusa na 2 mesiace a 200 korún, Čulíka na 3 mesiace a 300 korún pokuty. Proti tomuto rozsudku sa odsúdení odvolali na Kráľovskú tabulu v Bratislave. Tam pripustili, aby Čulík radšej hovoril po slovensky, akoby mal „lámať“ maďarčinu, a 6. augusta 1903 všetkých obvinených oslobodili. Dôvod: „Svedkovia Pless a Deutsch utrpeli veľkú škodu kvôli potravnému spolku, ktorý obžalovaní založili, a preto príkre prejavili svoju nenávisť voči obžalovaným…“

Marián Tkáč