Dobrá odpoveď by síce mohla byť, že je to odborná vec a či je to tak alebo onak, chlieb preto lacnejší nebude, tak prečo ich to trápi. Fakt ale je, že táto otázka ešte nejaký čas ostane verejnou témou. A tiež, že žiť s vedomím toho, že by sa na Slovensku mohli praktizovať postupy policajného štátu a ostane to „pod pokrievkou“, nie je práve príjemné.

Určite nie každý, koho čurillovci a lipšicovci obvinili, je nevinný.

Keď ale počúvam tie pochvalné reči na čurillovcov a na Úrad špeciálnej prokuratúry a keď to skonfrontujem s odbornou analýzou mnohých trestných konaní, ktoré viedli a v ktorých podľa môjho názoru často nerešpektovali zásady právneho štátu ani princípy elementárnej logiky, nemôžem mlčať.

A preto som sa rozhodol, že ľuďom, neprávnikom, sprostredkujem popularizačno-právnu analýzu niektorých nimi vyšetrovaných trestnoprávnych prípadov, aby som ľuďom poskytol priestor na bližšie pochopenie odborného pohľadu. Samozrejme, ak si to dokáže niekto z čurillovcov či lipšicovcov následne obhájiť kontrakomentárom, budem len rád. Ale prosím reagovať na konkrétne veci, nepotrebujeme počuť ďalšie všeobecné „kecy o dobe temna“ a podobne a tiež prosím neklamať – klamstvá totiž budú opäť predmetom komentárov z mojej strany. Konkrétnych.

Pri predchádzajúcich popularizačno-právnych analýzach, ktoré som urobil o niektorých trestnoprávnych prípadoch (napr. smutne známa akcia Rozuzlenie), som vychádzal najmä z rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli voľne dostupné na internete. Tieto nové analýzy však posuniem do roviny štúdia podstatných častí trestného spisu a tie budem spracovávať do osvetových komentárov.

Nie preto, aby som robil politiku, ale preto, aby sa také zneužívanie trestného práva štátnou mocou, aké tu podľa môjho názoru bolo v posledných rokoch, viac na Slovensku neopakovalo.

Ako sa ale legálne dostať k trestným spisom na účely popularizačného komentára?

Orgány činné v trestnom konaní nesmú vynášať z trestných spisov. Iná situácia je v prípade obvinených, ktorí si môžu materiály z trestných spisov zverejňovať ako chcú a to aj za účelom ich verejnej obhajoby. Povedzme si na rovinu, že pokiaľ sú čurillovci a lipšicovci poháňaní niektorými médiami a v ľuďoch je tak vyvolávaný pocit, že oni sú hrdinovia a osoby, ktoré oni obvinili, sú zločinci, potom ak sa títo obvinení chcú brániť (na čo majú v právnom štáte právo), musia chtiac-nechtiac začať aj so svojou verejnou obhajobou. Ak by tak nečinili, verejná alebo mediálna mienka totiž môže natoľko vplývať na osoby, ktoré budú o ich osude rozhodovať, že týchto obvinených radšej budú v rámci trestného konania ďalej posúvať až ich napokon odsúdia, aj keď by v menej medializovaných prípadoch tak chatrné dôkazy na takýto postup nestačili. Takéto je riziko, netvrdím, že by sa to nutne muselo stať.

Preto tento môj postup je právne aj morálne čistý.

Zároveň dodávam, že s každým obvineným vždy na začiatku urobím dohodu, že on mi poskytne materiál, zodpovie mi na otázky, ktoré mi z toho vyvstanú a nakoniec sa ja rozhodnem, či o jeho prípade budem písať alebo nie. Písať o ňom budem v takom prípade, ak dospejem k záveru, že na základe predmetného spisového materiálu je veľmi pravdepodobne nevinný. Ak dospejem k záveru, že je slušná šanca, že je vinný (z materiálu v trestnom spise, takže z okolností známych orgánom činným v trestnom konaní), poďakujem sa danému obvinenému, nič o ňom nebudem písať ani rozprávať (časti spisu mi predsa sprostredkoval on dobrovoľne).

Ako prvého som si na nový typ popularizačno-právneho komentára vybral JUDr. Davida Lindtnera a to jednak preto, že bolo pre mňa ľahké ho s takouto požiadavkou osloviť, pretože je to môj kamarát a jednak preto, že už po predbežnom posúdení veci z na internete dostupných materiálov sa mi javilo, že je veľmi pravdepodobne nespravodlivo obvinený.

Úvod

David Lindtner pôsobil desať rokov ako prokurátor, z toho tri roky ako námestník okresného prokurátora pre Bratislavu III. a následne dvanásť rokov ako sudca, člen disciplinárneho senátu, predseda sudcovskej rady a dokonca štyri roky ako predseda Okresného súdu Bratislava III.

Po zverejnení Kočnerovej Threemy sa zverejnila komunikácia medzi ním a Mariánom Kočnerom. A aj keď dnes prevažuje vo verejnej mienke názor, že všetka komunikácia medzi Kočnerom a právnikmi bola toxická, čo je mimochodom pravda vo vzťahu k viacerým právnikom vrátane inej postavy tohto príbehu, JUDr. Vladimíra Sklenku, v prípade Davida Lindtnera to neplatí. Nebol totiž obvinený za nič, čo by komunikoval v Threeme, respektíve z jeho komunikácie s Kočnerom nerezultujú proti nemu žiadne dôkazy.

Podľa jeho vlastných slov poskytoval Kočnerovi svoje právne názory na riešenie rôznych právnych vecí. Podotýkam, že takých, v ktorých nepôsobil ako sudca. Mimochodom, týmto bol David Lindtner známy, mnohí kolegovia právnici ale aj jeho známi z iných povolaní sa ho pýtali na jeho nezáväzné právne názory, pretože mal a má povesť brilantného právneho uvažovania v spojení s uvedomovaním si reality aplikačnej praxe. Inak povedané, vedel s veľkou pravdepodobnosťou odhadnúť najvhodnejšie riešenie právnych problémov.

Z dnešného uhla pohľadu sa zdá komunikácia s Mariánom Kočnerom ako niečo, čo apriori zaváňa problémom a nečistými praktikami. Nezabúdajme však, že to nie je tak dávno, čo bol Marián Kočner ako vážený podnikateľ hosťom významných spoločenských udalostí a rôzne televízne relácie typu „Smotánka“ s ním pravidelne robievali rozhovory.

David Lindtner bol obvinený 9. marca 2020 v rámci akcie Búrka (a následne v októbri 2020 bol v rámci akcie víchrica vzatý do väzby) spolu s ďalšími sedemnástimi osobami, pričom na prvom mieste medzi obvinenými figuroval práve Marián Kočner, pričom väčšina obvinených boli sudcovia vrátane JUDr. Moniky Jankovskej. Išlo o spleť skutkov, z ktorých niektoré boli v danom štádiu konania zdokumentované lepšie, iné horšie. Do značnej miery sa vychádzalo práve z Kočnerovej Threemy a z výpovedí pomerne univerzálneho kajúcnika z radov sudcov, JUDr. Vladimíra Sklenku. Zaujímavé pritom je, že títo sudcovia boli spoločne obvinení, aj keď v mnohých prípadoch neboli splnené podmienky na spoločné konanie. V prípade Davida Lindtnera jeho údajné skutky nemali súvislosť s ostatnými osobami obvinenými v rámci tohto uznesenia o vznesení obvinenia, z ktorých, podľa jeho vlastných slov, väčšinu ani nepoznal.

Dôvodom na spojenie rôznych údajných skutkov v rámci akcie Búrka, mohla byť snaha o vytvorenie takej situácie, aby orgány činné v trestnom konaní mohli odôvodňovať kolúznu väzbu (väzba z dôvodu zabezpečenia neovplyvňovania svedkov a ďalšieho dokazovania, pri ktorej je obvinenému výrazne obmedzený kontakt s vonkajším svetom) u jednotlivých obvinených potrebou vypočutia ostatných obvinených a svedkov. Túto domnienku podporuje fakt, že krátko po prepustení Davida Lindtnera z väzby boli jeho údajné skutky vylúčené na samostatné konanie.

Mimochodom, Lindtner bol z väzby prepustený po siedmich mesiacoch a následne Ústavný súd SR konštatoval, že jeho väzba bola protiústavná.

Konkrétne obvinenia voči JUDr. Davidovi Lindtnerovi patrili medzi tie chatrnejšie. Keďže jeho prípad bol neskôr vylúčený na samostatné konanie a bola na neho podaná obžaloba (teda zo štádia prípravného konania realizovaného vyšetrovateľmi a prokurátormi sa prípad dostal pred súd), pričom sa doplnilo dokazovanie, budem jeho prípad analyzovať už z pohľadu podanej obžaloby a dôkazov získaných v prípravnom konaní. Obžaloba by mala byť oproti obvineniu podstatne podrobnejšia a mala by obsahovať dôkazy, na základe ktorých veľmi pravdepodobne došlo k spáchaniu trestného činu vrátane podrobného popisu, prečo je daný skutok trestným činom a prečo dôkazy preukazujú, že tento trestný čin spáchal obvinený. Teda aspoň teoreticky… Avšak, ak prax túto teóriu nenaplní, nie je to bežný rozpor medzi teóriu a praxou, ale neunesenie dôkazného bremena prokurátorom, pričom fabulácie a podanie obžaloby bez dostatočných dôkazov sú jednoznačne nezákonným postupom.

Čo sa kladie Lindtnerovi za vinu v súvislosti s hotelom Carlton?

Obžaloba kladie za vinu Davidovi Lindntnerovi tri skutky, ktoré pre korektnosť uvádzam v plnom rozsahu, najskôr skutky 1 a 2:

„1) v presne nezistený deň v roku 2017 v priestoroch Justičného paláca v Bratislave, na ul. Záhradníckej č. 10 v súvislosti s rozhodovaním vo viacerých právnych veciach, v ktorých vystupovali ako strany konania Mgr. Erik Mikurčík, MBA, a Carlton Property s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 3, Bratislava, vedených na Okresnom súde Bratislava I, JUDr. V. S. (vylúčený na samostatné konanie a o jeho vine nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté)…“ (ide o JUDr. Vladimíra Sklenku, čo vyplýva ďalej z obžaloby – poznámka autora) „…sudcovi Okresného súdu Bratislava I bližšie nešpecifikovaný úplatok so slovami „vedia sa veľmi dobre a veľkoryso odmeniť“ za to, že tento ako podpredseda daného súdu z titulu svojej funkcie bude pôsobiť na zákonných sudcov, ktorým boli pridelené vyššie uvedené súdne konania a to na základe priamych pokynov od JUDr. Davida Lindtnera a v prospech Mgr. Erika Mikurčíka, MBA,

2) v presne nezistenom období roku 2017 na nezistenom mieste v súvislosti s rozhodovaním v právnej veci návrhu navrhovateľa: Mgr. Erik Mikurčík, MBA, Zámocká 6890/20, 811 01 Bratislava – Staré mesto a zapísanej osoby: ADS PROPERTY, s.r.o., Laurinská 2, 811 01 Bratislava – Staré mesto, IČO: 47 679 212 o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri pri obchodnej spoločnosti ADS PROPERTY, s.r.o., Laurinská 2, 811 01 Bratislava – Staré mesto, IČO: 47 679 212 vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. Zn.: 32Exre/590/2017, telefonicky kontaktoval z pozície predsedu Okresného súdu Bratislava III zákonnú sudkyňu JUDr. Miriam Repákovú, pričom ju požiadal o stretnutie, s odstupom času sa stretli pred budovou Justičného paláca v Bratislave, kde ju požiadal, či by sa na túto vec mohla pozrieť a vec rozhodnúť v prospech Erika Mikurčíka a keď si JUDr. Miriam Repáková naštudovala predmetný spisový materiál tak sa opätovne stretli pred budovou Justičného paláca, kde povedala JUDr. Davidovi Lindtnerovi, že tomuto návrhu nie je možné vyhovieť, pričom dňa 27. 9. 2017 konanie zastavila.“

Tieto údajné skutky súvisia s obchodnoprávnym sporom medzi tu menovaným Erikom Mikurčíkom a spolumajiteľmi firmy Esset o hotel Carlton, kde sa obe strany vzájomne obviňujú, že, laicky povedané, tá druhá strana im ukradla/resp. sa snažila ukradnúť hotel Carlton. Samotný trestný spis vo veciach Davida Lindtnera vrátane obžaloby obsahuje pomerne veľa informácii o tejto kauze, avšak pre samotné údajné skutky Davida Lindtnera je relevantná len malá časť z nich.

Samotné skutky sú do značnej miery málo určité, teda nedostatočne vymedzené, najmä čo sa času a miesta týka, čo pri prísnejšom posudzovaní by samo osobe malo byť dôvodom na nepokračovanie v trestnom konaní. Zistenie presného času a miesta konania skutku je navyše často kľúčové z hľadiska dokazovania, pretože len skutok, ktorý vznikol v určitom čase a na určitom mieste možno spoľahlivo verifikovať, prípadne uviesť skutočnosti, ktoré ho naopak vyvracajú. Čo ale poviete na to, keď vás, ako v tomto prípade Davida Lindtnera obvinia z toho, že ste, citujem „v presne nezistený deň v roku 2017 v priestoroch Justičného paláca v Bratislave, na ul. Záhradníckej č. 10“ (skutok č. 1) či ešte „lepšie“, citujem: „v presne nezistenom období roku 2017 na nezistenom mieste“, niečo údajne vykonali. No vysvetlite, že sa to nemohlo stať, zdokumentujte presne, kde ste sa každý deň roku 2017 pohybovali.

Trestné v skutku číslo 2 malo byť najmä to, citujem, že „kde ju požiadal, či by sa na túto vec mohla pozrieť a vec rozhodnúť v prospech Erika Mikurčíka“ – len toto je to podstatné z celého vymedzenia skutku dva, čo by malo byť trestné. Vidíte tam niekde korupciu? Nie. Ani to nebolo kvalifikované ako trestný čin korupcie, ale ako trestný čin, dokonca zločin, zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorého skutková podstata podľa odseku 1 znie: „Kto pôsobí na sudcu, aby nesplnil svoju povinnosť v konaní pred súdom, alebo kto koná v úmysle zmariť práva účastníkov súdneho konania alebo obvineného na zákonného sudcu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov.“ (§ 342 ods. 2 písmeno b) spočíva v tom, že niekto spácha trestný čin podľa odseku 1preto, aby inému zmaril alebo sťažil uplatnenie jeho základných práv a slobôd).

Teda trestné je pôsobenie na sudcu, aby nesplnil svoju povinnosť alebo konanie v úmysle zmariť práva účastníkov súdneho konania.

Akým spôsobom má otázka formulovaná, či sa môže pozrieť na vec a rozhodnúť ju v niekoho prospech potenciál pôsobiť na sudcu, aby neplnil svoju povinnosť? Žiadosť podľa obžaloby predsa nebola formulovaná ako „urob to“ alebo „urob to bez ohľadu na právo“, pretože až to by bolo pôsobenie na nesplnenie povinnosti sudcu a až to by bolo spôsobilé naplniť skutkovú podstatu tohto trestného činu. Skutok číslo dva, teda aj keby sa takto stal (o čom na základe ďalej uvedeného pochybujem), nespĺňa základné definičné znaky trestného činu. A to prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry nevedel?

Skutok číslo 1 je definovaný ako prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2020, pričom táto skutková podstata trestného činu znie: „Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa inému sľúbi, ponúkne alebo poskytne úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 332, 333 alebo 334, alebo za to, že tak už urobil, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Tento skutok mal spočívať v tom, že David Lindtner mal Vladimírovi Sklenkovi povedať „vedia sa veľmi dobre a veľkoryso odmeniť“ za to, že Sklenka ako podpredseda daného súdu z titulu svojej funkcie bude pôsobiť na zákonných sudcov.

Samotný takýto skutok, keby sa naozaj stal, by mohol by byť posudzovaný ako pokus trestného činu nepriamej korupcie, nie ako ho nesprávne kvalifikuje obžaloba ako dokonaný trestný čin nepriamej korupcie. Slová „vedia sa veľmi dobre a veľkoryso odmeniť“ totiž ešte nie sú ponúknutím úplatku, pretože nielen samotný úplatok je neurčitý, ale aj to, že bude poskytnutý, je naformulované ešte pomerne neurčito. Ale uznávam, že na trestnoprávne relevantný pokus tohto trestného činu by to za určitých okolností, ktoré by museli byť ešte bližšie preukázané, mohlo stačiť. V praxi pre úspešné odsúdenie takéhoto prípadu sa spravidla vyžaduje ďalšie vyšetrovanie prakticky spojené s pôsobením oznamovateľa ako agenta a s použitím odposluchov, aby sa ukázalo, kam skutok presne smeruje vrátane pokusu o odhalenie celej údajnej korupčnej siete. Ale to by sa musel skutok vyšetrovať priebežne. Nie len z príbehov Vladimíra Sklenku.

Tu sa však dostávame k jadru problému. Skutok číslo 1 a skutok číslo 2 majú vzájomnú súvislosť, v oboch prípadoch má ísť o riešenie obchodného sporu o hotel Carlton a z hľadiska dokazovania boli zrejme zamýšľané tak, aby sa navzájom dôkazne podporili.

Zatiaľ čo v skutku číslo jedna je jediným dôkazom proti Davidovi Lindtnerovi výpoveď kajúcnika Vladimíra Sklenku, ktorý sa v danom obchodnom spore o hotel Carlton podľa jeho zverejnenej komunikácie s Mariánom Kočnerom zaujímal (táto komunikácia je aj súčasťou odôvodnenia obžaloby voči Davidovi Lindtnerovi) a zjavne sa ho snažil ovplyvniť, jediným dôkazom proti Davidovi Lindtnerovi v skutku číslo 2 je výpoveď sudkyne JUDr. Miriam Repákovej. Tá tiež vystupuje ako svedok kajúcnik, a bola tiež sama obvinená z trestnej činnosti súvisiacej s jej rozhodovacou činnosťou. V samotnej akcii Búrka bol podaný návrh na jej vzatie do väzby. Napokon vo väzbe neskončila. Začala totiž spolupracovať. A spolupráca v takýchto prípadoch zväčša znamená, že dodá informácie o iných ľuďoch. A to už by mohol byť silný motív aj na úplný výmysel. Miriam Repáková v prípade Carlton rozhodla proti Erikovi Mikurčíkovi, pričom aj z výpovede Mikurčíka aj z jej výpovede a výpovede jej životného partnera, vyplýva, že jej životný partner sa stretol s Erikom Mikurčíkom. Podľa výpovede Mikurčíka tento človek žiadal od neho úplatok za rozhodnutie vo veci Carlton v jeho prospech a podľa tejto výpovede sa ešte mali stretnúť, ale už sa nestretli, pričom Mikurčík má podozrenie, že medzitým sa tento človek dohodol na úplatku za rozhodnutie vo veci s protistranou.

Tak ako tak, proti Davidovi Lindtnerovi v skutku číslo 1 aj v skutku číslo 2, z ktorých jeden nie je trestným činom a druhý by tak mohol byť maximálne pokusom trestného činu, aj to len za ďalších špecifických okolností, svedčí vždy len jeden dôkaz, výpoveď Vladimíra Sklenku a výpoveď Miriam Repákovej, pričom ide o výpovede svedkov kajúcnikov, pričom Sklenka evidentne mal motív na to, aby svoju trestnú činnosť v tomto prípade hádzal na iného (viď. jeho komunikácia s Kočnerom v Threeme) a Repáková mohla mať rovnako motív skryť svoju prípadnú trestnú činnosť v tejto veci za obvinenie iného. V samotných výsluchoch k veci v obžalobe Davida Lindtnera existuje dostatok indícii, že to celkom pravdepodobne mohlo byť takto. Ale to by bolo treba bližšie vyšetriť. A to sa vo vzťahu ku kajúcnikom u nás akousi náhodou spravidla pozabudlo urobiť, že? Aj keď napríklad v Spojených štátoch amerických, kde sa výpovede kajúcnikov dostatočne využívajú, by objasnenie tejto možnej motivácie svedkov kajúcnikov bolo kladené ako neobíditeľná podmienka procesného použitia ich výpovedí (teda, že by sa na ne aspoň trochu prihliadalo).

Samotný David Lindtner jednoznačne od počiatku popiera, že by k rozhovorom, ktoré sa mu kladú za vinu, alebo stretnutiam, na ktorých mali prebehnúť tieto rozhovory, niekedy vôbec prišlo. Jeho výpovede sú pritom konzistentné.

Zároveň Sklenka a Repáková sa svojimi výpoveďami vo vzťahu k Lindtnerovi sami nepriznávajú k žiadnemu trestnému činu. Inštitút spolupracujúceho obvineného (kajúcnika) bol však všade v civilizovanom svete vytvorený práve na to, aby umožnil vypovedať ľuďom o trestnej činnosti, na ktorej sa sami podieľali. V tomto prípade to tak nie je. V tomto prípade sa kajúcnici snažia o benevolentný prístup pri posudzovaní inej ich trestnej činnosti. Za týchto okolností sa teda na druhého veľmi ľahko povie kadečo. A pokiaľ je to vymyslené, ako inak sa dá proti tomu argumentovať, okrem toho, že to tak nebolo? A zvlášť pokiaľ sa v skutku objavia formulácie o presne nezistenom dni, v takom prípade nie je možné argumentovať ani tým, že v daný deň obvinený robil niečo iné, bol dokázateľne niekde inde a teda, že to tak byť nemohlo.

Čo sa kladie Lindtnerovi za vinu v súvislosti s platobnými rozkazmi

Obžaloba formuluje skutok č. 3 proti Davidovi Lindtnerovi takto:

3) v presne nezistenom období roku 2018 v blízkosti Justičného paláca na ulici Šoltésovej v Bratislave, v pozícii predsedu Okresného súdu Bratislava III sľúbil bližšie nešpecifikovaný úplatok podpredsedovi Okresného súdu Bratislava I, JUDr. V. S. (vylúčený na samostatné konanie a o jeho vine nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté)…“ (ide o JUDr. Vladimíra Sklenku, čo vyplýva ďalej z obžaloby – poznámka autora) „…za to, že v právnej veci žalobcu 1.: TSS GRADE, a.s., Dunajská 48, 811 08 Bratislava, IČO 35802723, žalobcu 2: BOGL a KRÝSL, k.s., Renoirova 1051/2a, Hlubočepy, 152 00 Praha 5, Česká republika, žalobca 3.. KONSTRUKTOR-INŽENJERING dioničko družstvo za graditeljstvo, Svačičeva 4, 210 00 Split, Chorvátska republika, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31364 501, vo veci zaplatenia istiny vo výške 14. 497.112, 54 eur. s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.: 33Cb/57/2018 a v právnej veci žalobcu 1.: TSS GRADE, a.s., Dunajská 48, 811 08 Bratislava, IČO 35802723, žalobcu 2: BOGL a KRÝSL, k.s., Renoirova 1051/2a, Hlubočepy, 152 00 Praha 5, Česká republika, žalobca 3: Swietelsky Baugesellschaft m.b.H., Edlbacherstrasse 10, Linz 4020 Rakúska republika, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31364 501, vo veci zaplatenia istiny vo výške 4. 313. 726, 98 eur. s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn..: 40Cb/49/2018, zabezpečí, aby v rámci predmetných právnych vecí boli vydané platobné rozkazy a v tejto súvislosti osloví zákonné sudkyne, pričom na tomto stretnutí ukázal JUDr. V.S. na prinesených listinách vyššie uvedené čísla konaní, podľa ktorých zistil, že sa jedná o sudkyne JUDr. Zuzanu Moťovskú Dobošovú, ktorá má pridelené konanie pod sp. zn. 33Cb/57/2018 a JUDr. Miriam Žákovú, ktorá má pridelené konanie pod sp. zn. 40Cb/49ú2018 na čo mu uviedol, že s JUDr. Zuzanou Moťovskou Dobošovou sa vie rozprávať a s JUDr. Miriam Žákovou skôr nie, pričom mu JUDr. David Lindtner povedal, že ak to dokáže vybaviť. že bude veľmi spokojný, že tam bude veľmi pekná odmena, následne sa JUDr. V. S. na vyššie uvedené súdne konania pýtal zákonných sudkýň, pričom však nežiadal od nich žiadny konkrétny prístup v rámci vyššie uvedených súdnych konaní,“

Skutok číslo 3 je definovaný rovnako ako skutok číslo 1ako prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2020. K právnym výhradám ohľadom jeho kvalifikácie sa dá uviesť plus mínus to, čo pri skutku číslo 1. Rovnako je značne neurčitý čo do času i miesta: „v presne nezistenom období roku 2018 v blízkosti Justičného paláca na ulici Šoltésovej v Bratislave,“ ako aj samotného úplatku: „sľúbil bližšie nešpecifikovaný úplatok“.

David Lindtner rovnako aj v tomto prípade tvrdí, že sa takéto stretnutie ani rozhovor neuskutočnili. A tiež v tomto prípade je skutok dokazovaný jedinou výpoveďou a to opäť výpoveďou kajúcnika Vladimíra Sklenku, ktorý sa však o dané súdne konania podľa výpovedí menovaných sudkýň naozaj sám zaujímal. Že by opäť potreboval svoju vinu hodiť na niekoho iného? Možno. Sudkyne vypovedali, že sa o danej veci s Davidom Lindtnerom nerozprávali. Pritom David Lindtner obe sudkyne poznal a úprimne povedané, pokiaľ by chcel nejaké súdne konanie ovplyvňovať, prečo by si proti sebe produkoval dôkazy vo forme zatiahnutia nejakého sprostredkovateľa do vecí, ktoré by vedel vybaviť s vynechaním jedného medzičlánku?

Na tejto veci je zarážajúce ešte aj to, čo sa údajne malo pokútne vybavovať. Platobné rozkazy. Presne tie typy rozhodnutia, proti ktorým stačí podať jednoduchý odpor a musí sa ísť na pojednávanie. Vybavovať také niečo nemá zmysel a investovať do toho peniaze na úplatky je mrhanie prostriedkami. Nehovoriac o tom, že prípadné vydanie platobného rozkazu na finančný obnos v hodnote niekoľkých miliónov by hneď vrhlo na sudcu tieň podozrenia a v konečnom dôsledku by to mohlo viesť až k jeho vylúčeniu z konania.

Nech je tak alebo onak, v skutku 3, rovnako ako v skutku 1, aj s tým istým mojim odôvodnením je dôkazný prostriedok absolútne nedostatočný.

Vyhodnotenie dôkazov

Samotná obžaloba proti Davidovi Lindtnerovi má 138 strán. Len veľmi málo z nich sa však skutočne týka údajných skutkov. Veľmi veľa priestoru je venovanému obchodnoprávnemu sporu o hotel Carlton, na čo sa zameriavajú aj rozsiahle výňatky z výpovedí svedkov. A tiež viac ako sedemnásť strán tvorí prepis Kočnerovej Threemy s rôznymi osobami, najviac s Vladimírom Sklenkom, pričom úprimne povedané, tieto pasáže sú skôr dôkazy proti Sklenkovi, pretože po ich prečítaní som nadobudol dojem, že Sklenka toho veľmi veľa organizoval a pritom organizátorovi nemôžete dať pri výpovediach aj k jeho trestnej činnosti status spolupracujúceho obvineného (kajúcnika). David Lindtner sa v týchto prepisoch spomína len na jednom mieste aj to ho tam v podstate iba ohovárajú. Prepis komunikácie medzi Lindtnerom a Kočnerom je asi na štvrť strany a obsahovo je bezvýznamný. Asi ho tam zaradili len aby bolo.

Celkovo mám pocit, že tá obžaloba obsahuje strašne veľa nepodstatných informácii pre skutky, za ktoré obžalováva, pretože k týmto údajným skutkom toho veľa nemá, ale 138 strán na pohľad pôsobí ako celkom dobrá robota. Aj keď je taká potemkinovská.

Najsmutnejšie ale na tejto obžalobe je, že keď prichádza na odôvodňovanie, prečo by mal byť Vladimír Sklenka dôveryhodným svedkom pre tieto konkrétne skutky, ktoré sa Davidovi Lindtnerovi kladú za vinu, odvoláva sa na vyššie spomenutú komunikáciu medzi Kočnerom a Sklenkom a Kočnerom a Lindtnerom, kde o údajných Lindtnerových skutkoch nie je ani zmienky a potom sucho konštatuje, citujem: „Poukazujúc na vyššie uvedené sa výpoveď svedka Vladimíra Sklenku javí ako vierohodná a konzistentná, a nie sú zrejmé žiadne skutočnosti, ktoré by ju spochybňovali,“ koniec citácie.

A následne nenápadne obžaloba prechádza do citácii jedného rozhodnutia Ústavného súdu SR a jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré odôvodňujú, prečo je výpoveď kajúcnika prípustným dôkazom. To teda síce vo všeobecnosti pravda je, ale zároveň platí doktrína Európskeho súdu pre ľudské práva, že takúto výpoveď musia spravdepodobňovať ďalšie dôkazy, čo v tomto prípade chýba a tiež to, že musí byť venovaná zvýšená pozornosť testovaniu vierohodnosti kajúcnika, či nemá osobný záujem, aby v danom prípade klamal. A to tu tiež nie je splnené.

V tomto smere je pre úplnosť potrebné doplniť, že tvrdenia Sklenku a Repákovej sú úplne osamotené, pretože ich nepotvrdzuje žiaden materiálny alebo listinný dôkaz a ani žiaden z množstva vypočutých svedkov, naopak, niektoré listinné dôkazy a niektorí svedkovia tieto tvrdenia priamo vyvracajú. Navyše, Sklenkovi doposiaľ nebolo vznesené obvinenie za skutky, ku ktorým sa priznal a napriek tomu, že na to aktuálne už nie sú splnené zákonné podmienky, doposiaľ má odložené vznesenie obvinenia. Repákovej bola schválená dohoda o vine a treste pri použití mierenejšej právnej kvalifikácie jej konania ako trestného činu, ktorý však Trestný zákon v čase spáchania skutku nepoznal, pričom aktuálne podľa medializovaných informácií Repáková namieta, že dohodu o vine a treste uzatvorila pod tlakom.

Závery z uvedeného si pozorný čitateľ urobí sám…

Popritom si neodpustím jeden zaujímavý postreh, aj keď beriem, že je odo mňa značne subjektívny. Od prokurátora, ktorý podal obžalobu na Davida Lindtnera som čítal aj iné rozhodnutia a ich odôvodnenia na mňa pôsobili ďaleko kvalitnejšie a profesionálnejšie, dokonca mám pocit, že myšlienkové postupy v niektorých z týchto odôvodnení si oponujú oproti tomu, ako je spracovaná obžaloba na Davida Lindtnera.

A čo bolo ďalej

Po podaní obžaloby na Davida Lindtnera špecializovaný trestný súd rozhodol tak, že obžalobu odmietol a vrátil trestnú vec prokurátorovi, pretože zistil závažné procesné chyby ako aj hmotnoprávne chyby (chyby vo vymedzení a právnom posúdení skutku). Okrem iného sa v odôvodnení uvádza: „Odôvodnenie obžaloby musí obsahovať opis skutkového deja z odôvodnených dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a stanoviska prokurátora k nej, ako aj právne úvahy, ktorými sa prokurátor spravoval. V odôvodnení obžaloby prokurátora absentuje časť súvisiaca s vysporiadaním sa s obhajobou obvineného. Obvinený od prvopočiatku dokazuje, že je nevinný, a preto bolo úlohou prokurátora relevantným spôsobom jeho obhajobu vyvrátiť. V prípade obhajoby obvineného musí prokurátor v obžalobe uviesť prečo obhajobu obvineného považuje za irelevantnú a prečo ju vyvracia. Takéto hodnotenia v obžalobe prokurátora absentujú. Vypočítaním dôkazov bez ich hodnotenia obžaloba nespĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 235 Trestného poriadku.“

Inými slovami, obžaloba je úplne nanič. Otázka opäť raz ostáva, či je to úmysel alebo neschopnosť. Bez ohľadu na odpoveď je však pravda, že obžaloba ťažko ustojí vôbec trestnoprávnu relevanciu skutkového deja, nieto ešte dôkazy, že sa naozaj udial. A tak sa jej odôvodnenie ani potenciálne nemá ako zlepšiť.

Prokurátor však namiesto toho, aby uznal, že má prípad postavený na vode, podal sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí obžaloby.

A hádajte, ktorý senát ju dostal?

Tzv. päťkový, ktorému predsedá JUDr. Juraj Kliment a ktorému systém podozrivo často prideľuje údajne náhodným výberom politicky citlivé kauzy. Tých absurdných náhod v súvislosti s týmto senátom už začína byť viac, než sa vyskytuje v Tarantinových Pulp Fiction.

Takže, následne prebiehalo namietanie zaujatosti. Dvaja sudcovia, Dr. Kliment a Dr. Stift, ktorých rozhodnutie o vzatí Lindtnera do väzby označil ústavný súd za protiústavné, boli napokon z konania vylúčení. A uvidíme, čo bude ďalej.

David Lindtner dnes pôsobí ako advokát a vo viacerých poradných funkciách, je ženatý, má dve maloleté deti a v protiústavnej väzbe strávil celkovo 205 dní.

prof. JUDr. Eduard Burda, PhD. – autor pôsobí ako profesor na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Článok pôvodne vyšiel na pravnelisty.sk