Berlín 4. novembra 2017 (HSP/Foto: Screenshot Cicero)

Nemecký časopis Cicero si všimol veľmi zaujímavú zmenu: „Imaginárnych hrdinov z  východnej Európy, ktorých médiá vykreslili, ako nebojácnych bojovníkov proti diktatúre, po presťahovaní na Západ tu začínajú vnímať úplne inak…“

Autor článku Moritz Gutmann poukazuje na to, že akcie a vyhlásenia skupiny Femen, Pussy Riot alebo Pjotra Pavlenského, s ktorými vystupujú po odchode z Ruska, už nevyvolávajú podobný rachot v médiách, ako kedysi. Na druhej strane mediálna verejnosť sa z týchto prípadov nepoučila a preto sa vyhľadávajú noví „hrdinovia“.

Moritz Gutmann, ktorý ako novinár niekoľko rokov pracoval v Rusku, si všimol, že nemecké médiá rozdúchavajú príbehy rôznych východoeurópskych aktivistov a organizátorov škandálnych vystúpení a prezentujú ich ako „hrdinov“. Pripomína, že tak to bolo aj v prípade členiek škandalóznej skupiny Pussy Riot: „A najsympatickejším z nich sa dokonca podarilo dostať na obálku Spiegelu. No a ukrajinské aktivistky z hnutia Femen so svojimi protestmi s nahými prsiami sa dostali na prvé stránky nemeckých novín – ako aj petrohradský Pjotr Pavlenskij. Nemeckí novinári mu venovali mnohostránkové oslavné hymny, keď proti nemu v Rusku začali trestné konanie za podpálenie vchodových dverí FSB,“ pripomenul.

Prízvukuje, že schémy, prostredníctvom ktorých nemecké médiá vytvárali týchto „hrdinov“, sú zvyčajné tie isté: na jednej strane sú „statoční umelci“, ktorí vstupujú do nerovného boja so systémom ako David versus Goliáš, a ich škandalózne protesty vyjadrujúce „vôľu slobody“, a na druhej strane – „represívny štát“, ktorý „ich posiela do väzenia…“

„Samotní novinári si myslia, že takto prispievajú k „hrdinskému boju“ pochvalnými tirádami na stránkach západných publikácií. Na jednej strane si treba uvedomiť, že v podobných  „autoritárskych štátoch“, ako je Rusko alebo Čína, niektorí „slobodní umelci“ sú ozaj  vystavení silnému a nespravodlivému útlaku. Ale na druhej strane, treba si uvedomiť, že ich podobné ospevovania v skutočnosti často nemajú nič spoločné s osobnosťami a činnosťou daných postav,“ prízvukuje nemecký novinár.

„Stojí za to premýšľať si o tom, prečo Femen, Pussy Riot, a teraz aj Pjotr Pavlenskij vypadajú úplne inak, keď nie sú v ďalekej Moskve, Petrohrade a Kyjeve, ale pred nami.

Niečo podobné sa deje aj s ostatnými „hrdinami“ a „miláčikmi Západu“ z iných kultúrnych okruhov:  napríklad, vyhlásenie čínskeho Ai Weiweiho vyvoláva oveľa väčší zmätok od tých čias, čo žije v Nemecku. Títo kontroverzné postavičky pripomínajú kamienok, ktorý vyvoláva obdiv, keď ho náhodou nájdete na dovolenke niekde v horskom potoku alebo v mori, ale celý svoj lesk strácajú hneď, keď sa zmení situácia.

Najprv tento kamienok záhadne leskne a jeho farby sú úžasné. Vytiahnete ho z vody a vezmete so sebou domov. A tam, na parapete, v Berlíne alebo v Štuttgartu, sa hneď zmení a bude vyzerať úplne inak: je šedý. Je to úplne normálny, nudný kameň,“ prízvukuje autor článku.

Poukazuje na to, že presne tak je to v prípade organizátorov škandálnych „predstavení“: „Je v nich veľa vzrušení, ale málo obsahu. Pamätáte sa na prvé akcie aktivistiek Femen v Nemecku, keď počas otvorenia hračkárstva Barbie „pokrstili“ bábiku Barbie, a potom ju demonštratívne spálili? Bola to typická primitívna akcia Femen. Keď podobné akcie na „barbarskom Východe“ vyvolali mnoho ohlasov, v súčasnosti ich v západnej časti Európy prinajlepšom ignorovali alebo dokonca popisovali negatívne, ako napríklad, v článku v Spiegeli,“ pripomína Moritz Gutmann.

„Niečo podobné sa stalo aj s účastníčkami skupiny Pussy Riot. Ako sme oslavovali tie ženy, ktoré údajne dali lekcie a vyvolali strach Putina! Chceli im udeliť Sacharovovu cenu, cenu Luthera a Boh vie, čo ešte. A potom príde Nadežda Tolokonnikovová do Berlína a všetci sú zmätení. Dobre si pamätám jednu správu RadioEins z prejavu aktivistky na Berlinale. Novinári a umelci uskutočnili púť ku svojej hrdinke, aby sa konečne spamätali. A čo počúvali? Banality o slobode a feminizme,“ prízvukuje autor.

„Rodák z Petrohradu Pjotr Pavlenskij sa taktiež stal „celebritou v stopách Pussy Riot a  preslávil sa tým, že „na protest proti represiám Kremľa“ si guľky priklincoval na Červenom námestí a zašil ústa a zabalil sa nahý ostnatým drôtom, a vyhlasoval zároveň „myšlienky  slobody“. Preto Pavlenského na Západe ospevovali, vychvaľovali jeho „odvahu“ a jeho „zničujúcu silu“, ironizuje nemecký novinár.

„Nakoniec v Moskve zapálil vstupné dvere FSB, za čo ho zatkli, ale nakoniec dostal iba pokutu. To vyvolalo na Západe ďalšie senzácie, ale kolegovia Pjotra Pavlenského ho absolútne nechápali. Dobre si pamätám na zmäteného ruského zamestnanca jedného nemeckého časopisu, ktorý celé dni prekladal stenografické záznamy procesu pre redaktora. Nechápal, prečo je to nutné. Musel som mu vysvetliť: sloboda umenia proti autoritárskemu štátu. Tato deštruktívna sila! To je odvaha! Milujeme to! Pokúsili ste sa niekedy zapáliť vstupné dvere do BND (nemecká tajná služba) alebo do CIA? Radšej si to neskúšajte,“ ironizuje autor.

„No a nakoniec Pavlenského kariéra v Rusku skončila dosť neslávne, keď ho herečka nezávislého divadla obvinila z pokusu zo znásilnenia. Aj keď Pjotr Pavlenskij všetko poprel a označil to za „triky úradov, aby ho umlčali“… Ale z dôvodov opatrnosti utiekol s manželkou do Francúzska. Čo by na to povedali naši novinári? Možno nič. Dôležitejší, než on sám, je idol, ktorý bojuje proti autoritárskemu štátu. Lesk Pjotra Pavlenského na Západe rýchlo zmizol: na jar v rozhovore pre Deutsche Welle vyprával, že cestuje metrom bez lístka, žije v nelegálne obsadenom dome a kradne jedlo v supermarketoch,“ podčiarkol Moritz Gutmann.

„Podľa samotného aktivistu, začal žít, ako väčšina Parížanov. A potom usporiadal novú škandálnu akciu a tento raz sa rozhodol, že zapáli fasádu Francúzskej banky. Ale je nepravdepodobné, že história Pjotra Pavlenského konečne otvorí oči západnej verejnosti. Nakoniec ho za toto odsúdia, pretože v právnom štáte, ako je Francúzsko, je to považované za trestný čin. Možno umelca zasa pošlú späť do Ruska a pravdepodobne odsúdia za pokus o znásilnenie. Lesk je preč. Ale nič, som presvedčený, že si rýchlo nájdeme nových hrdinov,“ sarkastickou poznámkou uzatvára svoj článok v nemeckom časopise Cicero Moritz Gutmann.

Eugen Rusnák