V nemeckej politike sa dlho diskutovalo, či sa má zaviesť explicitne kvóta na to, koľko ľudí ročne maximálne je Nemecko ochotné prijať. CDU-CSU a SPD sa nakoniec pri koaličných rokovaniach akosi zhodli, že taký ešte únosný počet je medzi 180 000 až 220 000 ľudí.
Minulý rok (2017) sa pohyboval počet podaných žiadostí v tomto rozmedzí, bolo ich 198 317 (zdroj denník FAZ a Bild an Sontag) . Z toho bolo 114 000 žiadostí podaných v rámci spájania rodín – teda príchod rodinných príslušníkov tých, ktorí právo na pobyt už majú.
Tento rok 2018 nemecké média chlácholia ľud, že počet žiadostí je dokonca menší, ako táto dohodnutá hranica. Spôsobom spomínaného spájania rodín podalo žiadosť o víza “len” 38 500 ľudí,.
Nemecké média takisto radostne oznamujú občanom, že tento rok 26 500 imigrantov Nemecko opustilo – buď nedostali azyl, alebo oň požiadali v inej krajine, alebo oboje. Okrem toho sa údajne 18 500 utečencov vrátilo do svojej domoviny – čo je možné zrejme u skutočných utečencoch zo Sýtie, kde sa situácia rýchlo stabilizuje a zlepšuje.
Medzi migrantov je zahrnutých aj okolo 30 000 už v Nemecku narodených detí. Tie sú registrované spolu s ich rodičmi ako žiadatelia o azyl. Ak by ich rodičia azyl už mali, zrejme by tieto deti boli boli štatistikami nezachytitelné a pribúdali by neviditeľne. 30 000 detí je dosť veľa na to, ak uvážime, že 85 % migrantov boli mladí chlapi, to znamená, že ženy, ktoré prichádzali v nižšom percentuálnom pomere, intenzívne rodia.
Spôsob prebratia moci v krajine extenzívnym rastom vlastného etnika, teda rodením detí, je reálny spôsob stratégie v etnickom konflikte, ako posledný taký príklad tohto boja je známe ovládnutie srbskej provincie Kosovo etnickými Albáncami. Mnohí, či už politickí alebo náboženskí vodcovia v treťom svete k tomu svojich stúpencov aj verejne vyzývajú a túto stratégiu podrobenia si bielych kresťanských štátov v Európe aj verejne hlásajú.
Peter Vanád