Sandra Brownová patrí medzi najobľúbenejšie svetové autorky romantických trilerov, ktoré si rady prečítajú nielen ženy, ale aj chlapi. V knihe Krvavé spomienky sa jej podarilo majstrovsky spojiť napätie a romantiku do dynamického, strhujúceho príbehu o cene hrdinstva a pomste, ktorá nepozná zľutovanie.

Ale späť k príbehu. Kerra je pre rozhovor s národným hrdinom odhodlaná urobiť všetko. Preto požiada o pomoc jeho syna, súkromného detektíva a bývalého agenta federálneho úradu pre výbušniny.

John Trapper skúmal prípad dallaského bombového útoku, no očividne tým niekomu stúpil na otlak. Dostal sa tak ďaleko, že to bolo až nebezpečné? A prečo sa rozhádal so svojím otcom, takže už roky doslova neprehovorili? Je za tým niečo viac?!

Mladému Trapperovi sa nepáči, že Kerra sa zahráva s ohňom a vystavuje seba aj jeho rodinu nebezpečenstvu. Mladá reportérka sa však nedá odradiť a tvrdohlavo ide za svojím.

Napokon sa jej podarí dostať k majorovi a prezradí mu vec, kvôli ktorej bez problémov súhlasí s exkluzívnym rozhovorom.
Kerra však netuší, že tým prebudila spiacu hrozbu, ktorá môže mať pre všetkých fatálne následky. Hneď po rozhovore totiž vpadnú do domu vrahovia a padnú smrteľné výstrely…

Krvavé spomienky je skvele vyskladaný príbeh, v ktorom sa Sandra Brownová zahráva s čitateľmi. Odkryje kúsok tajomstva, ale nechá vás tápať, prejde na ďalšiu scénu. Vy si nervózne obhrýzate nechty a snažíte sa rýchlo obracať stránky, aby ste sa dozvedeli viac.
Autorka vie vynikajúco manipulovať so zápletkou, prekvapeniami – chvíľu si myslíte, že viete, čo sa stalo, pretože všetky indície tomu nasvedčujú. A zrazu zisťujete, že ste úplne mimo a ono to len vyzeralo tak jasne. Všetko je len uhol pohľadu a niekedy nestačí len jedna strana.

Začítajte sa do novinky Krvavé spomienky:

„Mysleli ste si, že zomriete?“
Major nespokojne stisol pery. „Táto otázka nebola na zozname, ktorý som schválil.“
„Preto som vám ju položila, až keď vypli kamery. Teraz sme tu iba my dvaja. Pýtam sa vás to mimo záznamu. Báli ste sa o svoj život? Napadlo vám, že možno zomriete?“
„Na to nebol čas.“

Kerra Baileyová naklonila hlavu a pochybovačne si ho premerala. „To znie ako nacvičená odpoveď.“
Sedemdesiatnik sa na ňu usmial tým úsmevom, ktorým si získal srdcia celého národa. „Veď aj je.“
„Tak dobre. Budem rešpektovať, že na to nechcete odpovedať.“

Mohla to taktne preskočiť, pretože už mala, po čo prišla: prvý rozhovor akéhokoľvek druhu, ktorý Major za vyše troch rokov poskytol. Za tých pár dní, ktoré predchádzali živému vysielaniu z jeho domu, sa s ním veľmi dobre spoznala. Mali spolu niekoľko úprimných rozhovorov, pričom často zastávali rozdielne názory.

Kerra pozrela na jeleniu hlavu nad kozubovou rímsou.
„Stále nerozumiem tomu, prečo ľudia vypchávajú zvieratá.“
„Divina je výborné mäso. Navyše je ekologicky nevyhnutné, aby sa veľkosť stáda držala pod kontrolou.“
„Z vedeckého hľadiska je to rozumný argument. No z osobného a ľudského pohľadu nechápem, ako môže niekto pri pohľade na také krásne zviera chladnokrvne stlačiť spúšť.“

„Tento večný spor nikto z nás nevyhrá,“ vyhlásil a ona mu rovnako tvrdohlavo odvetila: „A nikto z nás si nepripustí porážku.“
Vybuchol do smiechu, ktorý prešiel do suchého kašľa. „Máte pravdu.“ Uprel zrak na vysokú vitrínu so zbraňami, ktorá stála v kúte priestrannej miestnosti, namáhavo vstal a vybral sa k nej.

Otvoril ju a vybral jednu z pušiek. „Tamtoho jeleňa som skolil presne touto. Bol to posledný vianočný darček od mojej manželky.“ Prešiel rukou po kovovej hlavni. „Od Debrinej smrti som ju nepoužil.“
Kerru dojal ten vzácny pohľad na nežnú stránku bývalého vojaka. „Kiež by sa mohla toho rozhovoru zúčastniť aj ona.“
„Áno. Chýba mi každý jeden deň.“

„Aké to pre ňu bolo, byť vydatá za amerického hrdinu?“
„Bola z toho skutočne nadšená,“ odvetil s úškrnom a oprel pušku do kúta medzi vitrínu a stenu. „Aj preto ma každý druhý deň sekírovala, že nechávam špinavé ponožky na zemi a nedávam ich do koša na bielizeň.“

Kerra sa rozosmiala, ale vzápätí si spomenula na Majorovho syna, ktorý sa ani nesnažil skrývať svoju averziu voči otcovej sláve. Cítila povinnosť pozvať ho, aby sa zúčastnil programu a ukázal sa po otcovom boku možno aspoň v poslednom vstupe. On ju však veľmi explicitným jazykom, ktorý nedával žiadny priestor na nedorozumenia, odmietol. Chvalabohu.

Major prešiel okolo zabudovaného baru. „Z toľkého tárania som aj vysmädol. Tuším by mi padol vhod nejaký drink.  Čo si dáte?“
„Ja nič, ďakujem.“ Vstala a zdvihla kabelku, ktorú si nechala na zemi vedľa stoličky. „Hneď ako sa štáb vráti, musíme vyraziť.“
Major pre ňu a jej päťčlennú produkciu objednal z miestnej reštaurácie vyprážané kurča. Priniesli mu ho domov, a keď sa všetci najedli, pustili sa do balenia filmárskeho vybavenia, čo im trvalo asi hodinu.

Keď skončili, Kerra ich poprosila, aby išli ešte natankovať dodávku na dvojhodinovú cestu späť do Dallasu. Chcela byť s Majorom aspoň pár minút osamote, aby mu mohla poriadne poďakovať.
„Major, musím vám povedať…“ začala.

Obrátil sa k nej a prerušil ju: „Už ste to povedali, Kerra. Niekoľkokrát. Nemusíte to opakovať.“
„Možnože to nepotrebujete znova počuť, ale ja to potrebujem povedať.“ Hlas mala odrazu chrapľavý, plný emócií.
„Prijmite, prosím, moje najúprimnejšie poďakovanie za… nuž, za všetko. Ani nedokážem vyjadriť, ako veľmi som vám vďačná.“
„Nemáte za čo,“ odvetil jej rovnako vážnym tónom. Usmiala sa naňho a krátko sa nadýchla. „Môžem vám občas zavolať? Navštíviť vás, keď budem zase niekde nablízku?“
„Budem veľmi rád.“

Dlho na seba mlčky hľadeli, pretože žiadne slová by v tom okamihu nedokázali vyjadriť hĺbku ich pocitov. Po chvíli Major prerušil sentimentálnu atmosféru a pošúchal si dlane.
„Určite si nedáte panáka?“
„Nie, ale pred odchodom by som ešte navštívila toaletu.“
Kabát nechala na stoličke, no tašku si prevesila cez plece. „Viete, kde ju nájdete.“

Bolo to už štvrtýkrát, čo bola uňho doma, takže to tam dobre poznala. Obývaná časť vyzerala ako miniatúrne múzeum Texasu. Na drevených podlahách boli natiahnuté hovädzie kože a na masívnom nábytku stáli bronzové sošky kovbojov v akcii.
Vybrala sa po jednej z chodieb, ktoré vychádzali z hlavnej miestnosti, a zabočila do prvých dverí naľavo, za ktorými bola dámska toaleta. To bolo možno až príliš elegantné pomenovanie pre miestnosť, v ktorej mal dávkovač mydla tvar býčej hlavy.

Keď si utierala ruky, pozrela do zrkadla a pripomenula si, že by mala konečne zavolať svojej kaderníčke. Možno by pomohlo, keby jej vlasy okolo tváre trochu zosvetlila. Vtom ktosi zamykal kľučkou a vytrhol ju zo zamyslenia. „Major? Štáb sa už vrátil? Hneď som tam.“
Nikto neodpovedal, hoci vedela, že na druhej strane dverí niekto je.

Vrátila uterák na vešiak vedľa umývadla a načiahla sa po kabelku, keď vtom začula výstrel. V mysli si okamžite vybavila, ako Major vybral jednu pušku z vitríny, ale nevrátil ju tam. Ak to robil práve teraz a ona náhodou vystrelila… Božemôj!
Priskočila k dverám a položila ruku na kľučku, no keď začula hlas, ktorý rozhodne nepatril jemu, rýchlo ju stiahla.
„Tak čo poviete, aké je to byť mŕtvy?“

BUX.sk- internetové kníhkupectvo