Bratislava 28. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR-Vlastimír Andor)

Protestné hnutie na Slovensku Verejnosť proti násiliu požadovalo v novembri 1989 na námestiach odstránenie monopolnej vlády komunistickej strany a zároveň prisľúbilo „odkliatie“ demokracie. Preto pri hodnotení tridsaťročných výsledkov nežnej revolúcie bude užitočné, ak si  ujasnime, čo chápeme pod pojmom demokracia

Definícia, že je to vláda ľudu – a k tomu povinný dodatok, že nič lepšieho zatiaľ nebolo vymyslené – nestačí. Takáto nekonkrétna a  neúplná charakteristika demokracie obyčajne vyhovuje ponovembrovým vládnucim stranám. Slúži im na predstieranie svojej pokrokovosti a zároveň  im umožňuje zneužívať nevedomosť značnej časti verejnosti, že v záujme spravodlivosti treba demokraciu  uplatňovať nielen v politickej, ale vo všetkých sférach života, v ekonomickej,  sociálnej, zdravotníckej, školskej i  kultúrnej. Neuplatňovanie komplexného prístupu k demokracii  spôsobilo  medzi Slovákmi  priepastné materiálne a spoločenské rozdiely.  Nežná revolúcia  má tak na svedomí civilizačný krok späť vo vývoji našej krajiny.

Demokracia má dva hlavné piliere: slobodu a rovnosť. Slobodu máme (hoci často obmedzenú), ale rovnosť nemáme. Ponovembrová demokracia je  polovičatá, hrbatá, a preto   neprijateľná a vyžadujúca si nápravu.  

Prínosom nežnej revolúcie je bezpochyby sloboda volieb, prejavu, vyjadrovania názorov,  zhromažďovania, zakladania politických strán, podnikania, cestovania do zahraničia.  Treba však zároveň  zdôrazniť, že okrem skutočne slobodných  volieb a slobodného politického myslenia, je využitie slobody vo viacerých prípadoch podmienené nevyhnutnosťou disponovať istými finančnými prostriedkami. Nedá sa  podnikať bez kapitálu. Kto  je nesolventný,  môže iba snívať o dovolenke  na Riviére, o zdravej výžive, o športovom a kultúrnom štýle života, o prevencii civilizačných chorôb, o znesiteľnej starobe, o získaní strechy nad hlavou, o ochrane pred bezdomovectvom a pred exekúciami, alebo o vymožení spravodlivosti s pomocou dobrého, no drahého advokáta.  Chudoba je  mnoho krát neprekonateľnou prekážkou pri využívaní slobody. A ponovembrový režim veľkej časti národa chudobu  nanútil privatizáciou. V rámci akej demokracie? Tej, čo mala znamenať vládu ľudu?  Nie   náhodou vyše štyridsať percent Slovákov zastáva názor, že lepšie sa žilo za socializmu.

Na Slovensku je  sloboda ovplyvňovania spravodlivejšieho spoločenského zriadenia  finančne podmienená, inak povedané treba si ju  kúpiť. Oligarchovia, privatizátori na to majú. Pre chudobných pracujúcich, ktorí žijú z ruky do úst,  možnosť ovplyvniť spoločenský systém vlastnou stranou v prospech blahobytu prostých ľudí je neuskutočniteľnou predstavou, je prosto utópiou.  Založenie politickej strany,  vybudovanie jej celoštátnych štruktúr, vedenie predvolebnej kampane s bilboardami, platenými reklamami v médiách či na internete a s voličskými  mítingami  si vyžaduje obrovské peniaze, aké majú obyčajne len oligarchovia. Možnosť zabezpečenia si slobody  presvedčiť voličov len s pomocou zištných sponzorov je cestou   ku klientelizmu, k povolebnému splácaniu   sponzorstva v podobe lukratívnych štátnych  zákaziek. A o tie ide bohatým dobrodincom, nie o vládu ľudu.

Ľudia prichádzajú na svet s vrodenou túžbou po šťastí. Aby sa oň mohli usilovať, potrebujú  vhodné materiálne a sociálne  podmienky. Tie, ktoré vytvoril socializmus boli solídne. Pozrime sa na svedectvo, ktorého autormi boli viac kritici než priaznivci socializmu.

Na žiadosť vlády Českej a Slovenskej federatívnej republiky navštívila v máji 1990 našu krajinu ekonomická misia Svetovej banky, ktorú viedol John A. Holsen. Na záver pobytu vypracovali experti tejto inštitúcie odporúčania pre  prechod na trhovú ekonomiku v našej krajine. Na začiatku 34-stránkového materiálu sa uvádzajú v bode 4. niektoré východiskové podmienky charakteristické pre socializmus (ČSSR):  „V mnohých ohľadoch sú česko-slovenské ekonomické opatrenia v posledných dvadsiatich rokoch relatívne dobré. Príjmy na hlavu stále stúpajú, i keď v druhej polovici 80-tych rokoch v ťažko postihnuteľnej miere. Aj vnútorná a vonkajšia finančná stabilita je udržovaná, zjavná inflácia je v priemere menšia než  2 % v rámci 80-tych rokov. Nezamestnanosť skutočne neexistuje. Sociálne ukazovatele krajiny vytvárajú relatívne dobrý obrázok: prístup obyvateľstva k zdravotníckym službám, dostatočná doprava, služby v starostlivosti o deti a možnosti rekreácie sú pôsobivé. Hoci úroveň vzdelávania v Československu v niektorých oblastiach upadla pod úroveň svetových štandardov, zvlášť v oblasti potrebných pre úspešné súťaženie na svetových trhoch, celkový štandard vzdelávania zostáva vysoký. Nakoniec Československo má bezpochyby pomerne malú vonkajšiu zadlženosť.“ 

Podnikanie  socialistického štátu a náš vlastný export vytvárali také finančné prostriedky, že sa mohli budovať okrem nových priemyselných odvetví  aj byty, siete nemocníc, zdravotných stredísk, škôl rôzneho typu, škôlok, jaslí, telocviční, futbalových ihrísk, rekreačných zariadení alebo kultúrnych domov. Pre ilustráciu: Vyrábali a vyvážali sme napr. kotly a iné zariadenia pre elektrárne (aj pre atómové), nákladné a osobné lode, zubolekársku techniku, chemické produkty, motorky, obrábacie stroje, dámsku a mužskú konfekciu,  obuv,  sklárske výrobky, pneumatiky, ložiská, oceľ, zbrane atď.    Od konca druhej svetovej vojny  po novembrový majetkový prevrat, teda za štyridsať rokov sa v ČSSR  postavilo vyše troch miliónov bytov. V pomere k počtu obyvateľstva (15 miliónov)  sa u nás budovalo viac bytov ako v USA, Veľkej Británii, Rakúsku, Holandsku alebo Švédsku. Za bývalého režimu sa presťahovalo do bytov prvej kategórie deväťdesiat percent obyvateľstva.

Nájomné – vrátane platby za energie a vodu – neruinovalo rodinný rozpočet, pretože bolo štátom subvencované. Pri individuálnej výstavbe domov sa dali získať okrem normálnych pôžičiek (na tridsať rokov za nemenný úrok 2,7 percenta) aj nenávratné pôžičky, ak sa zvýhodnený občan zaviazal, že zostane pracovať napríklad u železnice ďalších desať rokov. Realizoval sa tak zároveň záujem štátu stabilizovať pracovnú silu.

Za socializmu bolo zdravotníctvo bezplatné. Pacient nemusel mať žiaden preukaz poistenca, aby bol ošetrený. Stačilo uviesť osobné údaje a zamestnávateľa, pretože všetci boli zamestnaní a automaticky  zdravotne poistení. Za lieky  alebo za ošetrenie chrupu sa neplatilo a pri stanovených diagnózach a istom druhu operácií bol poskytnutý pacientovi pobyt v kúpeľoch. Lekári pôsobili aj v najodľahlejších kútoch krajiny, kde im boli prideľované byty a k platu dostávali príplatky za neatraktívne prostredie. Tak to bolo až kým sa pohraničné regióny nevyrovnali tým vyspelejším.

Poplatky za celodenný pobyt v jasliach alebo v škôlke vrátane stravy boli nízke,  okolo 120 korún mesačne pri hrubom priemernom plate  3 142 Kčs. Je pravdou, že nie všetci toľko zarábali, avšak obyčajne boli zamestnaní obidvaja rodičia. Prioritným záujmom socialistického štátu bolo vytvoriť dostatok pracovných príležitostí, aby občania mali možnosť zabezpečiť si dobrú životnú úroveň prácou. Osobitná starostlivosť sa venovala deťom. V roku 1972 na jedno dieťa bol mesačný detský prídavok 90 korún, na dve deti 430 korún, na tri deti 880 Kčs a na štyri deti 1 280.  Navyše všetko čo súviselo s malými deťmi, vrátane kočíka, detskej výživy a  ošatenia, bolo dotované štátom. Preto došlo k populačnej explózii známej aj ako „Husákove detí“. Zamestnanosť matiek bola vysoká. Ich návrat do zamestnania po materskej dovolenke bol bezproblémový, emancipácia žien dosiahla vysoký stupeň.  Aj školstvo bolo bezplatné. Deti dostávali učebnice  a iné pomôcky bezplatne.

Aké vytvoril podmienky pre našich ľudí v ich úsilí o šťastie neoliberálny kapitalizmus? Kapitalizmus zrodený z privatizácie –  ktorým  bol  po novembri 1989  na Slovensku nahradený štátny socializmus – priniesol značnej časti nášho obyvateľstva chudobu, životnú neistotu, priepastné majetkové rozdiely a nerovné spoločenské postavenie.  Mnohí ľudia majú stiahnutý žalúdok, či sa udržia v zamestnaní. Tí vo fabrikách tŕpnu, aby sa neznížil dopyt po nimi vyrábanom tovare alebo aby neprišla ďalšia kríza a neboli medzi nadbytočnými.   Vrstva nezamestnaných a chudobných pracujúcich (aká v socializme neexistovala) má strach z nedostatočných príjmov, z neschopnosti platiť účty za elektrinu, plyn, vodu, teplo, za podnájom.  Je stresovaná chýbajúcou príležitosťou usilovať sa o šťastie  svojich deti a  rodiny. Totiž pracovať na Slovensku  ešte vôbec neznamená mať možnosť sa prácou aj uživiť a zabezpečiť  najbližším  uspokojivú životnú úroveň.

Na Slovensku je dnes bežným javom, že mzdy sú nespravodlivo nízke, mnohým nestačia na slušné živobytie  a na získanie bývania. Pracujúci protestujú. Mlladí odkladajú založenie rodiny a náš vývoj populácie je nepriaznivý, čo sa naplno prejaví v najbližších rokoch znížením príjmov štátu na daniach a nedostatkom prostriedkov potrebných pre starostlivosť o seniorov a rodiny s malými deťmi. Minimálne tristo tisíc mladých odišlo za lepšie platenou prácou do zahraničia, kde sú  zdaňované ich zárobky a využívané ich vzdelania odborníkov, ktorí u nás chýbajú. Ide o lekárov, inžinierov, zdravotné sestry, ošetrovateľky, špecialistov na počítačovú techniku a na iné vyhľadávané zručnosti. Je to dôsledok vážnej systémovej chyby, typickej pre závislý kapitalizmus, ktorá  ochudobňuje Slovensko a dotuje – proti zdravému rozumu – bohaté západné ekonomiky.

Miliónu našich obyvateľov hrozí celkom  tri a pol milióna prípadov exekúcií. Na uliciach žijú  tisíce bezdomovcov (len v Bratislave päť tisíc). Problémom je umiestniť nesolventných seniorov do domovov dôchodcov. Patríme medzi najviac zadlžených Európanov. Množstvo osôb trpí depresiami a utieka sa k alkoholu alebo drogám, počet pacientov s duševnými poruchami rastie a slovenské vlády   tomuto  problému nevenujú potrebnú pozornosť. Každé piate dieťa je ohrozené chudobou a na veľkej časti detskej populácie sa prejavuje nadmerná hmotnosť z nezdravej stravy. Rodičia nemajú na diétne jedlá ani na športové krúžky mimo školy. Lekári a preventívne prehliadky v školách patria  už len do socialistickej histórie. Vrátila sa tuberkulóza. Na ulici vidno ľudí s devastovaným chrupom, lebo nemajú na drahého zubára, pritom zdravotníctvo by malo byť bezplatné. V lekárňach nie sme pacientmi, ako to bolo v minulom režime, ale sme  kupujúcimi, ktorí musia za lieky doplácať nemalé peniaze. Cena liečiv je v priemere desaťnásobkom tej výrobnej. Patrí to k „humanitnému“ charakteru kapitalizmu a k voľnej tvorbe cien. Nemocnice a zdravotné strediská postavené za socializmu sa  neopravovali, nemodernizovali a ani nechránili  pred plesňami, pritom vybavenie poisťovní sú luxusné. Počty pacientov na izbách bez klimatizácie sú deprimujúce. Chýbajú moderné zdravotnícke prístroje, postele sú muzeálne. Na tucet pacientov by mala byť jedna zdravotná sestra, v skutočnosti sa stará aj o dvadsať pacientov. Ale z platu si nevie uhradiť základné životné potreby.

Ponovembrový kapitalizmus  Slovákom nezabezpečuje rovnosť príležitostí usilovať sa o ľudské šťastie. Vládnuce strany na Slovensku neriešia nespokojnosť obyvateľstva systémovo (vytvorením pluralitného hospodárskeho modelu), ale iba sociálnymi balíčkami predstavujúcimi  len dočasné východisko. V konečnom dôsledku pomáhajú počas tridsaťročného poprevratového obdobia udržiavať ekonomickú okupáciu Slovenska zo strany západných demokracií. Treba zopakovať, že slovenská vláda nemá v rukách v potrebnej miere základnú, teda ekonomickú moc. A nemali ju ani predchádzajúce vlády. Aj  terajšia vládna koalícia (Smer-SD, SNS, Most-Híd) je v polohe iba  výbercu daní a nie práve najlepšej  agentúry na sprostredkovanie práce, lebo pracujúcim nezabezpečuje spravodlivé mzdy u nadnárodných spoločností. Rokuje s nimi predovšetkým o daňových úľavách a výške príspevku na ich podnikanie. Takáto politika nemá  nič spoločného s  novým pokrokom, ktorý mal  na Slovensku a v iných krajinách nahradiť odstránený socializmus.

Na námestiach bola v novembri 1989 odkliatá politická časť demokracie. Protagonisti protestného hnutia, privatizátori a klientelistickí pomáhači z vládnych kruhov však následne   uskutočnili majetkový prevrat, ktorý zaklial  ekonomickú i sociálnu časť demokracie a rozdelil spoločnosť na bohatých a chudobných nie hospodárskou súťažou, ale poskytnutím výhod privatizátorom a zahraničným investorom. Ešteže Slovákom ostali zo socializmu byty, ktoré im umožňujú brať v kapitalizme nevyhnutné pôžičky a dočasne riešiť  svoju chudobu. Samozrejme s rizikom možnej exekúcie.

Sen Slovákov o dobehnutí vyspelých západných krajín v životnej  úrovni je nerealizovateľný. Nikdy ich nedostihneme. Dôvod je prostý.  Zahraničné spoločnosti, ktoré nás ekonomicky okupujú (na našom území vlastnia 95% výrobných podnikov, 97% bankového sektoru a takmer všetky obchodné reťazce), sa nesprávajú k nám ako k rovnocenným partnerom, ale  nám pridelili  úlohu zásobárne lacnej pracovnej sily a ony si odvážajú miliardové zisky, o ktoré sa s nami nemienia deliť. Nie sú ochotné nám poskytnúť ani technologickú pomoc, ako to predpokladal pápež Ján Pavol II..  Neoliberalizmus, založený na existencii dvoch kapitalizmov – bohatého a chudobného – a na systéme nadradenosti  a závislosti  je pre Slovensko jednostranne nevýhodný, ako pre všetky krajiny chudobného kapitalizmu.  Naša krajina prispieva svojou lacnou pracovnou silou k blahobytu bohatých demokracií, ktoré nás vykorisťujú. Preto  nemá naša krajina dostatok zdrojov na financovanie silného sociálneho štátu.

Nežná revolúcia obrala Slovensko o výrobné podniky, o banky aj obchody. Urobila z našich občanov ľudských robotov,  pripútaných k pásom cudzích montovní  (najmä automobilov a elektroniky), pracujúcich za tretinové alebo polovičné mzdy v porovnaní s tými,  ktoré dostávajú zamestnanci  za tú istú prácu v zahraničných materských podnikoch. Hospodárska závislosť a s ňou súvisiaca nízka životná úroveň vyháňa naše talenty za lepším zárobkom do západných krajín bohatého kapitalizmu. Slovenské emigrujúce „mozgy“  tak ochudobňujú svoju vlasť, ktorá si ich vychovala, a obohacujú dominantný kapitalizmus v USA, Anglicku, Nemecku, Francúzsku a v iných vyspelejších ekonomikách.

Slovensko je ekonomicky okupované asi dvesto veľkými  nadnárodnými spoločnosťami zo západných krajín. Nerobíme na svojom, ale na cudzom. Hospodárska okupácia nie je lepšia než vojenská. Kým tá vojenská sa dala ukončiť okamžite po rozhodnutí M. Gorbačova, prezidenta Sovietskeho zväzu, tá hospodárska bude pretrvávať, lebo je založená na súkromnom vlastníctve, ktoré je nedotknuteľné a chránené Všeobecnou Chartou  ľudských práv, schválenou OSN. A to neveští pre Slovensko nič dobrého.

Zahraničné spoločnosti  majú v rukách takmer celú slovenskú ekonomiku a rozhodujú o mnohom podstatnom: Čo sa na Slovensku vyrába, kde sa vyrába,  aká je cena práce, teda výška mzdy.  Korporácie stavajú haly podnikov najradšej blízko diaľnice a na úrodnej pôde, aká je pri Trnave alebo Nitre, akú sme si za socializmu chránili ako oko v hlave, lebo išlo o zem živiteľku. Vlády, ktoré vznikli na Slovensku po majetkovom prevrate,  vychádzajú servilne v ústrety záujmom západných podnikateľov. Dávajú im viacročné daňové prázdniny a prispievajú  z nášho štátneho rozpočtu mnohomiliónovými sumami eur na ich  podnikateľské zámery. Miliardové zisky, dosahované  aj vďaka  lacnej slovenskej pracovnej sile, odtekajú od nás do zahraničia. Ich majitelia ani časť z nich nie sú povinní investovať na Slovensku. A zahraničné spoločnosti pritom nezodpovedajú za životnú úroveň našich pracujúcich, hoci vo vysokej miere rozhodujú o našej ekonomike bez toho, aby ich naši občania volili. Je  tragédiou, že ponovembrové  vlády na Slovensku nemajú v rukách v potrebnej miere ekonomickú – teda rozhodujúcu moc, že netvoria pre tento národ zisky aj štátnym podnikaním a exportom štátnych podnikov  ( ako je tomu  vo Francúzsku alebo v Nemecku), že nie sú schopné zabezpečiť rozvoj krajiny z vlastných zdrojov, ako to bolo za socializmu, že sú iba výbercami daní,  ktoré nestačia na financovanie silného a sociálne spravodlivého štátu aj keby sme k ním pripočítali nevyužité eurofondy, ktoré navyše nie sú  voľne použiteľné.

Slovensko ako štát   nepodniká, nemá národné hospodárstvo  ani vlastné exportné výrobky, ktoré by prinášali zisky v prospech blahobytu  celého národa;  nemá definované národno-štátne záujmy ani koncepciu  rozvoja krajiny. Neuveriteľné! Nemáme vo vlastných rukách ekonomický osud svojho štátu, pretože sme hospodársky okupovaní a závislí. Natíska sa masarykovská otázka z čias zakladania Česko – Slovenska (1918): „Načo je politická nezávislosť, ak existuje závislosť ekonomická?“  Takúto otázku – za účelom upozornenia – vyslovil T. G. Masaryk a nedovolil, aby vznikajúca republika Čechov a Slovákov nemala vo svojich rukách hospodárstvo, lebo vedel, aký negatívny dopad by to malo na životnú úroveň obyvateľstva. Verejnosť proti násiliu a všetky ponovembrové slovenské vlády naopak dopustili alebo tolerovali a dodnes tolerujú ekonomickú okupáciu našej krajiny, čo je národ ohrozujúce zlyhanie nežnej revolúcie.

Či sa to niekomu páči alebo nie z politických strán iba komunistická strana (KSS)  žiada vyslobodenie sa Slovenska spod ekonomickej nadvlády západných korporácií. Táto angažovanosť jasne dokazuje, že komunisti nie sú na strane zahraničného kapitálu, ale na strane našich ľudí, svojich spoluobčanov. Dúfajme, že voliči si to všimnú a vo voľbách do Národnej rady urobia niečo zásadne prospešné pre seba, svoje deti a vnukov.

Rozbitím poľnohospodárskych družstiev a štátnych majetkov sme v nežnej revolúcii stratili sebestačnosť v potravinách, ktorú všetky racionálne riadené štáty   považovali a považujú za strategickú prioritu pri dosiahnutí a udržaní dobrej životnej úrovne svojho obyvateľstva. Jednotlivo hospodáriaci farmári bez štátnych dotácii nedosahujú lepšie výsledky než dosahovali družstvá.

Z toho, čo sme uviedli vyplýva zhrnutie, že Slovensko nástojčivo potrebuje systémové zmeny v podobe  vytvorenia pluralitného ekonomického modelu, vytvoreného vyváženou účasťou súkromného a štátneho vlastníctva výrobných podnikov, obchodných sieti i bankového sektora. KSS vyzýva k narovnaniu demokracie zdeformovanej svojou polovičatosťou, pri ktorej slobodu máme (hoci často obmedzenú), ale rovnosť nemáme. Vyžaduje  tiež uplatňovať účastnícku demokraciu občanov, založenú na rovnosti príležitostí  usilovať sa o ľudské šťastie  prostredníctvom spravodlivo platenej práce, spravodlivého prerozdeľovania národného bohatstva a  poctivého podnikania.  Súkromní slovenskí podnikatelia nesmú byť diskriminovaní v porovnaní so zahraničnými nadnárodnými spoločnosťami, ktoré sú zvýhodňované daňovými prázdninami. Strana je presvedčená, že štát sa potrebuje vrátiť k podnikaniu a k vlastnému exportu, aby mal náš národ dostatok prostriedkov na financovanie plnohodnotného sociálne spravodlivého štátu, v ktorom by bol na prvom mieste človek a nie  cudzí kapitál.

Jozef Hrdlička, autor je historik a predseda KSS