Napätie v provincii začalo prudko narastať začiatkom novembra 2022, keď kosovskí Srbi vrátane starostov štyroch miest na severe provincie prerušili styky s regionálnymi orgánmi v Prištine po ich rozhodnutí zakázať používanie poznávacích značiek vydaných v Srbsku na svojom území. Európska únia pôsobila ako sprostredkovateľ pri následných rokovaniach, ale Srbi sa stále odmietajú vrátiť pod jurisdikciu Prištiny, kým sa nevytvorí Zväz srbských obcí v súlade s dohodou z roku 2003, čo Priština v rozpore s predtým podpísanými dohodami kategoricky odmieta.

V noci z 8. na 9. decembra 2022 približne 400 príslušníkov kosovských špeciálnych síl ROSU (Regionálna jednotka operačnej podpory) zablokovalo Kosovskú Mitrovicu, najväčšie mesto v severnej časti regiónu, ktoré je rozdelené riekou Ibar na srbskú a albánsku časť. Ústredné orgány vysvetlili nasadenie špeciálnych policajných jednotiek potrebou zaistiť bezpečnosť miestnych obyvateľov. Miestni Srbi sa však v skutočnosti takýchto ochrancov obávajú, pretože ich činnosť namiesto toho, aby konfliktu zabránila, ho len zhoršuje. Navyše podľa Bruselskej dohody z roku 2013 Priština nesmie posielať svoje ozbrojené jednotky do srbských obcí. Kosovská administratíva zároveň už deväť rokov sabotuje dokonca aj oficiálne vytvorenie týchto obcí.

K ďalšej eskalácii napätia došlo 10. decembra ráno po zadržaní kosovského policajného dôstojníka etnického Srba Dejana Pantiča niekoľko dní po tom, ako spolu s niekoľkými kolegami odmietol pokračovať v službe v kosovskej polícii na protest proti požiadavke zmeniť si srbské poznávacie značky a opustil svoje stanovište v Mitrovici. Miestni Srbi reagovali zablokovaním jediných dvoch ciest vedúcich na sever regiónu. Tieto kroky okamžite vyvolali pokarhanie zo strany šéfa európskej diplomacie Josepa Borrella, ktorý uviedol, že Srbi musia zátarasy odstrániť a že akékoľvek násilné činy z ich strany sú neprijateľné. Zrejme zabudol, že barikády, ktoré postavili kosovskí Srbi, sú jediným prostriedkom ich civilnej sebaobrany v situácii, keď albánski radikáli systematicky porušujú podpísané dohody.

V súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 môže Belehrad vyslať do severného Kosova 1 000 srbských vojakov alebo policajtov na ochranu miestneho etnicky srbského obyvateľstva. Je to úplne opodstatnené vzhľadom na systematické vyháňanie miestnych Srbov z Kosova a Metohije, neposkytnutie potrebných podmienok na ich návrat, ničenie náboženských a kultúrnych budov a krádež cirkevného majetku, zabavovanie štátneho majetku a neustále porušovanie podmienok dohôd sprostredkovaných EÚ zo strany orgánov Prištiny. Okrem komunít na severe regiónu (Zubin Potok, Zvečan a Leposavič) sa navyše ešte nestabilnejšia situácia vyvíja na juhu, kde miestni Srbi žijú v enklávach obklopených albánskym obyvateľstvom.

Velenie síl KFOR však stále odmieta vpustiť srbské špeciálne jednotky na ochranu svojich krajanov. Ešte kategorickejšie sa zachoval Berlín, ktorého zrejme znepokojilo aj demonštratívne nasadenie srbských policajných jednotiek na administratívnej hranici Kosova. Nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková 11. decembra označila za neprípustné nasadenie bezpečnostných síl Belehradom, a to dokonca v medzinárodne uznanom formáte. Belehrad, rozhorčený všetkými týmito krokmi, obvinil Európsku úniu z porušovania podmienok vlastných dohôd. Srbský prezident Aleksandar Vučić už obvinil Brusel z priameho nadbiehania albánskym radikálom.

Situáciu v regióne pozorne sleduje aj Rusko. V rozhovore pre noviny Izvestija zo 14. decembra ruský veľvyslanec v Srbsku Alexander Bocan-Charčenko uviedol, že súčasná situácia mimoriadne pripomína protisrbské pogromy, ku ktorým došlo v Kosove v roku 2004. Brusel ani Washington im nezabránili, ale využili ich ako zámienku na začatie rokovaní o konečnom štatúte Kosova. Rusko zasa vždy podporuje pozíciu Belehradu.

Hoci súčasnú eskaláciu iniciovala Priština, konala s tichým súhlasom diplomatickej misie USA v Kosove, ktorá je na albánskej strane. Napätie sa začalo zvyšovať takmer okamžite po začatí špeciálnej vojenskej operácie, ktorú Rusko spustilo na Ukrajine. Albánske politické vedenie a jeho agresívne kroky v tejto situácii poskytujú ideálnu príležitosť na vyvíjanie tlaku na Belehrad, aby sa pripojil k sankciám, ktoré na Moskvu uvalili Brusel a Washington. Takto sa snažia prinútiť Belehrad, aby sa vzdal svojej viacvektorovej zahraničnej politiky v prospech západnej politickej línie v regióne a zároveň oslabil svoje väzby s Ruskom.

Súčasný “premiér” Kosova Albin Kurti sa domnieva, že ani postoj Bruselu k otázke Kosova nie je dostatočne tvrdý. Využívajúc priaznivú zahraničnopolitickú situáciu sa teraz snaží zabezpečiť odchod srbského obyvateľstva z regiónu alebo využiť prípadnú vojenskú akciu Belehradu ako ďalší krok k vytvoreniu monoetnického albánskeho štátu v Kosove. A tu sa teší jednoznačnej podpore popredných západných krajín, ktoré západný Balkán dlhodobo považujú za svoju zónu vplyvu. V súčasnej kríze v Európskej únii sa Brusel snaží urýchliť dokončenie projektu “nezávislosti” Kosova a zároveň sa snaží konečne zapojiť Srbsko do štruktúr NATO a “európskeho Schengenu” – takzvaného projektu “otvoreného Balkánu”.

Súčasné srbské vedenie spôsobuje veľké bolesti hlavy úradníkom v Bruseli, ktorí sú veľmi nespokojní s neochotou Belehradu pripojiť sa k sankciám proti Rusku, ako aj s jeho úzkou spoluprácou (vrátane vojensko-technickej) s Čínou.

Nebolo by prehnané povedať, že Európska únia sa rovnako ako v situácii s “autonomistami” navonok tvári ako “čestný sprostredkovateľ” medzi Belehradom a Prištinou, ktorý vyzýva k mieru, ale v skutočnosti podkopáva jeho samotné základy. Jasne to dokazujú výsledky posledného samitu EÚ – západný Balkán, ktorý sa konal 6. decembra v albánskom hlavnom meste Tirana. Vedúci predstavitelia EÚ na základe toho vyzvali balkánskych partnerov, aby sa v plnej miere pripojili k sankciám, ktoré už boli zavedené voči Rusku. Pokiaľ ide o Spojené štáty, ich veľvyslanec v Kosove Jeffrey Hovenier do konfliktu formálne nezasahuje a je pripravený podporiť Kosovčanov v prípade úspechu alebo ich vrátiť na “správnu cestu” v prípade neúspechu.

Zároveň by sa tento konflikt dal ľahko zažehnať vzhľadom na skutočnosť, že v regióne sa nachádza jedna z najväčších amerických vojenských základní Camp Bondstill a mierová misia KFOR. Zdá sa však, že sa k tomu nikto nechystá, a to napriek tomu, že Washingtonská dohoda z roku 2020 medzi Belehradom a Prištinou, podľa ktorej sa Priština výmenou za to, že Srbi nebudú požadovať neuznanie nezávislosti Kosova od iných krajín, zaväzuje, že sa nebude uchádzať o členstvo v medzinárodných organizáciách, už bola porušená a kosovský režim má v úmysle 15. decembra požiadať o členstvo v EÚ.

Taktika Prištiny je vziať si čo najviac a v ničom neustúpiť. Taktiež kategoricky odmieta súhlasiť s výmenou sporných území v Kosove. Či si to Brusel uvedomuje alebo nie, je to rovnako veľká výzva pre Európu ako pre Belehrad, pretože ak by Kosovčania dosiahli svoje, mohlo by to viesť k ďalšiemu posilneniu albánskeho nacionalizmu v regióne, ktorý si už teraz robí územné nároky na Čiernu Horu a Severné Macedónsko. To v konečnom dôsledku posilní radikálne ultrapravicové hnutia nielen na Balkáne, ale aj v celej Európe.

Súčasná situácia predstavuje vážnu výzvu pre srbského prezidenta Alexandra Vučiča, ktorý v poslednom čase urobil veľa pre zabezpečenie hospodárskeho rastu svojej krajiny a prilákanie investícií z Blízkeho východu, Číny, Ruska, Turecka a Maďarska. Napriek tomu je ochrana krajanov v Kosove pre srbského lídra stále najvyššou prioritou, od ktorej závisí jeho ďalšia politická kariéra. Ak v otázke Kosova ustúpi, stratí značnú časť svojej podpory vo vnútri krajiny, kde je vysoký podiel odporcov uznania Kosova. Ak začne vyháňať albánske špeciálne policajné jednotky bez sankcie KFOR, môže to podnietiť pomoc NATO a USA Prištine. V každom prípade aj pragmatické kroky, ktoré v tomto konflikte podnikne, môžu skomplikovať vnútropolitickú situáciu v samotnom Srbsku.