Zatiaľ čo anglosféra pokračuje vo svojom pohybe smerom k paradoxnej autoritárskej liberálnej utópii, európsky kontinent sa stále posúva doprava, čoho dôkazom sú silné výsledky Švédskych demokratov a Bratov Talianska v nedávnych voľbách v oboch týchto krajinách. Posun Európy doprava má masový charakter; aj keď ho možno z veľkej časti pripísať protestnému hlasovaniu, tieto strany ukázali, že majú trvalú silu a nie sú len dočasným rozptýlením. Keď sa zakopú do koridorov moci na národnej scéne, budú časom schopné vyzvať liberálneho behemota, ktorý dominuje Bruselu (ale, samozrejme, ešte nie teraz).

Najdôležitejšou zložkou tohto príklonu k pravici na kontinente je nespokojnosť s masovou migráciou. Neochota stredu, liberálov a ľavice počúvať ľudí v tejto otázke je tým, čo podnecuje vzostup populistickej pravice. Je to také jednoduché. Napriek tomu nepočúvajú, pretože oni majú pravdu a ľudia sa mýlia.

Práve táto mentalita spôsobila, že bývalé komunistické bašty na miestach, ako je Lombardia v Taliansku, zmenili svoju podporu na Meloniovej FdI a viedla k tomu, že východné Nemecko je ohniskom podpory AfD. Vyskytli sa aj výnimky, keď Dánsko a jeho sociálni demokrati kooptovali politiku zameranú proti migrantom vo svoj vlastný volebný prospech, ale týchto príkladov je málo.

To nás privádza k zaujímavému článku, ktorý som našiel v anglickej verzii nemeckého časopisu Der Spiegel: profil Roberta Ménarda, starostu mesta Béziers na krásnom juhu Francúzska.

Tento článok označujem za “kuriózny” (alebo ešte lepšie, zmätený), pretože sa nevie rozhodnúť, ako zaobchádzať s Ménardom, bývalým ľavičiarom, ktorý pomáhal založiť globálnu mimovládnu organizáciu Reportéri bez hraníc, kvôli jeho prudkému obratu doprava vo funkcii. Nedokáže úplne pochopiť, prečo je u miestnych obyvateľov taký obľúbený (získal 70 % hlasov, čo je o 20 % viac ako pri predchádzajúcom víťazstve), a v článku naňho obrazne povedané aj urážlivo kašle.

Ménard bol pred dvoma rokmi opätovne zvolený za starostu mesta Béziers a získal 70 percent hlasov, čo je o 20 percentuálnych bodov viac ako pri jeho prvej kandidatúre. Je jedným z najpopulárnejších starostov v celom Francúzsku.

Je to tiež muž, ktorý prednedávnom povedal, že ani neuvažuje o tom, že by školy vo svojom meste otvoril pre deti sýrskych utečencov. Muž, ktorý sa na Twitteri sťažoval, že z Francúzska už zrejme nikoho nevydávajú, a ktorý trvá na tom, že Sintov a Rómov nazýva “Cigánmi”. Ménard sa nevyhýba ani extrémistickým žvástom: Keď bol Sadiq Khan zvolený za starostu Londýna, hlásal pravicovú konšpiračnú fantáziu známu ako “veľká teória výmeny”, podľa ktorej je kresťanské obyvateľstvo Európy postupne nahrádzané moslimami.

Ménard, muž, ktorý nepatrí k žiadnej politickej strane a ktorý kedysi pomáhal zakladať organizáciu Reportéri bez hraníc, je jedným z mnohých pravicovo-extrémistických politikov, ktorí v krajine preberajú čoraz viac politických funkcií. V súčasnosti ich 89 obsadzuje kreslá v parížskom parlamente po tom, čo roky rozširovali svoje rady v regionálnych radách a na radniciach miest. Keďže pravicová strana Marine Le Penovej už nie je tabu, pravicoví populisti si čoraz častejšie nachádzajú cestu do mocenských pozícií.

Nasledujúce kroky by boli v anglosfére odsúdené ako “normalizácia krajnej pravice”:

Obhajuje však aj Le Penovú. Tvrdí, že presne pomenovala problémy, ktorým krajina čelí, najmä imigráciu, aj keď nie vždy súhlasí s riešeniami, ktoré navrhuje. “Hovorí veci, ktoré sa iní neodvážia povedať, pretože majú zlé svedomie. Ale ak chcete riešiť problémy, musíte o nich vedieť hovoriť.” Potom sa pozrie priamo na svojho partnera na rozhovor: “Vy v Nemecku máte všetci mimoriadne zlé svedomie.”

Francúzi ho majú radi, pretože napriek tomu, že je na pravom krídle, nie je človekom zjednodušených postojov. Ménard v podstate bráni česť všetkých tých, ktorí volili RN, pretože už nemôžu vystáť Macrona, ale ktorí nemusia nevyhnutne podporovať každý riadok Le Penovej platformy. Dáva im upokojujúci pocit, že politická diferenciácia je možná aj na pravici. Kým pravicovo-extrémistický politik Éric Zemmour hovorí o páde Francúzska, Ménard vidí cestu z biedy. Uprednostňuje riešenia.

Blízkosť vedie k pohŕdaniu

Béziers je miestom, kde sa Národnému zhromaždeniu darí. Nachádza sa na pobreží Stredozemného mora a je považované za jedno z najchudobnejších miest v krajine s nadpriemerným podielom dôchodcov a 23-percentnou nezamestnanosťou. Miera nezamestnanosti je ešte vyššia medzi mladými ľuďmi. Približne 34 % obyvateľov mesta žije pod oficiálnou hranicou chudoby, pričom celoštátny priemer je 14,6 %. V Béziers žije veľký počet ľudí so zahraničnými koreňmi. Mesto je domovom druhej a tretej generácie prisťahovalcov z Maghrebu, ako aj Sintov a Rómov.

Ménard nie je členom Le Penovej strany (uprednostňuje nezávislosť), ale jeho popularita sa dá použiť ako ukazovateľ podpory politiky RN.

Pri moci

Ménardov predchodca na radnici sa zameral na podporu výstavby priemyselných zón a nákupných centier na okraji mesta – a stredná vrstva sa rovnako presťahovala na perifériu. Historické centrum mesta upadalo. Keď Ménard prevzal moc, stanovil dvojročnú lehotu na obnovu fasád budov v starom meste a sľúbil pokuty pre tých, ktorí meškali.

“Som autoritatívny starosta,” hovorí v kaviarni a toto tvrdenie do značnej miery potvrdzuje pohľad na jeho prvé funkčné obdobie. Okrem iných nariadení vydal zákaz pľuvania na ulici na verejnosti. Zakázal tiež vešať bielizeň na sušenie na balkónoch v centre mesta a inštalovať satelitné antény na historické budovy. Zaviedol tiež dočasný zákaz vychádzania pre deti mladšie ako 13 rokov v čase od 23.00 do 6.00 hod.

V roku 2015 nechal po meste vylepiť plagáty, ktoré by mohli pochádzať od Donalda Trumpa: “Odteraz má polícia nového priateľa,” stálo na nich. Vedľa vety bol obrázok poloautomatickej pištole, ktorú si objednal pre úrady. Plagát možno dodnes vidieť na radnici. Ménard má rád takéto provokácie, čiastočne preto, že je to jednoduchý spôsob, ako upútať pozornosť. “Nie som pravicový extrémista,” hovorí, “len som na pravici.”

Od jeho nástupu do funkcie sa v Béziers veľa zmenilo. Námestie Jeana Jaurèsa – “bývalo to zaprášené námestie s množstvom áut a psích exkrementov,” hovorí Ménard – upravil krajinný architekt, vrátane širokých záhonov s levanduľou a trávou vlniacou sa vo vetre. “Hudobná fontána” každý večer strieka do vzduchu pestrofarebné prúdy vody za zvukov francúzskych šansónov zo 60. a 70. rokov. Sú to zvuky obdobia, ktoré pravicoví populisti dodnes romantizujú, pretože Francúzsko bolo podľa nich vtedy ešte idylické, oveľa jednoduchšie miesto. Boli to časy pred tým, ako sa vokalistom a LGBT aktivistom dovolilo definovať, čo je dobré a čo zlé.

Ménard je príkladom narastajúceho fenoménu na kontinente: rastúcej nespokojnosti s tým, čo diktujú rôzne národné metropoly a Brusel ľudom a ako na to reagujú. Je to pomaly rastúci príliv, ktorý je ešte ďaleko v diaľke, ale má masu, ktorá môže pohltiť celú Európu, ak sa cestou nerozptýli.