Kto najlepšie pochopil odkaz Novembra, neobmedzený priestor na rozlet pre tých najbezohľadnejších? Kočner!

Bratislava 7. novembra 2019 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Blíži sa 30. výročie Veľkej novembrovej plyšovej revolúcie. Už tridsať rokov prešlo od chvíle, keď sme si mysleli, že štrnganím kľúčmi definitívne zazvoníme umieračikom všetkému zlému: neslobode, fízlovaniu, cenzúre, plutokracii

Zdá sa, že predošlý režim zrejme bol ešte väčšou katastrofou než druhá svetová vojna, keďže po nej sa svet za desať rokov pozviechal, ale my aj po tridsiatich rokoch od revolúcie stále ešte hádžeme na komunistov vinu, prečo tu dnes nie je raj na zemi. Alebo je to celé trochu inak?

Bola vôbec nejaká šanca, aby sa zo Slovenska a Česka po rabovačke a lacnom výpredaji podstaty národného hospodárstva po Veľkom Novembri, ale vlastne z celej východnej Európy po podobných udalostiach, stalo niečo viac, než len chudobný koloniálny prívesok západných mocností?

Akokoľvek sa zdôrazňuje spolupatričnosť krajín EÚ, v skutočnosti tu vznikli dva principiálne odlišné svety: krajiny majiteľov a krajiny zamestnancov. Akákoľvek je tu snaha zvýrazňovať, že veď to je iba detail, v skutočnosti princíp podriadenosti je kľúčovým a zásadným rozdielom, ktorý robí nemožným väčšie zblíženie oboch polovíc európskeho subkontinentu.

Také sú pravidlá hry, ktoré sú od samotnej podstaty nemorálne. A preto v tomto kontexte vôbec neprekvapí ani ďalšia nemorálna vec v systéme: automatické nastavenie peňazí za najvyššiu hodnotu. Jedinec, ktorý sa navzdory tomuto systémovému nastaveniu, a to treba zdôrazniť, navzdory spoločenským pomerom rozhodne riadiť vlastným morálnym kompasom a byť čestný, nezištný a snaží sa konať dobro pre komunitu, životné prostredie a ľudstvo ako celok, ten v podstate ide proti prúdu.

Žiaľ, určité percento spoločnosti podľa psychológov zákonite vždy tvoria ľudia, ktorí túto dilemu, či voliť zisk alebo morálku (myslí sa zisk v akejkoľvek podobe, nemusí ísť vždy iba o peniaze) neriešia, nie sú ňou paralyzovaní. Morálny kompas nepotrebujú, pretože ich morálka je tvorená predovšetkým vlastným prospechom. Títo ľudia so zníženou sociálnou citlivosťou, niekto ich nazýva sociopati, majú v dnešnom systéme výhodu, je totiž dizajnovaný priamo na ich mieru.

Za socializmu to mali o niečo ťažšie: už len preto, že sa v atmosfére rovnostárstva jednoducho nemohlo tolerovať okázalé predvádzanie prepychu a systém nerobil takú reklamu cestám vedúcim k rýchlemu zbohatnutiu, keďže hrabivosť a mafiánstvo neboli tak na výslní ako v súčasnosti.

Zato rozletu týchto ľudí naozaj nič nebráni v dnešnom svete, kde dokonca aj zločin a trest, to je tiež už iba neosobná transakcia, ktorá sa v horšom prípade chladne a bez emócií vysporiada v inštitúcii, kde je účastníkom tejto transakcie podstatne lepšie ako bezdomovcom pod mostom.

Oni najlepšie rozumejú hre, ktorú s nimi systém hrá, veď tá hra bola vymyslená pre nich. Oni najlepšie rozumejú tomu, čo je výhra a čo je prehra, aká je cena figúrok v hre a najmä samotnému princípu hry: odtrhnúť si čím viac.

A preto, keď sa teraz pri príležitosti 30. jubilea Nežnej revolúcie hľadajú kvetnaté epitetá, prirovnania a symboly, môžeme s istou dávkou cynizmu, ale aj trpkosti konštatovať, že jedným z vhodných symbolov Veľkého Novembra by mohol byť napríklad hráč, fabulátor, údajný objednávateľ vraždy Marián Kočner.

Ivan Lehotský

P.S. Prorocké posledné verše poslednej piesne Karla Kryla Demokracie z roku 1993:

„Demokracie dozrává

do žaludečních vředů

Bez poctivosti, bez práva

a hlavně bez ohledů

A je to mýlka soukromá

snad optického klamu

Že místo srdce břicho má

A místo duše tlamu!“