Môj profil 
Predplatné
„Tento rok si pripomíname 30. výročie nežnej revolúcie, preto by Nadácia Jána Langoša rada ocenila ľudí, ktorí sa rozhodli zdvihnúť zadok zo stoličky a niečo urobiť aj napriek tomu, že im za to hrozilo fyzické násilie, väznenie či strata zamestnania. Potreba slobody a spravodlivosti a túžba po pravde boli silnejšie,“ uviedla dcéra Jána Langoša. „Laureátov Ceny Jána Langoša spája práve to, že nezostali nečinní, keď narazili na zlo či obmedzovanie slobody, ale obetovali vlastné pohodlie, možno mali aj strach, ale aj tak sa vrhli do boja,“ dodala predsedkyňa správnej rady nadácie Gabriela Langošová.
Václav Malý vyštudoval bohoslovecký seminár a stal sa kňazom napriek tomu, že otvorene kritizoval hnutie Pacem im Terris, teda združenie katolíckych kňazov, ktorí spolupracovali s komunistickým režimom. „Bol a je presvedčený o tom, že súčasťou kňazskej služby je aj vyjadrenie občianskeho postoja. Tejto zásady sa držal, keď podpísal Chartu 77 a neskôr sa stal jej hovorcom. Angažoval sa vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), v rámci ktorého sa staral o väznených disidentov. V priebehu rokov mu bol odobraný štátny súhlas k vykonávaniu povolania kňaza, čo ho neodradilo a svoje povolanie vykonával tajne. Kvôli podozreniu z rozvracania republiky bol zatknutý a osem mesiacov väznený v tvrdom kriminále. Široká verejnosť spoznala Mons. Malého v roku 1989, keď moderoval zhromaždenia ľudí na námestiach,“ uvádza nadácia.
Malý spoluzakladal Občianske fórum a zúčastnil sa na rokovaniach s komunistickou vládou. Po revolúcii však nenastúpil na politickú dráhu, ale vrátil sa ku kňazskému povolaniu a v roku 1997 sa stal biskupom. Dodnes pomáha nespravodlivo odsúdeným na celom svete.
Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl vznikol hneď v prvých dňoch Nežnej revolúcie a bol tvorený zástupcami 52 fakúlt Vysokých škôl z celého Slovenska. V rámci tejto platformy fungovala užšia skupina 10-15 lídrov, ktorí riadili a koordinovali dennodenný chod študentskej centrály, boli v úzkom styku s českými vysokoškolákmi a ich centrom v Prahe, úzko spolupracovali s množstvom študentov v iných slovenských mestách. „Rozhodnutie vstúpiť do štrajku vyžadovalo zo strany vtedajších študentov, nielen na bratislavských vysokých školách, ale aj na väčšine fakúlt po celom Slovensku veľkú občiansku odvahu, ktorá napokon výrazne prispela k veľkej celoslovenskej aktivizácii ‚mlčiacej väčšiny’. To napokon viedlo k pádu režimu a zmene Slovenska na demokratickú krajinu. Študentské hnutie pomohlo a podporilo aj krvavo potlačené decembrové povstanie v Rumunsku, keď na Štedrý večer 24. decembra 1989 vypravili špeciálny vlak s desiatimi vagónmi plnými liekov, šatstva, potravín a oblečenia, ktoré dokázali vo verejnej zbierke získať za necelých 14 hodín,“ priblížila nadácia.
Nadácia Jána Langoša vznikla v auguste 2007 po Langošovej tragickej smrti. Bola založená z iniciatívy jeho priateľov manželkou Gabrielou a jeho dcérami Ninou a Bipulou. Za svoj cieľ si dala podporovanie iniciatívy občanov, ktoré vykazujú občiansku odvahu v boji za demokratické hodnoty a pri odhaľovaní pravdy o totalitných režimoch. Nadácia tak chce pokračovať v Langošovej nedokončenej práci. Cenu Jána Langoša udeľuje nadácia od roku 2007. V minulosti boli ocenení vtedajší český minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg, maďarský exprezident Árpád Göncz, tibetský dalajláma Tändzin Gjamccho, bývalý československý a český prezident Václav Havel, či kňaz Anton Srholec.
Ján Langoš bol v 80. rokoch disidentom, v rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako federálny minister vnútra. Neskôr presadil založenie Ústavu pamäti národa, ktorý vznikol v roku 2003, a pod jeho vedením začal zverejňovať informácie o spolupracovníkoch komunistickej Štátnej bezpečnosti. Zomrel pri autonehode 15. júna 2006.
.jpg)
.jpg)
