Príliš sa o tom nehovorí, ale pritom je to úplne očividný fakt: porážka Sovietskeho zväzu v studenej vojne a následný rozpad ZSSR a „svetovej socialistickej sústavy“ sa dá vnímať aj ako historické rozbitie sveta Slovanov, likvidácia zväzu slovanských národov.

Dôsledkom bola epocha pričlenenia časti slovanského sveta do ríše Západu a rozoštvávania jednotlivých slovanských národov proti sebe – a samozrejme, najmä proti Ruskej federácii ako hlavnému geopolitickému súperovi Ríše (vtedy ním ešte nebola rýchlo sa rozvíjajúca Čína). Dá sa konštatovať, že z pohľadu identity slovanského sveta bol prelom 80. a 90. rokov totálnou katastrofou.

Slovania a Svätoplukove prúty

Táto katastrofa priniesla a dodnes prináša svoje trpké ovocie. Rozbitie ZSSR bolo osobnou tragédiou desiatok miliónov ľudí, ktorí sa vo svojej vlasti odrazu stali cudzincami, prinieslo bratovražednú vojnu na Donbase a ďalšie nešťastia. Rozbitie Juhoslávie prinieslo bratovražednú vojnu balkánskych Slovanov a „humanitárne bombardovanie“. V kosovskej pravlasti Srbov vznikol paštát votrelcov a mamutia nepriateľská základňa Camp Bondsteel. Vo všetkých slovanských štátoch sa opakovane dejú viac či menej úspešné pokusy o rôzne farebné revolúcie, puče a „demokratické“ spindoktorské zmeny tamojších vlád na režimy riadené proamerickými kompradorskými quislingami.

Áno, noví páni priniesli do slovanských krajín aj niečo pozitívne: nové myšlienky, nové technológie. Z hľadiska bežného života väčšiny príslušníkov slovanských národov však nadvláda cudzincov bola nešťastím a začiatkom temného obdobia poznačeného úpadkom demografie, ekonomickej sebestačnosti, vzájomnej spolupráce, zvrchovanosti, sociálnej oblasti, zdravia, kultúry, vedy, vzdelanosti, športu a mnohých ďalších oblastí.

Pre priestorovú rozľahlosť a z nej vyplývajúcu rôznorodosť a nejednotnosť slovanského sveta sa stalo smutným ale logickým faktom, že prekliatie Svätoplukových prútov je dlhodobo osudom slovanstva. Divide et impera – to je princíp, ktorý na nás nepriatelia s úspechom používajú už po stáročia. Robia to vždy rovnako, sladkými rečami a sľubmi a na druhej strane jedovatým ohováraním a strašením. Princíp je ten istý, ale výrazy sa môžu meniť: v našich časoch sú to sľuby o demokracii, ľudských právach, prosperite, a na druhej strane strašenie totalitou, kradnutím, korupciou.

Od Štúrových čias sa toho veľa nezmenilo

O tomto fenoméne písal už Ľudovít Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (online si ho môžete prečítať napríklad tu, pozor, autor bol nebezpečný antisemita a možno by dokonca odsudzoval dúhové pochody!): „Našim kmeňom celkovo chýbala takáto zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka. Kmeňové príbuzenstvo nie je takouto myšlienkou, nesiaha ani len k tomu, aby odvrátilo kmene od nejednotnosti a sporov.

Môže sa predsa stať, že sa v jednom a tom istom dome dostanú bratia do sporu, a ešte oveľa častejšie sa to stáva kmeňom, ktoré sa navzájom v priebehu času vďaka priestorovej vzdialenosti neustále odcudzujú v mravoch, reči a mnohých ustanovizniach. Škandinávski Normani často viedli vojny s Nemcami, s ktorými ich spájal spoločný pôvod, a v Británii si podmanili Anglov a Sasov…“

„…So srdcom plným bolesti musíme otvorene povedať, že našu silu zlomila cudzia nadvláda, naším životom a potom tváre živíme a udržiavame cudzincov, ktorí nám poskytujú len skúpe prostriedky na náš vývoj, alebo nám ich celkom upierajú a naše krajiny sú len troskami národnosti, čo sa dá oživiť spojením do jedného celku len vďaka homogénnej, blahodarnej energickej sile…“

„…Ani jeden kmeň, ani jedna z týchto krajín nie je nezávislá a predovšetkým si teda musia vybojovať slobodu a z tohto hľadiska priam bije do očí, že vo svojom vnútri sú rozdelené nepriateľskými živlami na dva znepriatelené tábory, ich sila pôsobnosti je ochromená a čo sa týka ich ďalšej existencie, nachádzajú sa v prekérnej situácii…“

„…Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s božou pomocou odvahy k činom! Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi.“

Aká je skutočná hodnota slovanskej identity?

Načo komu vlastne dnes, v modernej dobe, je nejaká slovanská vzájomnosť, položia si v tomto mieste mnohí otázku. Žijeme v modernom, zglobalizovanom a krížom-krážom poprepájanom svete, spoznávame najrôznejšie exotické končiny sveta a vyberáme si to najkrajšie z ich kultúr, stravovania, umenia… Načo popri európskej a slovenskej identite pociťovať ešte aj nejakú slovanskú?

Tu treba ísť trochu hlbšie. Naozaj by nebolo nič pozitívne v tom, pozerať sa na slovanstvo, na príslušnosť k slovanskému svetu len ako na nejaký folklór, nostalgiu, na zdroj hlúpej nadradenosti na spôsob prázdnej pýchy futbalového fanúšika.

Lenže slovanstvo, to je čosi, čo má svoj skutočný, pozitívny obsah. Slovania boli po mnohé stáročia tou hrádzou, ktorá chránila Európu ako miesto, kde vznikal moderný svet a dnešná svetová civilizácia. Bez akéhokoľvek preháňania sa dá povedať, že ak západoeurópsky – anglosaský, germánsky a románsky – svet je matkou modernej civilizácie, potom východoeurópsky svet, v podstatnej miere stotožniteľný so slovanstvom, je jej starostlivým otcom a ochrancom.

Bez Slovanov by dnes nebolo kresťanstva, nebolo by modernej technickej spoločnosti, nebolo by Európy, ako ju poznáme. A nie je to iba o histórii: Európa bez slovanskej identity, slovanského génia, slovanskej veľkodušnosti (niekedy možno až naivnej) by bola Európou bez jednej nohy, chromou a smutnou.

Karmické súvislosti

Môže sa zdať, že sú to iba také abstraktné reči. Lenže tu existuje hlboká zákonitosť: moderná svetová civilizácia, ktorá vznikla v Európe ako dielo tunajších indoeurópskych národov, je osudovo previazaná. Tak ako každá palica má dva konce, ako každá akcia má svoju reakciu, ako každé prečo má svoje preto, tak aj Západ a Východ Európy patria k sebe a vytvárajú celok.

Ak je chorý svet Slovanov, znamená to, že bude chorý aj zvyšok Európy. Platí to aj dnes: zotročené východoeurópske krajiny chradnú – a Západ, ktorý stratil vnútorný kompas, sa preto zmieta v problémoch tiež.

A to je aj odpoveď na základnú otázku o európskej budúcnosti. Ak vyzdravie svet slovanstva, ak budú môcť zvrchované krajiny Slovanov slobodne prekvitať a spolupracovať, ak ich obyvatelia budú môcť naplno rozvinúť svoj potenciál byť Slovanmi, nech už to v duchovnom či intelektuálnom zmysle znamená čokoľvek, tak vtedy dostanú aj západoeurópske krajiny nový impulz pre svoju budúcnosť. Ak sa zachráni pôvodný, kresťanský a autochtónny charakter východnej Európy, môže to ešte byť šanca, možno jediná, aj na záchranu západnej Európy, ktorá sa v agónii progresívneho šialenstva pomaly mení na akýsi divný LGBT kalifát.

Ivan Lehotský