Minister práce Erik Tomáš na tlačovej konferencii 28.10.2025 predstavil pripravovanú novelu zákona o sociálnej ekonomike. Tvrdí, že cieľom je „očistiť systém od špekulantov“, motivovať zamestnávateľov integračných podnikov, aby zabezpečili integráciu ich zamestnancov na otvorenom pracovnom trhu, sprísniť kontroly, zefektívniť míňanie Eurofondov.

Čím viac vysvetľoval, tým viac bolo jasné, že nová legislatíva síce prinesie viac kontrolórov, ale nie viac zmyslu. Počet sociálnych podnikov má podľa europoslanca Branislava Ondruša zavedením navrhovaných  opatrení klesnúť až o polovicu, no rezort pritom zvýši počet kontrolných pracovníkov.

Inými slovami – štát bude míňať viac na dohľad nad menším počtom subjektov. To je presne ten paradox, ktorý sa v slovenskej politike opakuje: keď niečo nefunguje, neprenastavíme princípy, ale posilníme byrokraciu.

Ako sa rodil priestor pre špekulácie

Systém sociálnych podnikov vznikol v roku 2018 za ministra Jána Richtera (SMER-SD) a štátneho tajomníka Branislava Ondruša (dnes Hlas-SD). Mal byť moderným nástrojom na pomoc znevýhodneným, no už od začiatku niesol typické znaky slovenského prístupu – veľké očakávania, slabé pravidlá a žiadnu kontrolu.

Najväčší rozmach prišiel počas rokov 2020 – 2023, pod vedením ministra Milan Krajniak (SME RODINA). Počet sociálnych podnikov rástol bez akejkoľvek analýzy efektívnosti a bez jasných ukazovateľov prínosu.

Úradnícka vláda, ktorá po ňom nastúpila, už len spravovala dôsledky, bez snahy o nápravu.

Politickú zodpovednosť tak nesú tri po sebe idúce garnitúry – Smer, Sme rodina a úradnícka vláda – ktoré spolu vytvorili prostredie, kde sa dalo na sociálnej ekonomike dobre „podnikať“. Dotácie sa rozdeľovali rýchlo, kontrolné mechanizmy nefungovali a štát si nevšímal, že sa z projektu solidarity stáva trh so zamestnanosťou na papieri.

Paradoxom je, že systém, ktorý dnes Erik Tomáš reformuje, vznikol ešte za čias Smeru a Hlasu – teda v tých istých politických kruhoch. Minister životného prostredia Tomáš Taraba verejne Erika Tomáša pochválil – nie za systém samotný, ale za to, že sa ministerstvo konečne snaží zakročiť proti špekulantom, ktorí ho roky zneužívali. Sociálne podniky totiž sedem rokov umožňovali podnikanie s eurofondmi bez skutočnej kontroly. Až teraz, po tlaku NKÚ a po strate verejnej dôvery, prichádza „očista“.
Lenže za tie roky sa v systéme vystriedali tri vlády – a všetky mlčali.

Dnes sa teda reformuje niečo, čo politicky vytvorili tí istí, ktorí to teraz zachraňujú. A vo vzduchu visí otázka: kde skončili minuté eurofondy?

Reforma, ktorá rieši symptómy, nie príčiny

Správa NKÚ z januára 2024 o systéme sociálnych podnikov je nelichotivým obrazom toho, ako sa štát správa k projektom, ktoré by mali byť pilierom solidarity. Kontrolóri zistili, že od roku 2018 ministerstvo nevykonalo ani jednu hĺbkovú kontrolu sociálneho podniku.

Chýba strategické riadenie, merateľné ciele aj funkčný informačný systém. Nikto nevie povedať, koľko ľudí sa vďaka sociálnym podnikom skutočne uplatnilo na otvorenom pracovnom trhu alebo aký majú spoločenský prínos.

Informačný systém, ktorý mal od roku 2021 zhromažďovať dáta o podnikoch, nikdy nefungoval.
A z 14 odporúčaní NKÚ rezort dodnes splnil len jedno – posilnenie kontrol. Všetko ostatné – strategické plánovanie, koordinácia, hodnotenie prínosov – zostalo v šuflíku.

Nové opatrenia, ktoré Erik Tomáš oznámil, reagujú práve na povrch: sprísnia sa podmienky pre podniky, zavedú sa limity na subdodávky a konzorciá, kontrolná činnosť sa zintenzívni.

Lenže to všetko sú opatrenia pre úradníkov, nie pre ľudí. Neriešia podstatu, ktorú pomenoval NKÚ – že štát vôbec nemá predstavu, aké výsledky má sociálna ekonomika prinášať. Bez dát, cieľov a stratégie je každá kontrola len formálnym rituálom.

Solidarita bez stratégie

Sociálne podniky boli pôvodne myslené ako nástroj spoločenskej solidarity – nie ako ekonomický projekt. Ich cieľom je zamestnávať znevýhodnených, posilňovať komunitný život a rozvíjať lokálne služby, ktoré trh zanedbáva. Lenže bez stratégie a dát sa solidarita mení na chaotický dotačný systém. Štát nevie, kde pomoc funguje, a kde sa len vytvára závislosť.

Podobný problém pomenoval aj Martin Halas z OZ Právo na Pravdu pri projektoch riešiacich rómsku otázku: peniaze sa míňajú, projekty sa formálne vyhodnocujú po finančnej stránke, ale nikto nesleduje, či sa problém, ktorý mali riešiť, reálne zmenšil. To isté vidíme v digitalizácii či v kultúre.

Na Slovensku sa úspech meria tým, že sa peniaze minuli podľa rozpočtu, nie tým, že sa niečo zlepšilo.

NKÚ v roku 2023 upozornil, že sociálne podniky fungujú izolovane v rámci rezortu práce. Až v roku 2025 prišiel prvý pokus o zmenu – deklarácia spolupráce medzi ministrom Erikom Tomášom a ministrom Tomášom Tarabom. Cieľom má byť, aby sa sociálne podniky podieľali na projektoch životného prostredia – údržbe tokov, triedení odpadu, komunálnych službách.

Ide o správny smer, ktorý by mohol prepojiť sociálnu politiku s ekonomickou realitou. Otázne však je, či zostane pri deklarácii, alebo sa premení na trvalý systém spolupráce medzi rezortmi.

Ako to robia inde: prirodzené modely namiesto štátneho inžinierstva

Slovensko je v oblasti sociálnej ekonomiky meškajúci žiak. Zákon o sociálnej ekonomike z roku 2018 bol prvým uceleným rámcom, no prišiel o pätnásť rokov neskôr ako v susedných krajinách. Do roku 2023 sa zaregistrovalo viac ako 700 sociálnych podnikov, z toho podľa NKÚ viac než polovica len formálne – nepreukázali spoločenský prínos, neplnili ciele integrácie. Celý systém je centralizovaný na MPSVR a postavený na dotáciách. Spolupráca s obcami, podnikateľmi či komunitami je skôr výnimkou než pravidlom. Kľúčovým problém – štát riadi sociálnu ekonomiku ako úradnícky projekt, nie ako živé hnutie miestnych iniciatív.

České sociálne podniky vznikli už v roku 2004, teda o štrnásť rokov skôr než u nás. Nemajú samostatný zákon, iba metodické usmernenie MPSV ČR, ktoré ponecháva väčšiu slobodu. Ťažisko je v komunitách, obciach a neziskovkách – sociálne podniky tam prevádzkujú práčovne, dielne, malé reštaurácie či komunálne služby. Vďaka jednoduchému systému fungujú bez nadmernej byrokracie a udržateľne, aj bez trvalej dotácie. V porovnaní so slovenským ide o flexibilnejší model založený na dôvere, nie na kontrolných vrstvách ministerstva.

Maďarsko spustilo už v roku 2011 program Közfoglalkoztatás – verejnoprospešné zamestnávanie.
Sociálne podniky sú tam priamo napojené na obce: zamestnávajú miestnych nezamestnaných v komunálnych a poľnohospodárskych službách. Hoci bývajú kritizované za nízku produktivitu, znížili dlhodobú nezamestnanosť a podporili sebestačnosť regiónov. Maďarský model ukazuje, že je životaschopnejšie prepojiť sociálne podniky s obecným hospodárstvom ako ich ich riadiť centrálne z Bratislavy.

Poľsko už od roku 2008 buduje sieť Centier sociálnej ekonomiky – regionálnych hubov financovaných z eurofondov. Tieto centrá poskytujú vzdelávanie, mentoring a štartovaciu podporu pre sociálne podniky.

Výsledok: podľa OECD dnes v Poľsku pôsobí viac než 10 000 sociálnych subjektov – najviac v regióne.

Systém je regionálny, nie centralizovaný, a funguje na princípe partnerskej spolupráce medzi samosprávou, štátom a neziskovým sektorom. Poľský model svedčí o tom, že efektívnejšie umiestnenie eurofondov by bolo nie do dotovania samotných pracovných miest, ale do zriadenia a podpory regionálnych centier podpory, do vzdelávania a poradenstva.

Taliansko je kolískou sociálnych družstiev (cooperative sociali), ktoré vznikli už v 80. rokoch. Nešlo o štátny program, ale o spontánne iniciatívy komunít, ktoré spojili sociálny cieľ s trhovou logikou. Dnes sú bežnou súčasťou ekonomiky – od školstva cez zdravotníctvo až po služby. Zisk nie je cieľom, ale nástrojom pre rozvoj komunity. Taliansky systém budovaný zdola je určite životaschopnejší ako ten slovenský, vytvorený pri zelenom stole v Bratislave. Samosprávne družstvá, ktoré stoja na dôvere a zodpovednosti, nie na prerozdeľovaní dotácií prežijú, aj keď peňazovody z Bruselu niekto utne.

Solidarita sa nedá riadiť zhora

Sociálna ekonomika má byť o ľuďoch, nie o dotáciách. Slovenský model ju však premenil na systém, ktorý zamestnáva viac úradníkov než znevýhodnených. Ministerstvo reaguje na problémy ďalšími kontrolami, hoci práve prebytok kontroly a centrálne riadenie sú dôvodom, prečo systém nefunguje.

Podľa odhadov Branislava Ondruša môže po zavedení nových opatrení zaniknúť polovica sociálnych podnikov, no počet kontrolórov a úradníkov porastie. Takto postavený model je neefektívny, drahý a dlhodobo neudržateľný.

Nie preto, že by myšlienka solidarity bola zlá, ale preto, že štát ju nahradil administratívou.

Solidarita nevzniká z paragrafov ani z dotácií – vzniká z prirodzenej potreby komunity pomáhať si sama.

A kým to štát nepochopí, bude zo sociálnej ekonomiky vždy len ďalší byrokratický experiment za peniaze daňových poplatníkov.