Tlačová konferencia ministra práce Erika Tomáša (Hlas-SD) priniesla nečakaný moment. Na otázku Hlavných správ, ako sa Hlas stavia k vyhláseniam Progresívneho Slovenska, že nevylučuje povolebnú spoluprácu s Hlasom, Tomáš zareagoval vyhýbavo. Odpovedal nie tým, ako to má Hlas, ale interpretáciou Šimečkových vyjadrení:

„Už som počul, že vylúčili, nie? Teraz cez víkend som počul pána Šimečku, že vylučuje spoluprácu so stranou Hlas, sociálna demokracia definitívne a na veky.“

A potom dodal:

„No tak to znamená, že vznikne vláda koktejlovo – Gröhling, Matovič, Majerský, Šimečka. Ďakujem pekne, nech páči. Ak toto chcú občania ešte raz zažiť a myslia si, že táto vláda, takáto vláda vydrží, ktorá sa už háda teraz v opozícii ak to voliči takto chcú, nech sa páči“

Na prvý pohľad bežná odpoveď, ale pri bližšom čítaní prezrádza viac, než si možno sám uvedomil.

Vyhýbavá odpoveď ako zrkadlo neistoty

Erik Tomáš sa otázke o hodnotovej orientácii Hlasu elegantne vyhol. Nepovedal, že spoluprácu s PS v Hlase vylučujú, ale ani že ju nevylučujú. Namiesto jasného stanoviska sa postavil do pozície komentátora, ktorý iba tlmočí, čo povedal niekto iný. Takto hovorí politik, ktorý nechce zavrieť dvere na žiadnu stranu – ani k Smeru, ani k Progresívnemu Slovensku.

Čo je charakteristická DNA črta tejto strany: necháva si zadné vrátka otvorené. Strana, ktorá mala byť novou sociálnodemokratickou silou, sa stala symbolom taktickej opatrnosti. Je to politická poistka, ktorá vie ísť s tými, čo progresivizmus presadzujú – aj s tými, čo mu stavajú hrádzu. Bojí sa byť vlastenecká, národovecká, lebo to je pole súčasného Smeru a navyše by ju to mohlo vylúčiť ako Smer z rodiny Európskej progresívnej ľavice.

Z Tomášovej irónie cítiť nie odmietnutie, ale skôr ľútosť. Akoby si uvedomoval, že „opozičný kokteil“ PS, KDH a Hlasu, ktorý bol aj po voľbách 2023 reálne na stole, mohol byť alternatívou. Len Smer ponúkol viac – moc, posty, istotu. Tak zakotvili na jedno volebné obdobie v súčasnej koalícii. Ale čo ak voliči rozdajú karty inak a vládu bude zostavovať PS? Je zrejmé, že Hlas sa lídrom nestane, ale jeho schopnosť, vládnuť s jednými alebo druhými, zostáva.

Vyjadrenie „ak to občania chcú, nech sa páči“ pôsobí ako defenzívne umývanie rúk, nie ako ideové vyhradenie sa. Znie to, akoby Hlas hovoril: „my by sme vedeli ísť aj s nimi, ale keď nás nechcú, nech si to skúšajú sami.“

Je to tón politikov, ktorí nemajú pevnú identitu, ale výborný čuch na prežitie.

Hlas: „priechodná komora“ medzi Smerom a PS

Keď v roku 2020 vznikal Hlas, jeho mecenáši a stratégovia rátali s tým, že Smer po prehratých voľbách vyhasne. Cieľ bol jasný: vytvoriť novú modernú sociálnu demokraciu, ktorá prevezme žezlo od unaveného Fica. Peter Pellegrini mal byť tvárou „novej éry“ – sociálno-liberálneho stredu, ktorý sa vymedzí voči Smeru, ale zostane alternatívou k liberálnej ľavici.

Lenže Smer nielenže nevyhasol, postavil sa na nohy, ale všetkých opäť o hlavu prerástol. Fico prežil, stal sa opäť lídrom, Pellegrini prezidentom a Hlas – ktorý mal byť nástupníkom – zrazu zistil, že bez Fica nemá komu vládnuť.

Zo samostatného projektu sa stala závislá politická značka, odkázaná na mocenské dohody, nie na ideológiu. Avšak s obrovským volebným potenciálom na všetky svetové strany.

Otvorenosť Hlasu pre všetkých sa podpisuje na jeho korózii. Z Hlasu odchádzajú poslanci, časť štruktúr je demotivovaná a stranícke jadro sa triešti. Premiér musel osobne zasahovať, aby uhasil vnútornú krízu po odchode dvoch poslancov Hlasu – Samuela Migáľa a Radomíra Šalitroša, ktorých strana vylúčila zo svojich radov, čím ohrozila koaličnú väčšinu v parlamente. Robert Fico urobil z Migáľa ministra pre regionálny rozvoj a Šalitroš sa stal jeho štátnym tajomníkom. Nástupom ich náhradníkov sa podarilo parlamentnú väčšinu aspoň formálne stabilizovať.

Migáľ pritom nemá politickú váhu ani odbornú kredibilitu – jeho nominácia bola krízové riešenie, nie prejav dôvery. Budúcnosť v Hlase primátora Kežmarku, Jána Ferenčáka sa ukazuje od hlasovania k hlasovaniu neistá tiež.

Symptomatické je, že práve v rezorte školstva sa najviac ukazuje hodnotová nevyhranenosť Hlasu.

Kým sa Hlas navonok prezentuje ako „stredová“ strana, vnútri vládneho systému umožnil otvorenie dverí progresívnym ideológiám. Ministerstvo školstva, vedené Tomášom Druckerom, sa stalo miestom, kde sa v tichosti rozvíjajú projekty podporujúce „inkluzívne“ a „hodnotové“ programy mimovládok. Dokonca, ako samo ministerstvo priznalo, nekontroluje vplyv zahraničných aktérov na projekty vzdelávania našich detí. Pod rúškom „boja proti dezinformáciám“ sa financujú iniciatívy, ktoré bojujú proti oponentom – nie proti lžiam.

Keby ministerstvo riadili progresívci, nevyzeralo by to inak.

Hlas má v rukách aj ministrov, ktorí majú dohliadať na spravodlivosť, vyšetrovanie a ochranu práv občanov. No pri odpočte toho, čo sa pred voľbami voličom nasľubovalo, že bude vyšetrené a že sa spravodlivosti nikto zodpovedný za zločiny Matovičovej éry nevyhne, sa počet tých, komu dnes váži Justícia vinu či nevinu blíži k nule. A to je vláda vo svojej polovici. A hoci sa v rokoch 2020-2023 porušovali základné ľudské práva, a slobody – občan sa o právny štát nemohol oprieť, vidno, že Hlas sa bojí otvárať témy, ktoré by odhalili systémové zlyhania minulých liberálnych vlád. Eštokovi sa nepodarilo navodiť v policajnom zbore atmosféru istoty, že keď sa vyšetrovatelia do niečoho zahryznú, že im to po zmene moci nevyláme zuby. A tak len tak opatrne hryzkajú.

Správanie niektorých ministrov Hlasu naznačuje, že by sa im vo vláde Progresívneho Slovenska možno dýchalo ešte ľahšie – pretože by nemuseli nič vysvetľovať.

Strana bez identity, zato s dokonalým inštinktom pre prežitie

Erik Tomáš svojou vyhýbavou odpoveďou neúmyselne ukázal, čo je dnes Hlas: strana bez ideologického jadra, zato s perfektným pudom sebazáchovy.

Vie ísť s hocikým, kto ponúkne viac – raz s Ficom, inokedy so Šimečkom. To je jej slabosť aj politická výhoda: kým iní bojujú o hodnoty, Hlas bojuje o priestor medzi nimi.

Hlas tak v tomto volebnom období síce zakotvil v koalícii so Smerom a SNS, no smerovanie po ďalších voľbách ostáva otvorené. Politická mapa sa mení a čoraz výraznejšie na nej rastie aj Republika – strana, ktorá bude mať po najbližších voľbách ambíciu pretaviť rastúce preferencie do vládnej zodpovednosti. Dá sa predpokladať, že ak by mala niesť túto zodpovednosť spolu so Smerom, skrývané „zajačie úmysly“ Hlasu na druhú stranu by nevyhnutne vyplávali na povrch.

Ak sa niekto pýta, kde sa na Slovensku rodí politický oportunizmus, odpoveď je jednoduchá – tam, kde sa Hlas pozerá do zrkadla.