Hrnko: Dnes je ten deň

Obyčajne si národy pripomínajú udalosti, ktorými ony, z vlastnej vôle vstúpili do dejov, ovplyvnivšich ich budúcnosť. Len Slováci majú tendenciu si pripomínať ako štátne sviatky udalosti, keď niekto, často proti ich záujmom rozhodol o ich budúcnosti. Asi to bude historickou mentalitou, zdedenou z Uhorského kráľovstva, lebo aj Maďari majú podobnú obsesiu ako my. Aj oni si za štátne sviatky najčastejšie pripomínajú svoje historické porážky.

Ale poďme k veci. 17. november. Tento štátny sviatok vznikol len preto, že tí, čo sa nestotožnili s existenciou samostatnej Slovenskej republiky a neuspeli s presadením sviatka 28. októbra s cieľom synchronizácie slovenských a českých sviatkov, zvolili alternatívny termín. Už vtedy som upozorňoval, že to nie je správne, lebo – ak si chceme pripomínať udalosti z novembra 1989 – tak je relevantný 16. november, lebo na Slovensku sa pohyb za zmenu režimu začal práve v tento deň. Preto nerozumiem lamentáciám tých, ktorí oplakávajú 17. november ako štátny sviatok s dňom pracovného pokoja. Na druhej strane rozumiem rektorom univerzít, že na tento deň dávajú rektorské voľno. Veď to robili aj normalizátorskí rektori v čase, keď som ja študoval. Pripomínali vtedy Medzinárodný deň študentstva. Nerozumiem však gestám takej Slovenskej sporiteľne. Čo sa oni miešajú do vnútorných záležitostí SR, oni, ktorí – keby im nebola darovaná SlSp – by aj so svojou Erste išli na kolená.

Predchádzajúca vláda na nátlak čechoslovakistov a zneužijúc absolútnu nekompetentnosť Matoviča a jeho kamarily, prijala v rozpore s vôľou značnej časti kompetentnej slovenskej verejnosti zákon o 28. októbri ako o štátnom sviatku SR bez dňa pracovného pokoja. (Neviem prečo im prekáža, že ich medicínu dnešná vláda použila na liečenie neduhov nimi vytvorených). A tak namiesto toho, aby sme slávili skutočný deň, ktorý zmenil našu históriu, tak slávime deň, počas ktorého „českí partneri” porušili všetko, čo v predchádzajúcom spoločnom boji za národné oslobodenie Slovákom prisľúbili. A ako som počúval prejav asi Slovákom najpriaznivejšie nakloneného politika V. Klausa pred dvoma dňami, tohto prístupu k Slovákom sa ani dnes nie sú ochotní zbaviť.

V čom je teda problém s 28. októbrom? Problém je v tom, že celé vyhlásenie česko-slovenského štátu pražským Národným výborom bol podvod na Slovákoch. Oni vedeli, že nemôžu vyhlásiť štát v mene neexistujúceho subjektu. Ak by nový štát vyhlásili v mene nejakého subjektu, tak by ho museli vyhlásiť v mene českého a slovenského národa. Lenže tým by uznali slovenský národ ako subjekt, čo si vôbec neželali. Preto v celom vyhlásení Národného výboru sa len konštatuje, že „československý štát” sa stal skutočnosťou. A až ten „skutočný štát” vytvoril „československý” národ. Tento český koncept, ktorý zvolil pražský Národný výbor pre budúci štát, dejiny odmietli. Odmietli ho dokonca dvakrát! To, že 28. október oslavujú Česi, je pochopiteľné. Za posledných 5 storočí to bol vrchol ich moci. Odvtedy sa rozsah ich vykolíkovaného územia len zmenšoval. Dnes tŕpnu, aby neprišli aj o Moravu. Ale že tento dátum je štátnym sviatkom na Slovensku nedáva žiadnu logiku. Dňa 1. januára 1993 sen predstaviteľov českého Národného výboru niektorých mankurtov na Slovensku z 28. októbra 1918 definitívne zanikol. Prečo si ho na Slovensku pripomínať? Žeby ešte tajne niekto sníval o jeho možnom naplnení?

Otázkou je teda, či si majú Slováci pripomínať rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik štátu, ktorý sa až po vyše mesiaci vyhlásil za republiku. Myslím si, že áno. Ale majú si pripomínať tie udalosti, v ktorých oni, resp. ich predkovia boli aktívni tvorcovia slovenskej budúcnosti a ktorých význam nezanikol spolu so snom o „českom impériu”. Dnes je ten deň, keď by mali slovenskí ústavní činitelia klásť vence, ktoré by vyjadrovali úctu k naším predkom. Tým predkom, ktorí riskujúc svoje životy, vyhlásili rozchod s bývalým tisícročným štátom a prihlásili sa k spoločnému štátu, ale na úplne inom princípe, ako to deklaroval pražský Národný výbor. Ten princíp sa volal rovný s rovným a bol vyjadrený aj dôsledne používaním spojovníka v slove česko-slovenský. V Deklarácii národa slovenského, ktorú často kvôli zníženiu jej štátoprávneho významu označujú za Martinskú deklaráciu, vyjadrili najmä túžbu, aby aj slovenský národ bol účastný ako rovnoprávny člen európskeho spoločenstva na dobrodení samostatného a suverénneho života. Práve toto rozhodnutie (rozviazanie zväzku s Maďarmi a túžba po samostatnosti) sú tými prvkami Deklarácie slovenského národa, ktoré z nej robia najvýznamnejší akt novodobej slovenskej histórie. Nie existencia štátu, ktorý síce znamenal významný krok na ceste k suverenite slovenského národa, ale dosiahnuté to bolo napriek princípom, na ktorých ho chceli stavať T. G. Masaryk a E. Beneš, nie v ich súlade. Preto by sme mali sláviť, ale v správny deň.