Púchovský sa na sociálnych sieťach nedávno pochválil, že jeho tím už po pár týždňoch od začiatku školského roka oslovilo 51 škôl po celom Slovensku. „Tento a minulý týždeň sme prednášali v Banskej Bystrici, Prievidzi, Kysuckom Novom Meste a Púchove.“. Ako uvádza, len za desať dní prednášal 325 žiakom z 13 tried – a to len ako začiatok. „Naše prednášky a workshopy sú čoskoro aj vo vašom meste,“ píše.

Podľa jeho slov ich pedagógovia hodnotia ako „aktuálne, profesionálne, veľmi relevantné, efektívne a primerané atraktívne, používajú moderný slovník a aktívne zapájajú žiakov“. Zároveň však dodáva, že „prednášky sú realizované vďaka podpore Veľvyslanectva Kanady a Švajčiarskej konfederácie na Slovensku“.

Môže niekto namietať, že projekt, ktorý má chrániť deti pred dezinformáciami, podvodmi a internetovými nástrahami, je sympatický počin? Nemôže. Avšak bližší pohľad na obsah prednášok ukazuje sa, že nejde o neutrálnu osvetu, ale o politicky a hodnotovo zafarbený program, ktorý školákom podsúva ideologicky vybraný obraz sveta. Nie je to prevencia, ale výchova k jednej správnej interpretácii reality.

Projekt možno smelo zaradiť do skupiny tých ideologických, ktoré sú financované zo zahraničia a ktorým Druckerovo ministerstvo nepochopiteľne vydláždilo cestu do našich škôl.

Púchovský nie je apolitický lektor

„V krátkosti o mne na úvod. Pracoval som sedem rokov na polícii. Polícia si ma najala, aby som jej založil Facebook, Instagram… vybudoval som to od základov a neskôr som založil aj špeciálnu stránku na boj proti dezinformáciám,“ hovorí Dávid Púchovský pred študentmi na začiatku prednášky.

Predstavuje ako niekto, kto má skúsenosť „z prvej línie“ a právo hovoriť o bezpečnosti internetu. Vytvára tak dojem odborníka, ktorý varuje deti pred falošnými správami, podvodníkmi a manipulatívnym obsahom.

No už v úvode si vytvára auru autority, ktorou zakrýva fakt, že bol z polície odídený. Nie v mene apolitickosti, ale po sporoch o ideologické smerovanie komunikácie. Polícia po jeho odchode pokračuje v práci proti dezinformáciám, no bez ideologických výkladov.

Púchovský sa rozhodol, že svoj boj prenesie do škôl — a s podporou Druckerovho ministerstva školstva navštevuje triedy a rozpráva sa so žiakmi, akoby sa stal akýmsi štátnym exorcistom hoaxov.

Avšak Púchovský nie je apolitický lektor. Je asistentom poslanca za Progresívne Slovensko, Jaroslava Spišiaka. A tak má svoju politickú príslušnosť nalepenú priamo na čele, o čom svedčí aj obsah jeho „Prednášky pre školy: Hoaxy sa na mňa nelepia“.

Strach ako nástroj výchovy

Prednáška má byť o bezpečnom správaní na internete, ale v skutočnosti z nej cítiť výchovu cez strach.
„A teraz si predstavte,“ hovorí študentom, „že by ste nelajkovali niečo obyčajné s pizzou, ale niečo nebezpečné, extrémistické. Najprv by vám to neprišlo ako nebezpečné, možno ako irónia, čierny humor. A o niekoľko týždňov, mesiacov… sa z kohokoľvek z vás môže stať radikál, extrémista, no a v tých najväčších prípadoch, najhorších, aj terorista.“

Púchovský tým nevysvetľuje, ako algoritmy fungujú. Namiesto toho ich personifikuje ako démonov, ktorí „nasúkavajú zlé obsahy, až mladý človek stráca kontrolu nad myslením“. Neučí deti chápať digitálny svet, ale báť sa ho.

Rovnakým spôsobom opisuje aj sociálnu sieť Telegram: „Telegram je sieť, kde neplatia žiadne pravidlá… je tam chaos, využívajú ju ľudia, ktorí predávajú drogy, chcú vyrobiť výbušninu, chcú zorganizovať nejaký teroristický útok… a slovenská polícia potom zistí, že ste boli členom takejto skupiny.“ Aby bolo jasno – podľa neho sa mladý človek môže dostať do problémov už len tým, že „omylom klikne“.

Práve Telegram je jednou z mála platforiem, kde sa dá slobodne diskutovať bez algoritmických filtrov, kde nefunguje mazanie profilov ani „shadowbany“. Lenže Púchovský túto skutočnosť študentom zamlčí. Vyberá si to, čo sa mu hodí do obrazu reality, ktorý divákom predkladá.

Slobodu na internete interpretuje ako riziko. Takto sa deti neučia slobodu zvládať, ale sa jej báť.

Digitálna stopa a dvojaký meter

V jednej chvíli Púchovský prejde od strašenia algoritmami k osobnej zodpovednosti za to, čo človek zverejňuje. Varuje študentov, aby si dobre rozmysleli, čo dávajú na sociálne siete, pretože ich to môže raz „dohnať“: „Dávajte si pozor čo aj zverejňujete … Nehovorím, že nahé fotky si dávať si niekde len tak do feedu, ale všelijaké statusy, videá. Ktokoľvek to môže zneužiť o pár rokov, keď vám pôjde o nejaký dobrý job. A nejaký konkurent sa bude hrabať vo vašej minulosti. A to, čo ste zverejnili, keď ste mali 15, nejakú hlúposť, tak to bude prezentovať ako niečo vážne a vy prídete o ten job.“

Bezpochyby  užitočné varovanie, typické preventívne upozornenie. Ale aj tu sa ukazuje, ako Púchovský zamlčuje realitu, ktorú jeho vlastný príklad potvrdzuje. V skutočnosti totiž nejde len o osobnú zodpovednosť, ale aj o mocenský nástroj – o to, koho a kedy staré statusy „doháňajú“.

Príklad z Česka je výrečný: Filipa Turka, kandidáta na post ministra zahraničných vecí, dnes mediálne prenasledujú jeho príspevky z čias, keď mal dvadsaťtri rokov. Hoci ich sám dávno zmazal, po jeho nominácii sa v redakciách zázračne objavilo štyridsať strán starých statusov. Zverejňujú sa systematicky, v dávkach, aby sa udržala mediálna hystéria. To je presne ten moment, o ktorom Púchovský hovorí – avšak nie ako varovanie pred neférovým systémom, ale ako morálne ponaučenie pre deti.

V kontraste s tým pôsobí prípad Juraja Cintulu – strelca na premiéra Roberta Fica. Jeho facebookové statusy, ktoré by verejnosť mohli oprávnene zaujímať, boli okamžite po útoku niekým zmazané. Nikdy sa nezverejnili, nikdy ich „factcheckeri“ neriešili, nikdy sa neobjavili na titulných stránkach.

Aj to je lekcia o digitálnej stope – o tom, že niekedy nezáleží na tom, čo ste napísali, ale na ktorej strane stojíte.

Nenávisť podľa potreby

Ešte paradoxnejšie pôsobí, keď Púchovský prednáša o nenávisti a sám ju rozsieva: „Keby som tu mal plagát Marka Zuckerberga,“ hovorí, „dovolil by som vám hádzať doň hnilé rajčiny.“ Prednáška, ktorá má byť o prevencii nenávisti, sa mení na výsmech človeku, ktorý podľa Púchovského „zlyhal“ – nie preto, že by cenzuroval, ale preto, že po inaugurácii Donalda Trumpa prestal cenzurovať toľko ako predtým.

Zuckerberga neobviňuje z obmedzovania slobody, ale z toho, že ju „príliš“ umožnil. Keď po amerických voľbách Facebook prestal masovo blokovať príspevky, Púchovský to označil za problém. V jeho svete teda nie je zlom cenzúra, ale jej oslabenie. To je nebezpečné posolstvo: sloboda prejavu je tolerovaná len dovtedy, kým ju kontrolujú „správni“ ľudia.

História ako zrkadlo, ale len jednostranné

Zvláštny moment nastáva, keď sa vracia do 50. rokov: „Predstavte si, že žijete v Československu v roku 1950, je zlá úroda a vláda povie, že za to môžu Američania. Zhadzujú nad krajinou americké chrobáky,“ rozpráva. „Štátne médiá zverejnili za desať dní vyše 700 článkov. Mladí pionieri zbierali chrobáky. Davová psychóza doslova. A vtedy ľudia nemali šancu overiť si, že to je klamstvo.“

Je to pôsobivý príklad, no Púchovský si ho vybral najmä preto, aby očiernil „komunistov“ a „ruský svet“. Zamlčal však súčasné paralely – napríklad, že počas pandémie Spojené štáty na Filipínach vedome šírili dezinformácie, aby odradili ľudí od čínskej vakcíny. Písali sme o tom podrobnejšie (tu).

Keby chcel byť férový, porovnal by vtedajšiu cenzúru so súčasnou, ktorú dnes nevykonávajú okato vlády, ale sofistikovane algoritmy a „nezávislí“ overovatelia. Propaganda sa nezmenila podstatou – iba formou.

Púchovský v prednáške tvrdí, že „vo vojne klamú obe strany“. „Obe strany klamú aj svojich obyvateľov, aby udržali morálku,“ hovorí. Jeho projekt Hoaxy a podvody za celé roky neodhalil ani jeden hoax z ukrajinskej strany a to podkopáva jeho integritu a legitimitu prednášať vo verejných školách. V teórii pripúšťa, že klamú všetci, v praxi označuje za klamárov len jedných – Rusov. A robí to aj v súčasnosti, keď mu ministri otvorili brány našich škôl..

Ideológia v kabáte „prevencie“

V časti o vydieraní sa Púchovský nečakane utrúsi: „Máme dve pohlavia, a nehovorím, že 72 pohlaví – to je samozrejme hoax,“ hovorí. Kto by s ním nesúhlasil. No len málokto z prítomných vie, že Púchovský je asistentom poslanca Progresívneho Slovenska (pri predstavovaní tento fakt zamlčí), teda hnutia, ktoré roky spochybňuje biologickú realitu dvoch pohlaví a bolo nositeľom hystérie po tom, ako poslanci parlamentu zakotvili dve biologické pohlavia do ústavy.

Pred študentmi sa tak stavia do roly racionálneho ochrancu zdravého rozumu, aby neskôr mohol presadzovať hodnoty vlastného tábora. Je to rétorická maska: povedz niečo, s čím všetci súhlasia, aby si potom mohol presvedčivejšie hovoriť o tom, s čím by inak nesúhlasili.

Nenávisť len z jednej strany

Ako príklad útoku z nenávisti si vybral len útok na Zámockej ulici. „Bol to Slovák ako my všetci,“ hovorí a pokračuje „Pre mňa je aj tento nešťastný chlapec svojím spôsobom obeťou moderného sveta“. Podľa Púchovského sa dostal ku konšpiráciám, vďaka ktorým sa postupne zradikalizoval. Navyše konšpiráciami a hoaxami žila celá jeho rodina. „Nemal úniku pred tým zlým svetom. … Koľko je takýchto detí na Slovensku, nevieme. Bolo proste časovanou bombou, ktorá explodovala“

Z tragédie jedného mladíka robí modelový príklad, ako hoaxy vedú k vražde. Nie ako choroba, ale ako ideológia. A z jeho rodiny vytvára symbol „zlého prostredia“.

Nezmieni sa však o útoku na premiéra Roberta Fica – čine, ktorý bol rovnako motivovaný nenávisťou, len z opačného spektra. Keby mal Púchovský odvahu byť nestranný, spomenul by aj tento útok. Ale to by narušilo jeho príbeh, v ktorom je nenávisť výsadou „konšpirátorov“.

Kolektívna vina podľa výberu

„Migranti, Rómovia, Ukrajinci… to je super cieľovka na tvorbu hoaxov,“ vysvetľuje. „Každý normálny človek nebude hodnotiť celú skupinu podľa jedného zlyhania.“ To je pravda – no Púchovský a jeho ideologickí spojenci ju uplatňujú selektívne.

Kolektívna vina je neprípustná pri menšinách, ale samozrejmá pri Rusoch. Ruský športovec dnes nesmie súťažiť pod vlajkou svojej krajiny, niekde ani pod vlastným menom. O takejto diskriminácii sa však Púchovský nezmieni. Hovoriť o nej by znamenalo spochybniť rámec, v ktorom sú „tí zlí“ vždy na východe.

Ako by mala vyzerať prednáška o hoaxoch, keby bola skutočne apolitická

Tých momentov, ktoré robia z inak užitočného projektu Hoaxy a podvody sa na mňa nelepia ideologický nástroj, je ešte viac. Púchovský neodolal ani narážke na Machalovu „hyperbolu o plochej zemi“ – výrok, ktorý kedysi médiá zneužili na lynč štátneho tajomníka ministerstva kultúry, ktorý sa len na pôde STVR pokúsil povedať, že vo verejnoprávnej televízii by mali dostať priestor rôzne názory. Tým sa kruh uzatvára: v prednáške, ktorá má deti učiť tolerancii, sa vysmieva niekomu, kto sa odvážil hovoriť o pluralite.

V prednáške sa Púchovský venoval aj pandémii, tomu ako Rusi dezinformujú dôverčivých Afričanov, pričom na krajiny Škandinávie si netrúfnu, atď… Dali by sa o tej jeho propagande písať litánie.

Ale dajme bokom Púchovského a jeho politickú motiváciu. Predstavme si, ako by takýto projekt mohol vyzerať, keby bol skutočne o kritickom myslení – nie o správnom názore. Aj v Púchovského projekte je množstvo takýchto užitočných momentov. Lenže práve takto funguje propaganda, že zmieša v jednom hrnci pravdy, polopravdy a zámerne vybrané informácie a tento guláš servíruje verejnosti.

Kritické myslenie ako metóda, nie dogma

Deti nepotrebujú, aby im niekto hovoril, čo je pravda. Potrebujú vedieť, ako sa pravda hľadá.
Základom takejto prednášky by malo byť vysvetlenie, že každý zdroj môže klamať – štát, médiá, aj kamarát na internete. A že úlohou občana nie je veriť „overeným“ faktom, ale uvažovať: kto to hovorí, prečo to hovorí, a komu to slúži. A nemusí fungovať ani overenie informácie z viacerých zdrojov, ak tieto zdroje čerpajú informácie z tých istých informačných agentúr, financovaných jednou finančnou nadnárodnou oligarchiou.

V praxi by sa to dalo ukázať na dvoch súčasných príkladoch: ako sa počas pandémie šírili protichodné informácie o vakcínach z USA aj z Číny, a ako sa v čase vojny na Ukrajine objavujú klamstvá z oboch strán, nie len z jednej.

To by bol férový a vzdelávací prístup – deti by pochopili, že všetci klamú, keď majú dôvod, a že úlohou občana je pravdu hľadať, nie prijímať ju hotovú.

História ako učiteľka, nie zbraň

Lektor, ktorý by mohol mať právo chodiť po školách, by sa mohol inšpirovať historickými príkladmi, ale len ako paralelami – nie ako zbraňou na očierňovanie jednej éry. Púchovský siahol po „amerických chrobákoch“ z roku 1950. Bol to síce zaujímavý príklad, ale z úplne iného sveta – z doby, ktorú sám nezažil, a ktorú si vybral len preto, aby ukázal, že propaganda je doménou komunistov a Rusov.

Spravodlivejším prístupom by bolo, keby porovnal vtedajšiu cenzúru s dnešnou formou „moderovania obsahu“ na sociálnych sieťach. Mohol by ukázať, že propaganda sa zmenila len technicky, nie podstatou: dnes sa nedeje prostredníctvom tlačového dozoru, ale prostredníctvom digitálnych algoritmov a „nezávislých“ overovateľov. Žiaci by tak pochopili, že kontrola informácií sa nevytratila, len sa presunula.

Sloboda bez strachu

Ak má byť prednáška o bezpečnom používaní internetu, nesmie byť postavená na strachu. V časti o „extrémizme“ Púchovský opisuje, ako sa z lajku môže stať cesta k terorizmu. Takáto metafora deti skôr traumatizuje než vzdeláva.

Správny prístup by spočíval v tom, že im vysvetlíme, čo je algoritmus, ako pracuje, a že jeho cieľom nie je „spraviť z vás extrémistu“, ale „udržať vás čo najdlhšie na sieti“. Nie démonizovať, ale učiť rozpoznávať. Učiť, ako v sieti jednej názorovej bubliny neuviaznuť.

A pri Telegrame by bolo fér hovoriť nielen o rizikách, ale aj o tom, že práve tam sa presunuli ľudia, ktorí boli umlčaní inde, ktorým vďaka „nezávislým overovateľom faktov“ Facebook, či YouTube zmazal účty, celé archívy. Inak sa z „prevencie“ stáva obhajoba cenzúry.

Rovnaký meter pre všetkých

Téma nenávisti by mala byť univerzálna. Nie o tom, že nenávisť prichádza z jednej strany, ale o tom, že nenávisť je ľudský problém.

Ak je príkladom tragédia na Zámockej, potom by v rovnakej prednáške mal zaznieť aj útok na Roberta Fica. Oba skutky vychádzajú z rovnakého mechanizmu – z presvedčenia, že existuje len jeden správny názor a že druhý človek je nepriateľ.

A ak už lektor hovorí o kolektívnej vine – o tom, že netreba hádzať vinu na všetkých Ukrajincov, Rómov či migrantov kvôli prehreškom jednotlivcov – mal by mať odvahu povedať aj to, že kolektívna vina sa dnes používa proti Rusom. Že ani športovci či umelci by nemali byť trestaní za pas svojho štátu. To by bolo spravodlivé a výchovné posolstvo.

Učme deti pochybovať, nie opakovať

Dobrý lektor by deti neviedol k tomu, aby dôverovali „správnym“ stránkam, ale aby pochybovali aj o ňom samotnom. Nie „keď si nie ste istí, obráťte sa na mňa“, ale „keď si nie ste istí, hľadajte z viacerých zdrojov“. Nie „ja vám poviem, čo je hoax“, ale „ja vám ukážem, ako ho odhaliť“.

Keby takto Púchovský svoj projekt postavil, mohol by byť ozajstným prínosom. Lenže jeho prednášky smerujú k inému cieľu: vychovať generáciu, ktorá nerozlišuje medzi pravdou a schváleným názorom.

A napokon: PR ako poslanie

Na začiatku a na konci prednášky sa Dávid Púchovský už netají tým, že jeho „boj proti hoaxom“ je viac než len vzdelávanie – je to povolanie. Pred študentmi hovorí o tom, že jeho tím „stále hľadá ľudí“, že „možno raz aj vy budete lovci hoaxov“, a ponúka im, aby sa „v prípade pochybností obrátili priamo naňho“. To nie je výzva k premýšľaniu, ale nábor do ideologickej siete.

Z preventívneho projektu sa tak stáva marketingová kampaň – nie za pravdu, ale za monopol na pravdu. Otec PR a propagandy Edward Bernays by z Púchovského projektu radosť určite mal a to je presne dôvod, prečo do verejných škôl nepatrí.