Môj profil 
Predplatné
“Rád chodím do chrámu, nemám potrebu sa vyhýbať Bohu a modlitbe. Len počas pracovného týždňa, keď som ja aj manželka celý deň v práci, a doma nás čakajú deti, s ktorými treba robiť úlohy a celý ten nutný servis okolo nich, tak aj za bežných okolností sa zastavíme niekedy až o ôsmej-deviatej večer. Naozaj sa neviem predstaviť, kde mám vziať dve a pol hodiny na to, aby sme šli na sv. liturgiu (chrám nemáme za rohom, do času rátam aj cestu). Keby som veľmi chcel, asi to zvládneme, ale decká by nemali úlohy, prípadne by išli spať neskoro,” opisuje svoju situáciu nemenovaný muž.
“Priznám sa, že nevidím v tom zmysel. Nechce sa mi veriť, že kresťanský život by mal byť o takomto naháňaní a úsilí hrať sa na to, že deň má viac ako 24 hodín. Keď som bol mladší, bol som v chráme takmer každý deň, a verím že príde čas, keď to bude opäť možné. Teraz však pri deťoch nie som takým pánom svojho času, ako by som chcel. Asi to patrí k tomu, zmieril som sa s tým, že momentálne nemáme ako rodina na to, aby sme slávili v chráme prikázané sviatky počas pracovných dní – ale trápi ma, že je to nie celkom “legitímny” stav. Neviem, či a ako sa z toho spovedať, ak viem, že nemôžem sľúbiť nápravu a v podstate to ani neľutujem – nie je to odo mňa voľba zla, ale len voľba zodpovednosti a uznanie mojich hraníc. Viem, že nie som sám s týmto problémom – nedalo by sa udeliť nejaký dišpenz aspoň pre rodiny s deťmi od prikázaných sviatkov? Nie pre lenivosť, ale aby sa nenakladalo viac, než sa dá stihnúť,” dodáva otec rodiny.
Na otázku muža odpovedal Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie, ktorý na začiatok pripomína, že už v starom rímskom práve platila zásada, ktorú si osvojila aj katolícka morálna teológia: „Ad impossibilia nemo obligatur“ – v preklade: „To, čo je nemožné, nikoho nezaväzuje“.
To znamená, že ak je naozaj nemožné zúčastniť sa bohoslužieb v prikázaný sviatok, pokiaľ pripadne na pracovný deň, potom z morálneho hľadiska veriaci nie je povinný tak urobiť a následne nemá hriech. “Z toho vyplýva, že do súčasného právneho stavu ohľadom prikázaných sviatkov nepotrebujeme pre Vami popísaný prípad zavádzať nijaké dišpenzy.”
Kňaz ale aj napriek tomu dodáva, že on v takúto nemožnosť rozhodne neverí. “Koniec koncov, Vy sám predmetnú nemožnosť spochybňujete, keď uvádzate: „Keby som veľmi chcel, asi to zvládneme.“
“Ja som otcom šiestich detí, pričom moja manželka je riadne zamestnaná, a predsa sa nám ešte nikdy nestalo, za celých dvadsať rokov spoločného života, aby sme v prikázaný sviatok, hoci pripadol na pracovný deň, neboli so všetkými našimi deťmi z takýchto alebo podobných dôvodov aspoň na božskej liturgii, zvyčajne aj na večierni,” uviedol Gajdoš a priznal, že osobne pozná veľa ďalších rodín, celkom bežných kresťanských rodín, ktoré by pravdivo mohli povedať úplne to isté.
“Kde je napísané, že to musí byť ľahké? Je ľahké študovať? Je ľahké materiálne zabezpečovať rodinu? Je ľahké vychovávať deti? Nie, nie je. A predsa to robíme. Prečo? Lebo to považujeme za dôležité. Ak spásu, večný život, Božie kráľovstvo, považujeme aspoň za rovnako dôležité, mali by sme byť pripravení obetovať tomu aspoň rovnaké množstvo námahy, pozornosti, času,” upozorňuje.
“Prečo si myslíme, že naša vlastná spása a večné dobro našich detí sa dosahuje bez námahy, spadne nám do lona ako povestné pečené holuby do úst?! Ak Vaše deti pôjdu kvôli prikázanému sviatku neskôr spať, určite sa nič strašné nestane. Ja v tom, na rozdiel od Vás, rozhodne zmysel vidím,” vysvetľuje kňaz a dodáva, že to dokonca nemusí byť nutné, veď na väčšinu predmetov sa deti môžu pripraviť už skôr, v predchádzajúce dni. Len treba uvažovať dopredu, s istou perspektívou, a byť ochotným konať flexibilne.
Gajdoš tiež považuje za veľmi dôležité aj to, keď reč slov je aj rečou vlastného života. Ak totiž deti uvidia, že na chodení do chrámu naozaj záleží, že tomu dlhodobo obetúvate čas, námahu, pozornosť, vynachádzavosť, postupne túto nemú reč pochopia, a tak vnútorne prijmú, že ide o čosi skutočne dôležité.
“Ak síce budete slovami tvrdiť, že spása je najvážnejšia, ale skutkami budete ukazovať, že práca, škola, odpočinok a ďalšie veci sú dôležitejšie, odovzdanie živej viery ďalšej generácii len sotva prebehne,” konštatuje Gajdoš a na záver dodáva, že je potrebné byť obetaví, kreatívni a flexibilní nielen kvôli vzdelaniu, práci alebo odpočinku, ale ešte viac kvôli spáse, večnému životu, Božiemu kráľovstvu.
.jpg)
