Táto epopeja už nadobúda barokové tvary. Zrekapitulujme si, ako to bolo. Cirkus so škandalizovaním diplomových či iných záverečných vysokoškolských prác politikov začali médiá v rámci lovu na bývalého predsedu parlamentu Andreja Danka (SNS). Danko sa snažil svoju rigoróznu prácu utajiť, ale koncom roka 2018 poprask v médiách naplno prepukol, čo bola jedna z rán, ktoré Slovenskú národnú stranu vo voľbách 2020 nakoniec úplne zdecimovali.

V reakcii na to však niektorí vtedajší koaliční poslanci poukázali na to, že ani záverečné práce niektorých, vtedy opozičných politikov, nie sú žiadny zázrak. Voči tomu sa ohradil Dankov predchodca na pozícii predsedu Národnej rady Richard Sulík, ktorý argumentoval, že jeho diplomovka rozhodne plagiátom nie je, a že použil pri jej písaní dokonca až štyri knihy a šesť internetových zdrojov.

Diplomovku Igora Matoviča vtedy ani nenašli, vraj ju z archívu stiahol školiteľ. Matovič sám k práci uviedol: „Nedal som prácu napísať niekomu inému, nekúpil som si už napísanú, hoci som mohol. Taký postup bol a myslím, že aj dnes je, úplne bežný,“ uviedol vtedy Mgr. Igor Matovič, ktorý, podľa vlastných slov, radšej trvá na tom, aby pri jeho mene nikto magisterský titul nepoužíval. Práca sa síce mala dosť podobať ktorejsi inej, dokonca s takmer rovnakým názvom, ale Matovič tvrdí, že to je len zhoda okolností. Tú prácu vraj celú z jeho ručne písaných poznámok prepísala na počítači sestra jeho najlepšieho kamaráta z vysokej školy počas spoločnej dovolenky v Chorvátsku. Iste si viete predstaviť, ako to muselo prebiehať: Matovič samozrejme doma najprv napísal tie poznámky, vlastne celú diplomovku poctivo celú ručne, takže dievčina to iba prepísala popri opaľovaní sa na pláži…

No a potom sa konali voľby, koalícia sa stala opozíciou a opozícia koalíciou. Poslankyňa Petra Krištúfková (o ktorej máte zhrnutú tú časť informácií, ktorá je publikovateľná, napríklad TU ), sa stala splnomocnenkyňou vlády SR pre podporu rodiny a sociálnu pomoc, čo už bolo veľa aj na otrlú bratislavskú kaviareň. A preto vytiahli osvedčenú metódu: jej diplomovku z Vysokej školy v Skalici. A nielen na ňu, ale rovno aj na jej šéfa Borisa Kollára, ktorý mal diplomovku na rovnakej škole, u rovnakého školiteľa a rovnako originálnu.

Karma je zdarma, zvykne sa vravieť. Tí demokrati, ktorí sa predtým tak pohoršovali nad predošlým predsedom parlamentu Andrejom Dankom a nad tým, aká intergalaktická hanba to je, na jeho miesto dostali Borisa Kollára…

No a aby táto bláznivá historka z natáčania dostala tie správne grády, ešte tu máme jedného absolventa Strednej priemyselnej školy obuvníckej v Partizánskom a neskôr práva na súkromnej Paneurópskej vysokej škole, ktorý pred príchodom do politiky podnikal v oblasti vizáže, kaderníctva a maskérstva. Ukázalo sa, že tento kaderník, ktorý robí toho času ministra školstva, má diplomovku, ktorú dokonca aj Denník N nazval „kompilátom s prvkami plagiátu“. Minister Branislav Gröhling sa obhajuje rovnako ako všetci vyššie spomínaní, že diplomovú prácu vypracoval v súlade s vtedajšími pravidlami, a je to aj rovnako presvedčivé.

V jeho prípade je však celá vec o to pikantnejšia, že nie je „obyčajným“ ministrom, ale ministrom školstva, od ktorého sa, na rozdiel od ostatných predstaviteľov tejto vládnej garnitúry, očakávalo, že aspoň on bude, aspoň v očiach školákov prvého stupňa, tou dôstojnou autoritou, akou kedysi v dávnych časoch minister školstva býval.

„Od Borisa Kollára úctu k vzdelávaniu nečaká nik. Ale minister školstva by mal prejaviť štipku rešpektu. Priznať chybu, ospravedlniť sa a odísť z funkcie,“ hovorí predseda strany Dobrá voľba Tomáš Drucker.

Lenže Gröhling, podobne ako ostatní vyššie menovaní, sa ani náhodou nechystá odísť. A tak tu dnes máme podobne absurdnú situáciu, ako keby sme, napríklad, ustanovili za ministerku informatizácie bábkoherečku, alebo ako keby sme, trebárs, za ministra obrany menovali človeka, ktorý by pozýval do krajiny cudzie okupačné vojská, alebo ako keby sme, povedzme, mali šéfa Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorý by sa podieľal na nezákonnom predaji zbraní do ohniska vojenského konfliktu niekde na Kaukaze.

Skrátka, príbeh zrejme dostúpal k svojmu vrcholu. Ťažko si predstaviť, kam ešte ďalej by sa táto absurdná diplomovková tragikomédia mohla vyvíjať. Väčšia karta, to by už mohol byť len niekto zo zostávajúcich dvoch najvyšších ústavných činiteľov, lenže ich práce nie sú dostupné: prezidentka Zuzana Čaputová ukončila štúdium bez toho, aby musela vypracovať záverečnú písomnú prácu a vyššie spomenutá diplomovka premiéra Igora Matoviča, o ktorej už v roku 2012 písal denník Hospodárske noviny, že sa nápadne podobá na inú prácu (viď TU ) je údajne dostupná iba v knižnici k nahliadnutiu, kde ju však nie je možné fotografovať, takže je ťažké ju porovnať s inými.

Čo však sa dá konštatovať už teraz, je skutočnosť, že keby toto niekto spísal ako scenár pokleslého filmu, tak by to kritika zmietla s tým, že aj pokleslosť musí mať nejaké hranice…

Ivan Lehotský