„Mali by sme viac hovoriť o tom, čo robiť v tých krajinách, odkiaľ migranti prichádzajú,“ hovorí europoslankyňa Beňová. „Európski lídri by mali hľadať možnosti, ako hľadať zo zdrojov, ktoré už poskytujeme na rozvojovú pomoc, priestor na rozvoj daných regiónov a ako zamedziť konfliktom.“

Je však kritická voči distribúcii rozvojovej pomoci: „Kontroluje sa to minimálne. Často sa príslušná komisia alebo my v EP až ad hoc dozvieme, že mnohé z týchto peňazí idú na občianske vojny, vyzbrojovanie rôznych kmeňov alebo skončia u teroristov.“

Teda ani europoslankyňa Beňová nepovažuje súčasný model pomoci chudobným regiónom sveta za dobrý. Ale aká pomoc bude tá správna? Jedno je isté: rybárovi treba dať udicu a nie rybu. Afričania sa musia sami postaviť na nohy: musia sa ako komunity naučiť opäť existovať z toho, čo si sami dopestujú, postavia, vybudujú, a hlavne zvyknúť si, že nie je riešením odísť do Európy – ak by sa to nezmenilo, a ak by sme my Európania tomu nebránili, o pár desaťročí by bola z Európy druhá Afrika, rovnako preľudnená, hladná a bezradná, ako tá prvá.

Jozef Banáš, bývalý diplomat a politik, viceprezident parlamentného zhromaždenia NATO, dnes autor bestsellerov hovorí, že keby veľmoci prestali ničiť tie nešťastné krajiny vojnami a hlavne postkoloniálnym prístupom, drancovaním ich prírodných zdrojov, keby tým ľuďom všetky zisky a príjmy z ich nerastného bohatstva a ich práce nechali tam v ich krajinách, tak by sa tie krajiny dokázali postaviť na vlastné nohy a neexistoval by žiadny problém s migrantmi.

Zastáncovia migrácie využívajú na jej ospravedlňovanie aj agendu globálneho otepľovania. „Aj my v našich krajinách cítime, že sa klíma mení,“ hovorí Monika Beňová. Lenže faktom je, že ani vedci samotní sa celkom nezhodli na tom, či vôbec niečo také ako globálne otepľovanie existuje – či zvyšovanie priemernej teploty, ktoré v ostatných desaťročiach pozorujeme, nie je iba štatisticky normálnym prejavom rôzne sa prelínajúcich prírodných cyklov. Je pravda, že v ostatných rokoch je to horšie než kedysi, ale sucho, horúčavy, povodne, neúroda boli aj vždy v minulosti príčinami hladomorov a biedy.

„Tým skutočným dôvodom, prečo ľudia najmä zo subsaharskej Afriky, ale aj z iných častí sveta utekajú, je preľudnenie,“ hovorí investigatívny žurnalista Kenneth R. Weiss, nositeľ Pulitzerovej ceny. Počet obyvateľov sveta rastie exponenciálne a v mnohých chudobných regiónoch už úživnosť územia dosiahla svoj strop. To však nie je až tak dôsledkom globálnych klimatických zmien, ako skôr lokálnym pôsobením ľudí: explozívne rastúca populácia zvýšeným tempom klčuje to, čo zostalo z lesov, spotrebúva viac vody, ktorá chýba inde, viac ľudí potrebuje viac zvierat, ktoré viac spásajú rastlinstvo, ktoré má čoraz menej času na obnovu…

David Tilman, globálny expert pre poľnohospodárstvo na University of Minnesota, vraví: „V najbližších 40 rokoch musíme vyrobiť viac potravy, ako sa vyrobilo za posledných 10 000 rokov.“ A súčasne varuje, že väčšina dobrej pôdy je už zadaná, premenená na mestá a púšte, a tento proces pokračuje súčasne s tým, ako prebieha erózia pôdy, jej kontaminácia a presolenie v dôsledku zavodňovania a používania chémie.

Už dávno sa stalo hitom internetu slávne video s názvom „Svetová chudoba, imigrácia a guľôčkové žuvačky“, kde populárny americký žurnalista a politický analytik Roy Howard Beck na tisícoch guľatých žuvačiek názorne ilustruje, že ani milión imigrantov, ktorí prídu napríklad do USA alebo EÚ, nevyrieši problém svetovej biedy, pretože na lepší život čaká ešte niekoľko miliárd ďalších a každoročne ich desiatky miliónov pribudnú.

Ale čo s tým? Riešenie je iba jedno: priznať si, že planéta sa nedá nafukovať, má konečnú veľkosť a konečné zdroje, a že každé územie má iba limitovanú úživnosť. A prijať pravidlo, že komunity na nejakom území musia mať súčasne zodpovednosť za svoje hospodárenie so zdrojmi, ako aj zodpovednosť za svoju populáciu.

Sú to spojené nádoby: konečne treba otvorene povedať a akceptovať, že masové migrácie z miest premnoženia, bez zodpovednej populačnej politiky, nie sú riešením a nevyhnutne musia viesť ku katastrofe – nie je totiž ťažké predstaviť si, čo by sa dialo, keby to tak robil každý a dlhodobo. A rovnako otvorene treba povedať, že je neetické, aby jedna komunita žila na úkor druhej tým, že spotrebúva zdroje, ktoré jej nepatria. Jozef Banáš to povedal krátko a výstižne: riešením je zastaviť neokolonializmus a migráciu súčasne.

Monika Beňová konštatovala, že „EÚ aktuálne prežíva z hľadiska migrácie pomerne dobré obdobie. Tohto roku je migračná vlna výrazne slabšia, napríklad do Talianska prišlo v tomto kalendárnom roku o 80 percent menej migrantov,“ povedala. Lenže to sa má čoskoro opäť zmeniť. Bude na inváziu Európa pripravená lepšie ako v roku 2015?

Beňová tiež povedala, že snaha o povinné prerozdeľovanie migrantov zlyhala, a nie iba v štátoch V4. „Konzervatívny postoj Smeru-SD k prijímaniu migrantov bol podľa mňa od začiatku správny,“ tvrdí politička, ktorá pred časom v europarlamente hlasovala za prijatie kvót na utečencov (hoci, aby sme boli spravodliví, v ďalšom kole už potom bola proti, tak ako aj všetci ostatní slovenskí europoslanci).

TASR/Ivan Lehotský