Matka Róberta Remiáša bude možno kandidovať za OĽaNO, ale odhaleniu pravdy o smrti jej syna to nepomôže

Bratislava 20. apríla 2017 (HSP/datel.sk/Foto:HSP,TASR-Rudolf Bihary)

Vyšetreniu smrti Róberta Remiáša nebránili Mečiarove amnestie. Prinajmenšom od konca roku 1998 si dokonca môžeme byť istí, že v ceste objasneniu prípadu nestoja ani politické prekážky. Kauza Remiáš ostáva zatiaľ otvorená preto, lebo jej objasňovanie sa uberalo nesprávnym smerom

Opäť bude panychída…

Blíži sa 29. apríl a s ním 21. výročie tragickej smrti Róberta Remiáša. Na mieste udalosti v Karlovej Vsi možno očakávať tradičnú panychídu. Pri tejto príležitosti sa nepochybne nevyhneme zneužívaniu emócií na vyvolávanie politických vášní, ktoré od uvedenia filmu Únos do kín živia predovšetkým vodca hnutia OĽaNO Igor Matovič a jeho dočasný spojenec Ján Budaj.

Politika a vášne sú jedna vec, realita druhá. Na smrti Róberta Remiáša sa dnes, keď to takpovediac nič nestojí, politicky priživuje kdekto. A čím väčší politický eskamotér, tým silnejšie vášne a nevkusnejšie sentimentálne gýče. Realita a racionálne uvažovanie ostávajú bokom, čo poškodzuje kolektívne vedomie spoločnosti.

Ďateľ.sk sa preto pokúsi v tomto dlhšom kúsku, ktorý si vyžaduje čitateľskú trpezlivosť, vysvetliť, prečo sa prípad Róberta Remiáša pohybuje v začarovanom kruhu.

Šárayova slepá ulička

Kampaň za zrušenie Mečiarových amnestií okrem iného stála na nepravdivom slogane, že tieto rozhodnutia bránili vyšetreniu vraždy Róberta Remiáša. Politici sa nechali zviesť politickou vášňou a zrejme aj pomýliť nevhodne sformulovanou skutkovou vetou uznesenia o začatí trestného stíhania Ivana Lexu z 5. decembra 2002, ktoré vydal vyšetrovateľ Július Šáray.

Vyšetrovateľ v nešťastnej vete okrem iného konštatoval, že obvinený Lexa v postavení riaditeľa SIS „vedený snahou zabrániť zadokumentovaniu trestného činu zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny Michala Kováča“ si v „presne nezistený deň“ a „na nezistenom mieste objednal u Miroslava Sýkoru (…) za odmenu najmenej 2 milióny Sk fyzickú likvidáciu Róberta Remiáša“.

Uvedené konštatovania z uznesenia pána Šáraya majú dva základné nedostatky a sú navzájom prepojené. Prvý: Spojenie úmrtia Róberta Remiáša so zavlečením prezidentovho syna nebolo v čase vydania uznesenia podporené hodnovernými svedeckými výpoveďami alebo vecnými dôkazmi. Druhý: S ohľadom na prvý nedostatok, ale aj na stratégiu vyšetrovania nebolo v danej fáze správne spájať smrť so zavlečením, pretože vzhľadom na vtedy platné Mečiarove amnestie vyšetrovateľ sám seba vháňal do slepej uličky.

Preto je na mieste otázka. Naozaj vyšetrovateľ nevedel a nevidel, že ak chcel vyšetriť smrť Róberta Remiáša, nemusel ju vôbec spájať so zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny? Po preukázaní cudzieho zavinenia a odhalení vraha/vrahov mal predsa dostatok času skúmať súvislosť so zavlečením. Výsledok bol (a dodnes je) taký, že pánovi Šárayovi a jeho pokračovateľom sa nepodarilo ani jedno, ani druhé.

Vyšetreniu smrti Róberta Remiáša nebránili Mečiarove amnestie, ale nesprávny spôsob vyšetrovania a operatívno-pátracej činnosti. Policajti nikdy nemali uveriť nedôveryhodnému svedkovi Karolovi Szatmárimu, ktorý ukázal prstom na Jozefa Roháča a Imricha Oláha ako na vykonávateľov objednávky prenesenej z Miroslava Sýkoru na túto dvojicu. Mali najprv radšej dôsledne skúmať motív. Lenže v tejto otázke mali očividne jasno. Bez ohľadu na realitu.

Problematický motív

Zakladateľ stránky Ďateľ.sk Peter Tóth vo svojej knižnej prvotine Krycie meno Bežec okrem iných dobových reálií detailne popísal svoje osobné skúsenosti s Róbertom Remiášom. Plasticky vykreslil spoločné návštevy svedka zavlečenia Oskara Fegyveresa v zahraničí či sledovanie tajnou službou i bratislavským a nitrianskym podsvetím. Okrem trýznivých pocitov, ktoré prežíval po strašnej Remiášovej smrti, autor knihy sa čitateľom zveril aj s bolestným poznaním, že to, čo sa pod vplyvom prirodzených emócií v prvých hodinách, dňoch, týždňoch, mesiacoch ba dokonca aj rokoch po udalosti javilo ako jasná politická vražda, mohol byť fatálny omyl.

Motív je kľúčom k objasneniu každej vraždy. V prípade Róberta Remiáša ho politici a médiá považujú za úplne jasný: Bol zavraždený, aby páchatelia zavlečenia zastrašili svedka Oskara Fegyveresa. Takto postavený motív vyznieva menej jednoznačne, keď si položíme otázku, čo tým vrahovia získali.

Viacerými spôsobmi bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že SIS sledovala Róberta Remiáša. Dôvod bol prostý. On jediný mal priamy kontakt s Oskarom Fegyveresom; on jediný bol ako objekt sledovania pre tajnú službu akým – takým zdrojom informácií o pobyte a pohybe tohto svedka; a on jediný mal na svojho kamaráta taký vplyv, že dokázal ovplyvňovať jeho zásadné životné rozhodnutia. Vtedajší náčelníci SIS Ivan Lexa a Jaroslav Svěchota si nič neželali viac ako zmenu Fegyveresovej výpovede. Prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa bol práve Remiáš. Iba on mohol Fegyveresa presvedčiť, aby zmenil výpoveď o účasti SIS na zavlečení prezidentovho syna.

Remiášovou smrťou zanikli akékoľvek nádeje na diskusiu o tom, či a za akých podmienok by bol Oskar Fegyveres ochotný znova predstúpiť pred vyšetrovateľa a vypovedať v súlade so želaním vedenia tajnej služby. Nehovoriac o tom, že politická vražda má devastačný vplyv na reputáciu každej vlády a toho si museli byť vedomí všetci činovníci Mečiarovho režimu, nech by boli akokoľvek opojení mocou. Z tohto pohľadu je motív na likvidáciu Róberta Remiáša sporný, a preto je potrebné byť otvorený aj iným vysvetleniam. Opačný prístup je buď prejavom intelektuálneho zlyhania, alebo politickej zaslepenosti, čo je vlastne dôsledok prvej možnosti.

Záhada osudnej noci

Nie je možné vylúčiť, že bývalý námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota vzhľadom na svoje styky s podsvetím naozaj požiadal Miroslava Sýkoru, aby akýmikoľvek prostriedkami prinútil Róberta Remiáša vplývať požadovaným spôsobom na Oskara Fegeyveresa. To by vysvetľovalo okolnosť, prečo obeť tesne pred smrťou sledovala nielen SIS, ale aj podsvetie. Prečo však napokon došlo k výbuchu auta, v ktorom Remiáš zahynul?

Dnes je nažive azda jediný človek, ktorý by mohol vysvetliť, prečo na Sýkorov pokyn sledovali Remiáša ľudia z podsvetia. Volá sa Róbert Lališ, prezývaný Kýbel. Sedí vo väzbe a čaká na ďalšie rozhodovanie súdu v jeho komplikovanej trestnej veci. Kýbel bol v roku 1996 pravou rukou Miroslava Sýkoru a on jediný, ak by bol ochotný, by možno vedel povedať, prečo sa jeho bývalý boss angažoval v kauze pána Remiáša.

Posledný, s kým sa Róbert Remiáš pred smrťou stretol, bol vtedajší redaktor SME a zakladateľ portálu Ďateľ.sk Peter Tóth. Keď od neho prišiel domov, naposledy ho ešte videla jeho manželka Irena. Na telefónnom záznamníku si našiel odkaz od predstaviteľa albánskej drogovej mafie s prezývkou Jimmy. To bol dôvod prečo v osudnú noc 29. apríla 1996 neočakávane opustil byt, nasadol do svojho čierneho BMW 325 Touring a išiel na stretnutie s pochybným Albáncom.

V tejto súvislosti je potrebné položiť si otázku, či súčasťou presvedčovacích metód Miroslava Sýkoru nebolo umiestnenie nástražného výbušného systému s časovým spínačom pod karosériu Remiášovho auta, ktorý už nikto nemohol zastaviť, keď sa raz pohol. Ak by bola táto úvaha správna, znamenalo by to, že Sýkora chcel svoju obeť len vystrašiť a zároveň ju pripraviť o druhé nohy. O Remiášovi bolo známe, že bez auta sa nepohol ani na krok. Nepredvídaný odchod z domu by znamenal, že udalosti sa Sýkorovi vymkli z rúk a smrť Róberta Remiáša bola to, čomu sa v chladnej vojenskej terminológii hovorí collateral damage. Potvrdenie takejto verzie by, samozrejme, nikoho nezbavovalo právnej a morálnej zodpovednosti.

Čo spôsobilo výbuch?

Úvahy o spôsobe výbuchu a vznietenia sa auta nás privádzajú naspäť k vyšetrovaciemu spisu. Dodnes totiž nebolo objasnené, čo iniciovalo explóziu a následný požiar. Jednou krajnou verziou je tvrdenie, že na podvozok BMW bol upevnený nástražný výbušný systém pozostávajúci z „nezisteného druhu výbušniny“, ktorý bol odpálený diaľkovým ovládaním. To by odporovalo verzii s časovým spínačom a podporovalo všeobecne prijímanú verziu o politickej vražde, respektíve by nastoľovalo otázku iného motívu, napríklad súvisiaceho s nočnou schôdzkou s Albáncom Jimmym. Druhou krajnou verziou je tvrdenie obhajoby, že príčinou výbuchu auta bola neodborná a neautorizovaná inštalácia zariadenia na plynový pohon. Potvrdenie tejto možnosti by zase úplne prepísalo moderné dejiny Slovenska, ale aj tak by zrejme nezastrelo fakt, že SIS sledovala Róberta Remiáša v úsilí zahladiť stopy po zavlečení prezidentovho syna.

Ak bol k podvozku pripevnený nástražný výbušný systém, na vraku auta by mali ostať splodiny po výbuchu a ak išlo o plastickú trhavinu, jej zvyšky sa taktiež museli nájsť. Rovnako, či už išlo o diaľkovo alebo časovačom odpálenú nálož, na vraku či na mieste výbuchu by mali byť prítomné zvyšky kovov iniciačného zariadenia.

Viaceré znalecké posudky a odborné vyjadrenia si v tomto ohľade protirečia a úlohou vyšetrovania je tieto rozpory a nedostatky odstrániť. Žiaľ, dodnes k tomu nedošlo, čo, na ešte väčší žiaľ, otvára priestor zneužívaniu tragickej smrti Róberta Remiáša na politickú propagandu a na vyvolávanie vášní.

Ak nebudeme mať jasno, aká bola presná príčina výbuchu čierneho BMW, nebudeme ani vedieť, či ide o vraždu. Už spomínanú výpoveď Karola Szatmáryho, že na príkaz Miroslava Sýkoru zostrojil a pod karosériu auta umiestnil nástražný výbušný systém Jozef Roháč a Imrich Oláh bombu na diaľku inicioval, nemôžme brať vážne, pretože bolo preukázané, že nehovoril pravdu. A to je pádny dôvod na to, aby sa základná otázka – teda či a o aký výbušný systém išlo – preskúmala nanovo a na základe týchto zistení bol prípadne vytýčený nový smer vyšetrovania.

Muky triezveho uvažovania

Súčasťou triezveho uvažovania o Róbertovi Remiášovi musí byť dôsledné oddelenie mýtov od reality. Obraz martýra, hrdinu a mučeníka sa nepochybne dobre mediálne predáva, ale v procese vyšetrovania musí ísť mytológia bokom. Ďateľ.sk bol informovaný, že v tomto ohľade je trestný spis celkom striktný a tak je to správne, pretože iba komplexný pohľad na osobu obete môže viesť k dôkladnému zváženiu všetkých do úvahy prichádzajúcich alternatív cudzieho zavinenia Remiášovej smrti.

V spise je zaprotokolovaných množstvo svedeckých výpovedí, ktoré opisujú Remiáša ako

• spojku svedka Oskara Fegyveresa;
• bývalého príslušníka polície;
• ekonomicky aktívneho jedinca s kontaktmi s albánskym podsvetím pôsobiacim na Slovensku.

Z týchto svedectiev vyplýva, že pán Remiáš naozaj udržiaval intenzívne styky s Fegyveresom ukrývajúcim sa v zahraničí, a to bol dôvod, pre ktorý bol naňho nasadený sledovací útvar SIS. Výpovede taktiež odhaľujú skutočnosť, že Róbert Remiáš bol prepustený z Policajného zboru pre viaceré závažné podozrenia, súvisiace s legalizáciou kradnutých áut a s napojením na drogovú trestnú činnosť. Pre úplnosť dodajme, že v tomto ohľade môže najlepšie informácie o nebohom poskytnúť jeho osobný spis príslušníka Policajného zboru.

Najchúlostivejšou tému je, samozrejme, otázka Remiášovych vzťahov s Albáncami, ktorí na Slovensku v polovici 90. rokov obchodovali s heroínom. Vo vyšetrovacom spise je o tom niekoľko zmienok a určitým indikátorom je aj skutočnosť, že v noci, keď zahynul, išiel Róbert Remiáš na stretnutie s Albáncom Jimmym, ktorý patril k drogovej mafii.

Všetky uvádzané skutočnosti bolo a stále je potrebné preverovať, pretože iba tak je možné odhaliť pravdu o smrti, čo vyše dvoch desaťročí traumatizuje slovenskú spoločnosť. Ďateľ.sk si je vedomý, že po publikovaní týchto informácií nastanú na internete orgie hejtu, ale ani to nemôže stáť v ceste triezvemu a poctivému uvažovaniu, pretože iba týmto tŕnistým putovaním sa dajú potvrdiť alebo vylúčiť jednotlivé motívy cudzieho zavinenia.

Realita prehráva súboj s mytológiou

Takmer neriešiteľným problémom prípadu Róberta Remiáša je to, že vo verejnej diskusii sa zámerne obchádzajú tienisté stránky jeho života. Bezprostredne po jeho vražde a s ohľadom na vtedajšie časy to bolo prirodzené. V súčasnosti je toto mlčanie neudržateľné.

Dá sa nepochybne pochopiť, že matka, pani Anna Remiášová, iba ťažko pripustí, že jej syn mohol byť v spojení s dílermi drog a že ako príslušník polície zlyhal. V očiach matky bude Róbert Remiáš vždy jej dieťa a s tým sa nedá robiť nič, len to rešpektovať.

Verejnosti však v tomto ohľade robia medvediu službu mnohí politici a väčšina médií. Najmä poslanci z okruhu Igora Matoviča potrebujú zachovať nepoškvrnený obraz hrdinu Róberta Remiáša, pretože bez sekulárneho svätca by nefungovala ich kampaň založená na zneužívaní emócií. Reálny Róbert Remiáš by sa nepodobal na obraz Róberta Remiáša vytváraný rokmi opakovania tých istých myšlienkových postupov bez ich podrobenia kritickému skúmaniu.

V tomto ohľade mali zohrať kľúčovú úlohu médiá, ale nečinili tak a pravdepodobne to ani neurobia. Písomne posilňovať mytológiu a potvrdzovať jej platnosť opakovaním tých istých klišé je oveľa pohodlnejšie a z hľadiska kariéry istejšie než sa púšťať do dobrodružstva (pre mnohých heretického) kritického myslenia.

Nejde o to, dokázať, že Róbert Remiáš bol drogový díler. Ale o objektívne zistenie skutkového deja. A to sa zakrývaním si očí pred nepohodlnou realitou docieliť nedá.

Pozoruhodný emocionálny paradox

V kauze Róberta Remiáša sledujeme pozoruhodný paradox alebo prinajmenšom neobvyklú úmeru. S pribúdajúcim časom od tragickej udalosti emócie neopadávajú. Síce sa výrazne nezvyšujú, ale ostávajú rovnako veľké. Rozdiel je len v tom, že tak trochu záhadným spôsobom preskakujú na novú generáciu, ktorá v roku 1996 nežila alebo bola ešte v plienkach.

Po rokoch sa do diania aktívne zapojila aj pani Anna Remiášová a svoje účinkovanie spojila so stranou Igora Matoviča, ktorý možno už dnes ako chladnokrvný machiavellista uvažuje o tom, že ju v roku 2020 zaradí do prvej desiatky na kandidátke OĽaNO. Pani Remiášová môže za stranu pána Matoviča kandidovať, dokonca sa môže dostať aj do parlamentu. Objasneniu pravdy o tragickej a strašnej smrti jej syna to však nepomôže. Iba Veronika Remišová v OĽaNO možno príde o svoje protekčné postavenie.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk.