Začiatkom tohto mesiaca Macron kritizoval USA za to, že predávajú energiu a plyn Európe za štvornásobok ceny, ktorú USA predávajú vlastnému priemyslu. “To nie je práve zmysel priateľstva,” povedal Macron. Americkému prezidentovi Joeovi Bidenovi potom pripomenul, aby “hovoril s rozvahou”, keď komentuje riziko jadrového konfliktu. Počas tlačovej konferencie po práve skončenom samite EÚ v Bruseli Macron opäť vytkol USA “dvojité štandardy” v súvislosti s predajom plynu do Európy za ceny trikrát až štyrikrát vyššie, ako sa predáva na domácich trhoch USA. Indické médium TFIGlobal uverejnilo 18. októbra článok s názvom “Zabudnite na USA – Rusko, medzi Francúzskom a USA prebieha studená Studená vojna”.

Zatiaľ čo Západ sa usilovne snaží prezentovať svoju jednotu uprostred rusko-ukrajinského konfliktu, Francúzsko zjavne nechráni prestíž USA. To odhaľuje hlboké rozpory v transatlantických vzťahoch.

Na jednej strane sú praktické záujmy Európy a USA v čoraz väčšom rozpore. V dôsledku rusko-ukrajinského konfliktu prudko rastú svetové ceny energií. Nákladný dovoz energií tlačí eurozónu do rastúceho obchodného deficitu. Ešte horšie je, že americký Federálny rezervný systém pokračuje vo zvyšovaní úrokových sadzieb, čo vyvoláva obrovský tlak na Európsku centrálnu banku, pokiaľ ide o prispôsobenie jej politiky. Euro kleslo pod paritu s dolárom, ponorilo sa na najnižšiu úroveň za posledných 20 rokov a ukončilo výmenný kurz jedna ku jednej s americkou menou.

Na druhej strane strategické ciele EÚ a USA nie sú rovnaké. USA sa spájajú so svojimi spojencami, aby si zabezpečili svoju hegemóniu. To nie je ambíciou EÚ. Tá si želá formovať svoju zahraničnú politiku na základe vlastných záujmov, a nie byť nútená postaviť sa na stranu veľmocenskej súťaže. To je hlavnou hnacou silou, ktorá Macrona núti opakovane zdôrazňovať strategickú autonómiu Európy.

Keďže sa však konflikt na Ukrajine vlečie, Európa je poháňaná k tomu, aby zvyšovala svoju závislosť od NATO pod vedením USA a výmenou za bezpečnostné záruky musí obetovať svoje hospodárske záujmy. Zdá sa, že Európa nemá inú možnosť, ako dovoliť USA, aby na ňu neustále ukladali náklady spojené s ukrajinským konfliktom, a jej vlastná strategická autonómia je výrazne ohrozená.

Najmä USA neúnavne provokujú eskaláciu ukrajinskej krízy, čo nielen oslabilo Rusko, ale aj posilnilo kontrolu USA nad Európou. Európa sa tak dostala do väčších hospodárskych ťažkostí, ako aj na pokraj nebezpečnejšej vojny. Za Macronovým varovaním USA sa skrývajú nielen veľké obavy z vyostrenia budúcich kríz, ale aj bezmocnosť, že nemôže ovplyvniť osud Francúzska, ako aj dôrazná výzva na posilnenie jednoty Európy.

Samozrejme, Francúzsko má svoje vlastné dôvody na to, aby hralo úlohu “bojovníka proti USA”. Francúzsko má tradíciu veľmocenskej samostatnosti. Vždy má globálnu perspektívu, ktorej význam nemožno prehliadať. Bývalý francúzsky prezident Charles de Gaulle sa zasadzoval za to, aby sa Francúzsko držalo nezávislej zahraničnej politiky a nebolo úplne obmedzované západným táborom na čele s USA. Z tohto dôvodu sa Francúzsko kedysi rozhodlo vystúpiť z integrovaného vojenského velenia NATO a stalo sa prvou západnou veľmocou, ktorá nadviazala diplomatické vzťahy s Čínskou ľudovou republikou.

Francúzsko je navyše zástancom európskej integrácie. Nárast sily Nemecka, ako aj európska dlhová kríza dali kedysi Nemecku šancu viesť Európu. Po odchode bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej z politiky to dalo Francúzsku príležitosť pokúsiť sa ovládnuť európsku vnútornú a zahraničnú politiku.

Okrem toho má Macron vlastné politické potreby, o ktoré sa musí postarať. Macron považuje obrodu Francúzska za svoju vlastnú zodpovednosť, presadzuje reformy vo vnútri krajiny a usiluje sa o to, aby Francúzsko získalo status veľmoci navonok. V tohtoročných prezidentských voľbách bol opätovne zvolený, ale nepodarilo sa mu získať absolútnu prevahu v parlamente. Vnútorný reformný program bol obmedzený obštrukciami zo strany opozície. Macron preto musí dosiahnuť určité prelomové výsledky v oblasti európskej integrácie a v iných diplomatických otázkach, aby posilnil svoju vládu.

Rozpor medzi Francúzskom a USA, resp. medzi Európou a USA, je skôr rozporom v západnom tábore a výsledkom nerovnomerného rozloženia moci a záujmov. Sklamanie Francúzska voči USA má však obmedzený vplyv. Nezmení dominantno-podriadenú štruktúru medzi USA a Európou, ani nespôsobí zásadný úder hegemonistickému systému USA. Ani Francúzsko sa nemôže vzdať inštitucionálnych dividend Západu. Macronova nespokojnosť voči USA však viac či menej prinesie do transatlantických vzťahov určité premenné.

Napríklad, keď sa v decembri uskutoční zasadnutie Rady pre obchodné technológie (TTC) USA – EÚ, obe strany budú mať sťaženú vzájomnú koordináciu. Okrem toho, keď dôjde k obchodnému konfliktu medzi Európou a USA v oblasti elektrických vozidiel, Nemecko bude určite stáť na strane Francúzska. Znamená to, že prehlbujúce sa rozdiely medzi Francúzskom a Nemeckom sa preklenú a Európa zaujme voči USA tvrdší postoj.

Otázky, ktoré sa zdajú byť problémom len medzi USA a Európou, by mohli vniesť neistotu aj do súčasných čoraz zložitejších vzťahov medzi viacerými veľmocami.