Môj profil 
Predplatné
Historik upozornil, že komunisti sa už dlhší čas pripravovali na definitívny mocenský nástup. Mali pritom aj výraznú podporu Moskvy. “Netreba zabúdať, že deň pred vyhlásením o demisii priletel do Prahy námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerian Zorin so Stalinovým dôrazným apelom, aby Klement Gottwald neodďaľoval rozhodujúce stretnutie o moc,” pripomenul Londák.
Iniciovanie vládnej krízy, ktorú vyvolali svojou demisiou 12 ministri z Československej strany národnesocialistickej, Československej strany lidovej a Demokratickej strany, tak komunisti podľa historika zobrali ako šancu, ktorú dokázali využiť. I s pomocou masovej podpory obyvateľstva, ktoré za komunistické požiadavky demonštrovalo v uliciach. “Demokratické strany, naopak, vedeli zorganizovať iba dve malé manifestácie vysokoškolských študentov,” upozornil historik.
Dôležité podľa neho bolo i to, že aj postup zo strany demokratických strán nebol jednotný. Demisiu nepodali všetci, napríklad ani minister zahraničných vecí Jan Masaryk. Navyše, pri demisii 12 ministrov bola vláda naďalej funkčná, preto sa demokratické strany nemohli spoliehať ani to, že prezident Edvard Beneš vládu odvolá a vymenuje úradnícky kabinet. “Ale ak by aj demisiu podali viacerí, zrejme by sa nič nezmenilo – tlak komunistov a más by bol podobný,” mieni historik.
V tejto súvislosti pripomenul, že okamžite po iniciovaní vládnej krízy vyhlásil komunistický minister vnútra Václav Nosek mobilizáciu policajtov, ktorí obsadili všetky dôležité miesta v Prahe i Bratislave. Pod štátnym dohľadom polície sa ocitli ministri, ktorí podali demisiu a začalo sa zatýkanie funkcionárov nekomunistických strán – najprv menej významných, potom i takých, ktorých vedenie KSČ považovalo za nebezpečných. “Faktom je, že československá polícia v dňoch 20. – 25. februára zabezpečovala prevzatie moci komunistami,” uviedol Londák.
Prezident Edvard Beneš v tejto situácii podľahol tlaku komunistov a demisiu prijal. Na ich miesta už neboli dosadení ľudia, ktorých vyberalo vedenie strán, z ktorých pochádzali. Novými ministrami sa stali buď komunisti alebo ľudia, ktorých si vyberal predseda vlády Klement Gottwald. Išlo o ľudí, ktorí boli komunistom zaviazaní, resp. tí, ktorí boli s komunistami ochotní spolupracovať.
Londák si myslí, že by situáciu nezvrátil ani prípadný pád vlády a predčasné voľby. “Komunisti rozbehli prípravu na voľby už na jeseň 47 a mali pred ostatnými stranami v tomto veľký náskok,” upozornil.
Udalosti v Prahe determinovali aj komunistický pohon na slovenských demokratov. Vtedajší predseda Zboru povereníkov (ZP) Gustáv Husák oznámil listom zástupcom Demokratickej strany v Zbore povereníkov, že demisia vládnych ministrov za DS sa vzťahuje aj na nich a zo zboru ich vylúčil. “V skutočnosti Husák ako predseda ZP nemal takéto právo, konal protizákonne. Demokratická strana sa však po udalostiach, ktorými prešla na jeseň 1947, na odpor nezmohla a nemala k dispozícii ani žiadne mocenské prostriedky na to, aby zmenila procesy, rozbehnuté hlavne v Prahe,” uzavrel Londák.
