Okolo 800 účastníkov 68. ročníka Liturgického týždňa prijal Svätý Otec v Aule Pavla VI. a adresoval im v rozsiahlejší príhovor, v ktorom potvrdil smerovanie liturgického vývoja v duchu II. vatikánskeho koncilu a liturgickej reformy. V troch bodoch sa zameral na tému podujatia, ktorá znie: „Živá liturgia pre živú Cirkev“. Dôraz položil na reálnu prítomnosť Krista ako základ vitality liturgie.

Oltár, ktorý je pri slávení liturgie symbolom Krista, má byť podľa jeho slov centrom pozornosti sláviaceho zhromaždenia. Liturgia zahŕňa celý Boží ľud a nemá sa preto chápať vo vymedzene klerickom zmysle. Liturgia je podľa slov pápeža Františka záležitosťou života a nie ideí. Svätý Otec napokon podotkol, že liturgické bohatstvo Cirkvi sa neobmedzuje na Rímsky rítus, ale harmonicky sa na ňom podieľajú tradície západných i východných rítov.

Hlavné časti príhovoru Svätého Otca (originál v taliančine)

„Smer určený II. vatikánskym koncilom našiel formu, podľa princípu rešpektu zdravej tradície a rozumného vývoja (porov. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, 23)[1] v liturgických knihách schválených blahoslaveným Pavlom VI., dobre prijatých samotnými biskupmi, ktorí boli prítomní na Koncile, a dnes už skoro 50 rokov všeobecne používaných v Rímskom obrade. Aplikácia do praxe pod vedením biskupských konferencií príslušných krajín ešte stále prebieha, pretože pre obnovenie mentality nestačí obnoviť liturgické knihy.

Knihy zreformované podľa normy II. vatikánskeho koncilu naštartovali proces, ktorý potrebuje čas, verné osvojenie, praktickú poslušnosť, múdre uplatnenie v slávení ponajprv zo strany vysvätených služobníkov, ale aj ostatných prisluhujúcich, kantorov a všetkých, ktorí sa zúčastňujú na liturgii.

V skutočnosti, a to vieme, je liturgická výchova kňazov a veriacich výzvou, na ktorú treba odpovedať stále nanovo. Samotný Pavol VI. rok pred svojou smrťou, povedal kardinálom zídeným na konzistóriu: «Nastal teraz moment definitívne zanechať rozkladné kvasenia, rovnako zhubné v jednom i druhom smere, a aplikovať celostne v jej správnych inšpiračných kritériách reformu Nami schválenú na uvedenie do praxe podľa hlasovania Koncilu».[2]

A dnes je ešte veľa práce v tomto smere, zvlášť pri novom osvetlení motívov rozhodnutí prijatých v liturgickej reforme, prekonajúc jej neopodstatnené a povrchné interpretácie, jej čiastkové prijatie a prax, ktorá ju prekrúca. Nejde tu o prehodnotenie reformy s revidovaním jej rozhodnutí, ale skôr o lepšie spoznanie dôvodov v jej pozadí, a to aj pomocou historických dokumentov, ako si vnútorne osvojiť jej inšpiračné princípy a dodržiavať disciplínu, ktorá ju riadi. Po tomto učení (magistériu) a dlhej ceste môžeme potvrdiť, že liturgická reforma je nezvratná.

Úloha podporovať a chrániť liturgiu je zverená zo zákona Apoštolskej stolici a diecéznym biskupom, s ktorých zodpovednosťou a autoritou v tejto chvíli veľmi počítam. Sú zapojené aj národné a diecézne organizmy liturgickej pastorácie, formačné inštitúty a semináre.“

Svätý Otec ďalej v tejto súvislosti vyzdvihol talianske Centrum pre liturgickú aktivitu a jeho iniciatívy, medzi ktorými je aj každoročný Liturgický týždeň. V troch bodoch sa potom zameral na aspekty témy, ktorou sa účastníci Liturgického týždňa zaoberali v uplynulých dňoch a ktorá znie „Živá liturgia pre živú Cirkev“.

„Liturgia je „živá“ v zmysle živej prítomnosti Toho, ktorý «svojou smrťou premohol smrť a svojím zmŕtvychvstaním nám prinavrátil život» (I. veľkonočná prefácia). Bez reálnej prítomnosti Kristovho tajomstva, neexistuje žiadna liturgická životaschopnosť. Ako bez tlkotu srdca nie je ľudský život, tak bez pulzujúceho Kristovho srdca neexistuje liturgický úkon. To, čo definuje liturgiu je totiž uskutočňovanie, vo svätých znakoch, kňazstva Ježiša Krista, čiže obety jeho života až po rozpätie rúk na kríži, kňazstva sprítomňovaného stálym spôsobom skrze obrady a modlitby, v plnosti v jeho Tele a Krvi, ale tiež v osobe kňaza, v ohlasovaní Božieho slova, v zhromaždení zvolanom v jeho mene (porov. SC 7). Medzi viditeľné znaky neviditeľného Tajomstva patrí oltár, znak Krista živého kameňa, zavrhnutého ľuďmi, ktorý sa však stal kameňom uholným duchovného chrámu, v ktorom sa obetuje živému Bohu kult v duchu a pravde (porov. 1 Pt 2,4; Ef 2,20). Preto oltár, stred, ku ktorému sa v našich kostoloch sústreďuje pozornosť[3], je posvätený, pomazaný krizmou, okiadza sa, bozkáva, uctieva: smerom k oltáru sa orientuje pohľad modliacich sa, kňaza a veriacich, zvolaných k svätému zhromaždeniu okolo neho[4]. Na oltár sa kladie obeta Cirkvi, ktorú Duch posväcuje v sviatosť Kristovej obety. Od oltára sa udeľuje chlieb života a kalich spásy, «aby sme sa stali v Kristovi jedno telo a jeden duch» (III. eucharistická modlitba).

Liturgia je život pre celý ľud Cirkvi[5]. Zo svojej podstaty je liturgia skutočne „ľudová“, a nie klerická, je – ako učí etymológia – činnosťou pre ľud, ale tiež činnosťou ľudu. Ako pripomínajú mnohé liturgické modlitby, je činnosťou, ktorú Boh sám koná v prospech svojho ľudu, ale je tiež konaním ľudu, ktorý počúva Boha, ktorý hovorí a reaguje chváliac ho, vzývajúc ho, prijímajúc nevyčerpateľný zdroj života a milosrdenstva, ktorý prúdi zo svätých znakov. Cirkev v modlitbe zhromažďuje všetkých, ktorých srdce načúva Evanjeliu, neodmieta nikoho: sú pozvaní malí aj veľkí, bohatí aj chudobní, deti aj starci, zdraví aj chorí, spravodliví aj hriešnici. Na obraz „obrovského zástupu“, ktorý slávi liturgiu v nebeskej svätyni (por. Zjv 7,9), liturgické zhromaždenie prekonáva v Kristovi každú hranicu veku, pôvodu, jazyka a národa. Dôležitosť „ľudovosti“ liturgie nám pripomína, že ona je zahrňujúca, a nie vylučujúca, vytvárajúca spoločenstvo so všetkými, avšak bez ich nivelizovania, pretože volá každého s jeho povolaním a originálnosťou, aby prispieval k budovaniu tela Kristovho: «Eucharistia nie je sviatosť „pre mňa“, je sviatosťou mnohých, ktorí tvoria jedno telo, svätý ľud verný Bohu».[6] Nesmieme teda zabudnúť, že hlavne liturgia je vyjadrením nábožnosti (pietas) celého Božieho ľudu, predĺžená potom o nábožné úkony a pobožnosti, ktoré poznáme pod názvom ľudová zbožnosť, ktorú treba doceniť a povzbudzovať k nej v harmónii s liturgiou. [7]

Liturgia je život, a nie idea na pochopenie. Privádza totiž k prežívaniu zasväcujúcej (iniciačnej) skúsenosti, čiže premieňajúcej spôsob myslenia a správania sa, a nie k zapĺňaniu vlastnej myšlienkovej výbavy ideí o Bohu. Liturgický kult «nie je predovšetkým náuka na pochopenie či obrad na vykonanie; je prirodzene aj týmto, ale v inom zmysle, no jej podstata je iná: je prameňom života a svetlom na našej ceste viery».[8] Duchovné reflexie sú niečo iné ako liturgia, ktorá «je skutočným vstupom do Božieho tajomstva, nechať sa viesť k tajomstvu a byť v tajomstve».[9] Je jeden veľký rozdiel medzi tým, keď povieme, že Boh existuje a tým keď cítime, že Boh nás miluje, tak ako sme, tu a teraz. V liturgickej modlitbe prežívame významné spoločenstvo nie na základe abstraktného myslenia, ale na základe konania, ktorého aktérmi je Boh a my, Kristus a Cirkev.[10] Obrady a modlitby (por. SC 48) sa pre samotné to čím sú, a nie pre vysvetlenia ktoré im dáme, stávajú takto školou kresťanského života, otvorenou pre všetkých, čo majú uši, oči a srdcia otvorené k osvojeniu si povolania a poslania Ježišových učeníkov. To je v zhode s mystagogickou katechézou praktizovanou cirkevnými Otcami, ktorú prevzal aj Katechizmus katolíckej Cirkvi, ktorý hovorí o liturgii, o Eucharistii a o ďalších sviatostiach vo svetle textov a obradov dnešných liturgických kníh.

Cirkev je skutočne živá, ak tvoriac jediné živé bytie s Kristom je nositeľkou života, je materskou, je misionárskou, ide v ústrety blížnemu, ponúka službu bez naháňania sa za svetskou mocou, ktorá ju robí neplodnou. Preto si pri slávení svätých tajomstiev spomína na Máriu, Pannu Magnifikatu, kontemplujúc v nej «ako v najčistejšom obraze to, po čom ona celá túži a čím dúfa byť» (SC, 103).

Nakoniec nemôžeme zabudnúť, že bohatstvo Cirkvi v modlitbe, nakoľko je „katolícka“, ide ponad Rímsky rítus, ktorý i keď je najrozšírenejší, nie je jediný. Harmónia obradových tradícii, východných a západných, skrze vanutie toho istého Ducha Svätého dáva hlas jedinej Cirkvi modliacej sa skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, na slávu Otca a pre spásu sveta.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

____

[1] «Reforma obradov a liturgických kníh bola začatá skoro hneď po vyhlásení konštitúcie Sacrosanctum concilium a bola uskutočnená v málo rokoch vďaka významnej a nezištnej práci veľkej skupiny expertov a kňazov zo všetkých strán sveta (porov. SC, 25). Táto práca sa riadila koncilovým princípom: vernosť Tradícii a otvorenosť pre rozumný vývoj (porov. tamže, 23); preto môžeme povedať, že liturgická reforma je prísne verná „normám Svätých Otcov“ (porov. tamže, 50; Všeobecné smernice Rímskeho misála, Úvod, 6)» (Ján Pavol II., Apoštolský list Vicesimus quintus annus, 4).

[2] «Osobitný bod zo života Cirkvi priťahuje dnes opäť pozornosť pápeža: neoddiskutovateľne prínosné plody liturgickej reformy. Od vyhlásenia koncilovej konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) došlo k veľkému pokroku, ktorý zodpovedá očakávaniam predneseným liturgickým hnutím na prelome 19. storočia a naplnili sa ich hlboké túžby, kvôli ktorým mnohí muži Cirkvi a vzdelanci pracovali a modlili sa. Nový obrad svätej omše, nami vyhlásený po dlhej a zodpovednej príprave kompetentnými orgánmi a do ktorého boli vložené k Rímskemu kánonu, ktorý zostal v podstate nezmenený, iné eucharistické modlitby (eulógie), priniesol požehnané ovocie: väčšiu spoluúčasť na liturgických úkonoch, živšie povedomie posvätného úkonu; väčšie a hlbšie poznanie nevyčerpateľných pokladov Svätého písma; zvýšenie komunitného zmyslu v Cirkvi. Obdobie týchto rokov ukazuje, že sme na správnej ceste. Udiali sa však aj – napriek drvivej väčšine zdravých a dobrých síl kňazov a veriacich – zneužitia a voľnosť v aplikácii. Nastal teraz moment definitívne zanechať rozkladné kvasenia, rovnako zhubné v jednom i druhom smere, a aplikovať celostne v jej správnych inšpiračných kritériách reformu Nami schválenú na uvedenie do praxe podľa hlasovania Koncilu» (Príhovor Gratias ex animo, 27. júna 1977: Učenie Pavla VI., XV [1977], 655 – 656.

[3] Porov. Všeobecné smernice Rímskeho misálu, č. 229; Obrad posvätenia oltára, Predpoklady, č. 155, 159.

[4] «Okolo tohto oltára sa živíme telom a krvou tvojho Syna pre budovanie tvojej jednej a svätej Cirkvi» (Obrad posvätenia oltára, č. 213, Predhovor).

[5] «Liturgické slávenia nie sú súkromné aktivity, ale slávenia Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty“, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň.» (SC 26)

[6] Príhovor na Sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, 18. júna 2017: L´Osservatore Romano, 19.-20. júna 2018, s. 8

[7] Porov. SC, 13; Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24. nov. 2013, 122-126: AAS 105 (2013), 1071-1073

[8] Homília počas svätej omše na 3. pôstnu nedeľu, rímska Farnosť všetkých svätých, 7. mar. 2015

[9] Homília počas svätej omše v Dome Santa Marta, 10. feb. 2014

[10] «Hľa, prečo nám robí tak veľmi dobre eucharistická pamiatka: nie je to pamiatka abstraktná, chladná a informatívna, ale živá a utešujúca pamiatka Božej lásky. […] V Eucharistii je plná chuť Ježišových slov a činov, chuť jeho Paschy, vôňa jeho Ducha. Jej prijímaním sa vtláča do nášho srdca istota, že sme milovaní Bohom.» (Homília na Sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, 18. júna 2017: L´Osservatore Romano, 19.-20. júna 2017, s. 8