Objasnil, že tzv. tajná cirkev vznikla v dôsledku obrovského tlaku komunistického režimu na katolícku cirkev po roku 1948. Pripomenul, že cirkev bola úplne podriadená štátu, ktorý rozhodoval dokonca o tom, kto sa stane kňazom a či vôbec môže slúžiť ako kňaz. “Viacerí veriaci sa pokúsili žiť život viery bez takejto kontroly. Bolo to riskantné a chápané ako protištátna činnosť, no bolo to aj o osobnej odvahe, žiť kresťanský ideál aj napriek prenasledovaniu,” uviedol Letz.

Poukázal na to, že cirkev v ilegalite udržiavala rehoľné spoločenstvá, ktoré nemohli oficiálne pôsobiť, ukrývala tiež prenasledovaných kňazov a laikov, vydávala rôzne samizdatové diela. “Na Slovensku bola živá viera aj počas socializmu, a preto sa tzv. tajná cirkev stala alternatívou voči oficiálnej ideológii marxizmu-leninizmu. Bola nádejou na prežitie a na zmenu, a to aj pre mladú generáciu, ako sa ukázalo v 70. a 80. rokoch,” skonštatoval Letz.

Upozornil zároveň, že na Slovensku existoval aj občiansky disent. “Bol síce slabší a menej rozvinutý, no medzi ním a kresťanským disentom nedochádzalo k nejakým zásadným sporom. Vo viac sekularizovanom českom prostredí bola situácia opačná. Tam dominoval občiansky disent a kresťanský bol slabší,“ pripomenul historik.

Letz: Komunisti sa snažili od Sviečkovej manifestácie ľudí odradiť aj Angelikou

Priamo na Hviezdoslavovo námestie sa na Sviečkovú manifestáciu 25. marca 1988 dostalo približne tri tisíc ľudí, ďalšie tisícky boli v uliciach v okolí. “Podľa historicky relevantných záznamov prišlo na zhromaždenie približne desaťtisíc ľudí,” priblížil vedúci katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (PF UK) Róbert Letz.

Pripomenul, že zhromaždenie sa stalo prvým verejným vystúpením po protestoch z rokov 1968 a 1969 proti okupácii ČSSR vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy. “Vzhľadom na posolstvo, ktoré proklamovalo náboženské a občianske slobody, teda práve to, čo komunistický režim obmedzoval, sa účasť na tomto zhromaždení stala pre režim doslova otázkou života a smrti,” zdôraznil Letz. Ako doplnil, “hralo sa na to”, aby sa na Hviezdoslavovo námestie dostalo čo najmenej ľudí.

Opatrenia sa týkali uzavretia námestia, zvýšenej kontroly policajných zložiek, ale aj obmedzení a kontroly dopravy do Bratislavy, v obmedzenom režime premávala aj MHD. Na školách učitelia vysvetľovali vysokoškolákom a stredoškolákom, aby nešli na zhromaždenie. “V televízii sa dokonca objavil film Angelika, ktorý mal tiež odlákať od účasti,” uviedol zaujímavosť Letz.

Historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa (ÚPN) si ako osobný účastník zhromaždenia pamätá, že prichádzajúcich ľudí zastavovali tzv. presvedčovacie skupiny, ktoré ich odhovárali od účasti, v blízkosti námestia boli tiež policajné zátarasy, preto sa všetci nedostali až priamo naň.

Po tom, čo sa začali o 18.00 h zapaľovať sviečky, prišlo i k osobnej konfrontácii. „Policajti ľuďom začali vyrážať z rúk sviečky, kropiace vozidlá mestského podniku technických služieb polievali ľudí vodou. Napokon sa z ampliónu ozvala výzva, aby sa zhromaždení rozišli,” spomína Dubovský, v tom čase vysokoškolák. “Postup policajtov sa zostroval, snažili sa masy rozptýliť. Policajné žiguliaky brzdili pár centimetrov od ľudí, policajné psy dorážali na ľudí, miestami to vyzeralo naozaj hrozivo,” priznal. Policajtov bolo podľa údajov na mieste približne 1200, teda oveľa menej oproti zhromaždeným občanom. Sprvoti sa im preto ani nedarilo dav vytláčať. “Museli preto použiť aj pohotovostný oddiel, podobný, aký zasahoval o rok a pol neskôr aj proti študentom v Prahe, a napokon aj vodné delá,” pripomenul.

“Touto akciou sa prejavila osobná statočnosť ľudí, konfrontovaných s otvoreným násilím,” skonštatoval Letz. “Tí, ktorí na zhromaždenie prišli, tam mierili s vedomím, že budú musieť vyjsť z anonymity a môžu sa stať nielen na samotnej akcii, ale aj po nej terčom represií,” dodal Dubovský.

Po manifestácii bolo podľa záznamov predvedených na políciu viac ako 140 osôb. Mnohých čakali napomenutia či finančné pokuty. Padli však i tresty väzenia.

Účastníkov Sviečkovej manifestácie odsúdili k peňažným trestom i väzeniu

Vyše tisíc príslušníkov bezpečnosti, ktorí boli nasadení proti pokojnému zhromaždeniu na Sviečkovej manifestácii 25. marca 1988 v Bratislave, zasiahlo proti účastníkom tichého protestu naozaj tvrdo. “Veľa ľudí bolo surovo zbitých. Príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) zadržali 141 osôb, z 13 boli zahraniční novinári,” uviedol vedúci katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Róbert Letz. “Mnohí z nich prežili vyšetrovanie v noci z 25. na 26. marca 1988 u povestných Dvoch levov,” dodal.

Historik ďalej pripomenul, že za účasť na manifestácii oznámila bezpečnosť 77 občanov na Obvodnom národnom výbore (ObNV) Bratislava I. pre priestupok narušenia verejného poriadku, 33 občanom uložil správny orgán pokutu do výšky 500 Kčs.

Súdny postih účastníkov manifestácie patril do kompetencie Obvodného súdu Bratislava I., ktorý vydal v septembri 1988 v 17 prípadoch trestné rozkazy. “Z nich desiatim osobám vymeral pokutu 2000 Kčs, 4 osoby odsúdil na podmienečný trest a 3 osoby odsúdil na 2 mesiace nepodmienečne,” spresnil historik.

Určenú pokutu zaplatili tri osoby, 14 odsúdených však podalo odpor voči rozhodnutiu súdu. “Obvodný súd Bratislava I. bol tak povinný nariadiť verejné pojednávania,” vysvetlil Letz. Prvé sa konali 17. októbra 1988.

“Súd potvrdil rozhodnutie trestného príkazu o zaplatení pokuty 2000 Kčs. Odsúdení boli Bernadeta Otrubová, Martin Pavličko, Štefan Tomašovič, Stanislav Kopček a Ľudmila Heribanová. Tých omilostila až amnestia, ktorú pri príležitosti 70. výročia vzniku ČSR udelil prezident Gustáv Husák,” uviedol historik.

Amnestia sa však nevzťahovala na odsúdeného Jiřího Fajmona z Liberca, a to z dôvodu, že bol v roku 1985 odsúdený za poburovanie. “Fajmon bol preto odsúdený 27. 1. 1989 na dva mesiace väzenia nepodmienečne, čo 2. 3. 1989 potvrdilo odvolávacie súdne pojednávanie,“ pripomenul profesor Letz.