Svoju činnosť pred niekoľkými dňami začala nová Európska komisia. Podpredsedom zostáva slovenský zástupca Maroš Šefčovič. Na starosti bude mať energetickú úniu. Ide o nové portfólio. Vyplynulo jeho vytvorenie z plynového sporu medzi Ukrajinou a Ruskom alebo EÚ už dlho pociťovala, že v tejto oblasti chýba koordinácia?

Táto komisia je postavená inak, je výrazne politickejšia, čo je dobré, pretože Európska únia čelí výzvam, ktoré vyžadujú, aby komisia bola menej technická a viac politická. A tomu zodpovedá jej vnútorná architektúra. Každý zo siedmich podpredsedov koordinuje činnosť niekoľkých ďalších komisárov. Kým doterajší viceprezidenti boli zároveň komisári, dnes je ich úlohou strategické myslenie.

To, že v rámci novej architektúry je jeden viceprezident pre energetiku, je logické a odráža to dve výzvy, ktoré pred Európskou úniou stoja – energetická bezpečnosť a klimatické zmeny. To znamená spoľahlivé dodávky surovín, diverzifikácia zdrojov a trás, predchádzanie zneužívaniu energetiky na politické ciele. V reagovaní na klimatické zmeny sa EÚ snaží byť lídrom v globálnom meradle a stanovuje si ciele, ktoré majú slúžiť ako model pre všetkých globálnych aktérov.

Práve Maroš Šefčovič bude prezentovať pozíciu EÚ pri rokovaniach o novej medzinárodnej dohode OSN o zmene klímy. Únia si ciele v klimaticko-energetickom balíčku nastavila ambiciózne. Nesťažuje istým spôsobom pozíciu nášho eurokomisára to, že Slovensko voči balíčku výrazne vystupovalo, keďže nie je veľkým zástancom zelenej energie, ktorá je pre úniu dôležitá?

Balík, ktorý bol prijatý na poslednom summite EÚ, bol výsledkom dohody lídrov, do diskusie o nej Slovensko veľmi výrazne a aktívne vstupovalo. Náš záujem je, aby sa ambície EÚ byť lídrom pri ochrane životného prostredia nebili s konkurencieschopnosťou našej ekonomiky, lebo darmo si budeme stanovovať grandiózne ciele, ak ich výsledkom bude, že náš priemysel prestane byť konkurencieschopný vo vzťahu k mimoeurópskym konkurentom. A Slovensko má najvyššiu mieru priemyslu na tvorbe HDP zo všetkých krajín EÚ. Takže pre nás táto téma nie je akademickým cvičením, ale vážnou ekonomickou témou. Nespochybňujeme úsilie únie, ale logicky počúvame aj hlasy našich výrobcov, ktorí hovoria, aby sa neprijal záväzok, ktorý by ich vyhnal z krajiny a z EÚ.

Šéfku európskej diplomacie Catherine Ashtonovú v novej eurokomisii vystriedala talianska diplomatka Federica Mogheriniová. Na činnosť Ashtonovej nebola ani zo strany niektorých slovenských europoslancov veľmi pozitívna odozva. Ako hodnotíte jej prácu?

Bola lepšia než boli prvé očakávania a dnes odchádza s rešpektom. Poznám ju a jej štýl práce veľmi dobre. Vybudovala Európsku službu vonkajšej činnosti, pri ktorej začiatkoch som bol aj ja, a tie vôbec neboli jednoduché. Dnes je to rešpektovaná služba, ktorá má svoju tvár, značku a adresu. Na barónke Ashtonovej uznávam jej empatiu, dokáže čítať atmosféru a partnerov, pochopiť situáciu a z toho vyplývajú jej výborné negociačné schopnosti. Možno nie som nezaujatý, lebo som bol jej blízkym spolupracovníkom, ale má za sebou výsledky, ktoré sa nedajú spochybniť. Je to predovšetkým dialóg medzi Belehradom a Prištinou a dosiahnutie dočasnej dohody s Iránom o jeho jadrovom programe.

Ako by ste charakterizovali Mogheriniovú?

Stretávame sa odkedy ju vo februári vymenovali na post ministerky zahraničných vecí Talianska. Vytvorili sme si priateľský vzťah, ktorého potvrdením je aj to, že bola vo štvrtok a piatok v Bratislave, teda deň pred svojím nástupom na pozíciu vysokej predstaviteľky. Od začiatku som sa nestotožňoval s jej spochybňovaním vo funkcii kvôli tomu, že je vraj mladá a neskúsená. Venuje sa zahraničnej politike celú svoju kariéru a jej vystupovanie dokazuje, že hovorí so znalosťou veci a fundovane. Má predpoklady na to, aby bola dobrou a úspešnou vysokou predstaviteľkou a posunula značku zahraničnej politiky EÚ ďalej.

Aké hlavné výzvy pred ňou v európskej zahraničnej politike stoja?

Je ich veľa. Začnem tým, že svet dnes je menej bezpečný, ako bol pred rokom alebo dvoma. Máme viac otázok ako odpovedí. Čakajú na ňu a na Európsku úniu tri globálne výzvy – Islamský štát, ebola a Ukrajina. Dodal by som k tomu potrebu novej definície vzťahov s Ruskom. Zároveň chcem oceniť, že sa hlási k politike rozširovania EÚ. Dnes to nie je módna téma a nie je veľa politikov, ktorí sa k nej hlásia, ale je to nesmierne dôležitá politika únie.

Nový predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker však vyhlásil, že najbližších päť rokov sa únia rozširovať nebude.

Každý, kto pozná tento proces, vie, že pri optimálnej rýchlosti ani Čierna Hora, ktorá je najďalej, lebo jediná rokuje, ani Srbsko, ktoré čaká na otvorenie rokovaní, ho objektívne nemôžu ukončiť do piatich rokov. Čiže povedať, že najbližších päť rokov nebude rozširovanie, nie je prekvapením. Na druhej strane považujem tieto vyhlásenia za kontraproduktívne. V záujme EÚ je udržať proeurópsku motiváciu v kandidátskych a ašpirantských krajinách. Musia uskutočňovať ťažké reformy a tie sa dajú urobiť iba vtedy, keď je pred nimi viditeľná perspektíva odmeny, ktorou je členstvo v EÚ. Vyjadrenie, že nebude rozširovanie, treba vnímať ako posolstvo pre občanov tých členských krajín EÚ, ktorí nie sú jeho zástancami. Pri tom sa však zabudlo na občanov tých krajín Balkánu, ktorí veria v európsku perspektívu.

Spomenuli ste redefiníciu vzťahov s Ruskom. Mala by únia spraviť nejaké ústretové gesto?

Vzťahy s Ruskom sú na najnižšom bode od konca studenej vojny. Jediný rámcový dokument, ktorý s ním má Európska únia, je Dohoda o partnerstve a spolupráci z roku 1997. Táto najelementárnejšia dohoda ani zďaleka neodráža komplex vzťahov, ktorý medzi nami existuje. De facto sa dá povedať, že nemáme zmluvnú základňu. Potrebujeme ju, aby sme mali nejaký formát pre komunikáciu, aby sme si vedeli stanovovať ciele a vyhodnocovať, či ich plníme, povedať si pravidlá hry a či ich porušujeme. Toto dnes neexistuje. Do minulého roka sme mali dva summity s Ruskom, čo EÚ nemala so žiadnou inou krajinou. Rusko je v dokumentoch únie charakterizované ako jeden zo strategických partnerov. Tie dokumenty nikto nezrušil, ale realita je dnes iná, tú však nemáme právne pomenovanú a podchytenú. To isté sa týka Severoatlantickej aliancie a jej vzťahov s Ruskom.

Rusko je príliš veľké na to, aby sme ho mohli ignorovať. Je to globálny hráč a stály člen Bezpečnostnej rady OSN. Participuje na riešení celého radu medzinárodných problémov, ako je Afganistan, terorizmus, Irán, odzbrojenie. To sa nedá hodiť cez palubu. Máme zásadný nesúlad názorov, pokiaľ ide o dianie na Ukrajine, ale to neznamená, že si máme zatvoriť oči a tváriť sa, že tým pádom Rusko prestane existovať.

Budete sa zapájať do tohto procesu?

Zapájam sa do neho. Aktívne na túto tému komunikujem bilaterálne v rámci diplomatických rokovaní aj verejne počas mojich vystúpení v Európe a v Spojených štátoch. Slovenska sa dianie na Ukrajine výsostne dotýka, preto by som považoval za chybu a nezodpovednosť voči občanom tohto štátu, keby sme sedeli so založenými rukami a čakali, že ten problém vyrieši niekto iný.

Hovorí sa v EÚ o vytvorení akéhosi koordinátora pre riešenie vzťahov s Moskvou? 

Nie. Európska únia momentálne prechádza svojou vlastnou transformáciou, prichádza nová Európska komisia, takže EÚ je logicky zasýtená svojimi vnútornými agendami. Ale od novej komisie a vysokej predstaviteľky očakávam, že sa tejto téme bude venovať veľmi aktívne. Nemyslím si, že by mala EÚ vymenovať nejakého koordinátora, lebo jeho úlohu plníme my všetci tým, že formujeme európsku politiku. Pravdou ale je, že by som chcel vidieť výraznejšiu úlohu EÚ ako takej. Nie nejakého politika alebo ministra členskej krajiny, ale skôr únie, ktorá by to mala koordinovať.

Európskej diplomacii sa často vyčítala nejednotnosť a slabý reflexný čas na krízové udalosti vo svete. Pripravujú sa opatrenia, ktoré by jej rozhodovanie urýchlili?

Únia je organizmus 28 členských štátov a naše pozície sú výsledkami spoločnej debaty, pod ktoré sa vieme všetci podpísať. Nemôže 28 štátov prijímať rozhodnutie tak rýchlo ako jeden členský štát, inak by to bolo na úkor diskusie. Výsledkom by bolo, že by niekto rozhodoval za niekoho iného, stanoviská by neboli autentické a potom by to vyvolávalo potrebu korekcie, takže by to bolo ešte pomalšie.

Nemám ale pocit, že by Európska únia bola pomalá a nereagovala adekvátne. Po tom, ako naberie kurz, nemení svoje stanoviská a je spoľahlivá. Pri Ukrajine sme síce európsku vlajku nevideli tak viditeľne a tak často, ako by sme si priali, ale kladiem si otázku, či to bolo preto, že to európske inštitúcie nechceli, alebo preto, že sa niektoré členské štáty chceli zviditeľniť.

Nezaskočil úniu vývoj udalostí na Ukrajine? Bola nachystaná aj na to, že sa podpis Asociačnej dohody na vilniuskom summite nakoniec nezrealizuje?

Pravdou je, že Európska únia nekonala dostatočne politicky a nedokázala sa prispôsobiť meniacej sa situácii. Signály o tom, že Ruská federácia je nespokojná s približovaním sa krajín Východného partnerstva k EÚ, že podpis asociačných dohôd vníma ako svoje ohrozenie, že Arménsko nakoniec vstúpilo do Colnej únie s Ruskom, Európska únia vôbec nezobrala na vedomie. Rovnako sme sa správali profesionálne neadekvátne, keď sme nepodpísali Asociačnú dohodu s prezidentom Viktorom Janukovyčom v čase, keď na to bol pripravený. Namiesto toho sme nastolili podmienku prepustenia Julije Tymošenkovej, takže sme nadradili osud jednej osoby nad osud celej krajiny. Tieto chyby sa nám vypomstili.

Nestačí ukázať prstom na Rusko, ale treba si povedať aj, čo sme my urobili zle a mali urobiť inak. To, čo bol pre Rusko politický proces, pre nás bolo skôr byrokratické cvičenie. Nedokázali sme pochopiť politický rozmer situácie a adekvátne na ňu reagovať.

Niektorí diplomati aj analytici hovoria o tom, že v politike EÚ k Ukrajine už prichádza ku korekcii. Po nadšení a sľuboch nastúpil reálny pohľad na situáciu.

Ide o to, kto nasľuboval. To je problém, že z pohľadu krajín mimo EÚ ktokoľvek, kto príde z tohto priestoru, je Európska únia. Lenže koľko z týchto ľudí sa chodilo zviditeľňovať na Majdan a Ukrajine sľubovali európsku perspektívu? Na to nemali mandát, ale Ukrajinci im verili, brali ich ako oficiálne hlasy únie. Európska pozícia je to, čo je odrazené v dokumentoch, alebo čo hovoria oficiálni predstavitelia únie. To ostatné sú názory predstaviteľov členských krajín alebo Európskeho parlamentu, ale nie oficiálne pozície EÚ.

A opäť kritické slovo do našich radov – Európska únia nesmie byť s niekým proti niekomu, nesmie byť účastníkom procesov, ale strážcom hodnôt a princípov. Nemali by sme bojovať za niektorého z kandidátov, ale za to, aby rešpektoval kľúčové princípy Európskej únie. Je chybou vidieť proces čierno-bielo, vytvoriť si obľúbencov a neobľúbencov, lebo v tej chvíli strácame objektívny pohľad.

Únia už deklarovala finančnú pomoc, ale má pripravený nejaký reálny plán, ako zadlženej krajine bez fungujúcej ekonomiky pomôcť?

Existuje veľa plánov. V rámci Európskej komisie je zriadená expertná skupina pre pomoc Ukrajine. Popritom prebieha veľa iniciatív po línii jednotlivých členských krajín alebo regionálnych zoskupení. Slovensko pomohlo ako málokto, ak vôbec niekto, reverzným chodom plynu. Jeho nákupom na európskom trhu Ukrajina – a je to naša zásluha, lebo naším reverzom sa tento plyn dostal na jej územie – ušetrila 500 miliónov dolárov.

Lenže o tom, či sa nádeje a sny ľudí, ktorí stáli v mraze na Majdane, naplnia, rozhodnú reformy, ktoré môže urobiť len Ukrajina. My všetci sme jej pripravení pomôcť, ale ten impulz musí vyjsť z jej strany. Verím, že po nedávnych parlamentných voľbách toho budeme svedkami, lebo v opačnom prípade by sme sa mohli dočkať Majdanu III.

mž