Bratislava 29. decembra (TASR) – Na Slovensku nosí prestížny titul Master QEP (Qualified European Professional Photographer), ktorý udeľuje Federácia európskych profesionálnych fotografov (FEP), len päť fotografov. Od začiatku decembra patrí medzi nich aj Ivan Čaniga. "Moje kompozície sú časovo i finančne náročné, ale o to viac ma teší, že potom tie výsledky sú také, aké sú. Je to príbeh neživých vecí a náročnej práce so svetlom. Sklenené rekvizity pre moje fotografie si buď vymyslím, nakreslím, dám vyrobiť alebo je to len obyčajná váza, pohár, ťažidlo. Sú to predmety, ktorým fotografiou dávam život," povedal v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Reklamný, portrétny, produktový a umelecký fotograf kreuje na svojich výtvarných fotografiách pomocou skla a svetla nezvyčajné ilúzie reálneho sveta. Pre svoju originálnu techniku však ešte nemá špeciálne pomenovanie. Niektoré jeho obrazy sú o pocite, iné neopakovateľné kompozície pripomínajú prírodné scenérie, kultové historické miesta na Zemi či svetoznáme metropoly.

-Čím ste presvedčili hodnotiacu komisiu, aby vám udelila certifikát Master QEP?-

Master sa prezentuje tým, čo si myslím, že robí najlepšie. Do svojej kolekcie dá maximum. Ja robím reklamu, ale výtvarná fotografia je môj liebling, ktorý si pestujem a dosť sa tomu venujem. Moje kompozície sú časovo i finančne náročné, ale o to viac ma teší, že potom tie výsledky sú také, aké sú. Je to vlastne príbeh svetla a neživých objektov, veľmi často zo skla, ktorým fotografiou dávam život.

-Kedy ste po prvý raz zistili, že chcete svet zachytávať na fotografiách? Vedeli ste už ako dieťa, že budete fotografom?-

Vtedy som bol ešte dieťa… Teraz, keď má niekto nejakých 15 rokov, už nie je dieťa. Doba bola taká, nemali sme internet… Áno, v pätnástich som bol také väčšie dieťa a dostal som sa k fotografovaniu.

-Pri akej príležitosti sa tak stalo?-

Išli sme s rodinou do Tatier. Rád som kreslil a chcel som si aj niečo nafotiť. Šiel som s tým, že si nafotím krajinu a podľa fotografií budem maľovať. Tam som si zobral aj prvý fotoaparát – ruskú Smenu. Následne som sa naučil ako vyvolať film a postupne ma to chytilo. Odvtedy fotím až do dnešného dňa.

-Fotografiu ste aj študovali?-

Študoval som fotku ešte na "šupke" (SUŠP v Bratislave – poznámka TASR), na vysokú som sa nedostal. Bol som na vojne v Dukle Banská Bystrica, kde som robil fotografa, kreslil tiež tabule na futbal, robil vlajky, odznaky. Po vojne som rovno nastúpil do Československej televízie, odvtedy stále fotím.

-Do banskobystrickej Dukly si vojenčinu predsa chodili "odkrútiť" športovci?-

Bol som veľmi talentovaný na tieto veci a potrebovali tam človeka, ktorého nemusia možno že platiť alebo neviem. Dostal som sa tam, robil propagáciu, kroniku, všetko.

-Keďže si vás vybrali, asi ste museli byť veľmi dobrý už na "šupke"?-

Prišiel tam taký jeden major a pýta sa, že kto by chcel ísť do Dukly. Nikto nejavil záujem, takí boli doľakaní, však všetci idú na umelecké vysoké školy… Ja som to mal vtedy tak nejako zrátané. Vedel som, že do Prahy sa je ťažko dostať. Hovorím, skúsim ja, však bude dobrá vojna, spoznám ľudí a nepôjdem sa niekde naháňať do lesa. Čo sa nakoniec ale stalo, lebo posledný polrok som sa v tom lese naozaj naháňal. Bol to taký prelom. Tých čo nepodpísali profesionálnu vojnu, aj športovcov, dali do najhoršieho vojenského oddielu. Makali sme, stále sme boli na cvičeniach, bolo to tvrdé. Dali nám to vychutnať.

-Máte nejaké vzory? Fascinuje vás práca iných fotografov?-

Nie sú to vzory, ale páči sa mi tvorba mnohých fotografov, a sú veľmi rozdielni. Ani neviem, ktorého prvého spomenúť, mám ich strašne veľa. Keď poviem Henri Cartier-Bressona, tak urazím Ansela Adamsa, nechcem uraziť Helmuta Newtona, čiže neviem, kto by mal ísť prvý. Tiež sa mi páči Amy Lebowitz, André Kertész, Péter Korniss, geniálny poľský fotograf Tomasz Gudzowaty, osobne sa s ním poznám, je to vynikajúci človek. Ďalej Tibor Huszár, Karol Kállay, Richard Avedon – to sú mená, ktoré by mal fotograf poznať.

-Ste spoluzakladateľ Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky (APFSR). Vytvorili ste ju v roku 2007 spolu s Filipom Kulisevom, Martinom Vrabkom, Ľubom Špirkom. S akými cieľmi ste išli do tohto profesijného združenia? A je ťažké stať sa jeho členom?-

Chceli sme fotografiu postupne niekam posunúť. Samozrejme, určili sme si hneď na začiatku pravidlá. Kým niekoho zoberieme, musí nám predložiť portfólio, nezoberieme tam hocikoho, lebo tých fotografov je strašne veľa. Dnes sú kúpou lepšieho iPhonu alebo tabletu či kompaktu všetci fotografi.

-Koľko ľudí momentálne združuje APFSR?-

Po poslednom prijímaní je nás osemnásť.

-Vaša asociácia je členom Európskej federácie profesionálnych fotografov (FEB). Pre členov je to zároveň možnosť získať prestížny európsky certifikát QEP a Master QEP. Práve ten vám FEB začiatkom decembra udelila. Je to pre vás vrchol alebo ešte máte ďalšie méty, ktoré by ste chceli zdolať?-

Znova ma to nakoplo. Fotografia na Slovensku nemá taký cveng ako v zahraničí. Tam, keď niekto dostane Mastera, je to úplne niečo iné. U nás agentúry takéto veci ignorujú, alebo ich neberú až tak do úvahy. Mne to nevadí, stačí mi pocit, že ma ohodnotili naozaj ľudia, ktorí sú v zahraničí významní fotografi. To mi dáva ten posun, že nemôžem zaspať a musím ešte niečo vymyslieť a lepšie spraviť.

-Ste vyhľadávaný reklamný fotograf, počas tých mnohých kampaní, na ktorých ste pracovali, ste možno zažili aj kuriózne situácie. Na ktorú si spomeniete?-

Vymyslel som najnovší vizuál pre vodku do kalendára – ľadovú krajinu. Nechcel som to montovať, čo by sa dalo, ale vymyslel som si, že to reálne odfotografujem. Objednal som si z ľadovej fabriky 80 kg ľadu v štyroch prepravkách – obrovské kvádre ľadu, ktoré som v ateliéri ešte dotesal, aby to vyzeralo ako ľadová krajina.

-Ten ateliér ste museli mať pekne vychladený, keď sa vám to netopilo…-

Je to taký špeciálny ľad, ktorý veľmi dobre mrzne. Používajú ho umelci pri tvorbe ľadových sôch na eventoch. Ten ľad sa topí, ale určite nie za hodinu. Fotil som ho celý deň. Po skončení mi ostalo asi trištvrte ľadu funkčného. Večer som ho vyhodil do trávy a ešte na druhý deň na obed tam ten ľad bol, teda zvyšky neroztopeného ľadu.

-Určite to bol časovo i fyzicky náročný proces. Nechcel vás klient presvedčiť, že to reklamné dielo bude lacnejšie, keď ho vytvoríte napríklad pomocou počítačovej grafiky?

Možno by to bolo lacnejšie, ale ja som to chcel spraviť takto. Som dosť zaťažený na špeciálne efekty. Tým, že som mal dlhé roky ateliér, tak som sa dosť vypracoval práve v svietení. Viem presne, čo robí a ako budú reagovať na svetlo rôzne materiály, ako to bude celé fungovať. Tým, že kreslím a robím to celý život, isté veci si viem hneď predstaviť a viem tých ľudí presvedčiť, že to bude takto najlepšie.

-Fotíte ľudí, zvieratá, autá, čo máte pred objektívom najradšej?-

Samozrejme, že pekné modelky (smiech). Rád fotím ľudí. Mnohí, ktorých som fotil, ostali so mnou aj kamaráti, veľmi sme si sadli ľudsky. Ale u mňa to nie je o tom – tu si sadnite a fotím! Iná vec je fotografia, na ktorú mám päť minút. Ak niekto príde – odfoť ma, mám na to päť minút – to beriem čisto ako biznis. Pokiaľ tá fotografia má byť dobrá, potrebujem toho človeka trochu poznať.

-Pôsobíte skromným dojmom, neviem si predstaviť, že by ste niekoho odmietli vyfotografovať. Máte aj takú skúsenosť?-

Stáva sa aj taká vec, ale to iba kvôli tomu, že nemôžem všetkých fotografovať. Z môjho portfólia som úplne vyradil politikov.

-Umelci sú väčšinou nároční, aké máte skúsenosti s fotením hviezd?-

Mám krásne nafoteného pán Kvietika, Jara Filipa som mal krásne nafoteného. Tomu jedinému som dovolil fajčiť v ateliéri cigaretu, lebo on inak ani nefungoval. On stále fajčil. Fragile som fotil na CD… Umelci sa dobre fotia, lebo oni sa radi prezentujú a majú vzťah ku kamere. Aj s niektorými manažérmi sa dobre robí, lebo už vedia, že potrebujú mať tie fotografie dobré a chcú byť za pekných.

-Vyučujete na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy, chutí vám odovzdávať vedomosti?-

To je dobrá skúsenosť, lebo zase sa cítim taký mladší. Celkom ma to baví s mladými ľuďmi.

-Nechávate sa pri fotení inšpirovať napríklad hudbou?-

Prispôsobujem sa skôr prostrediu, nenosím so sebou hudbu. Keď je namieste, som spojný, niečo sa pustí a je to, samozrejme, lepšie. Niekedy pri práci počúvam napríklad ezoteriku, taký jemný podmaz, niekedy si pustím aj country. Voľakedy som hrával v country kapele na mandolínu, dobro, kontrabas, gitaru…

-Prečo ste prestali?-

Lebo som perfekcionista a nemohol som sa tomu venovať naplno. Nedalo sa robiť aj fotku aj hudbu. Po revolúcii bolo treba zarobiť peniaze a nakúpiť techniku, reklama po revolúcii zaznamenala obrovský boom. Vzniklo veľa nových firiem a všetky potrebovali reklamu. Tlačilo sa veľa katalógov, prospektov, plagátov, robilo sa veľa výstav. V tých časoch som nafotografoval veľa fotografií do rôznych prospektov pre rozličné firmy, boli to nákladné autá propagačných materiálov.

-Pre profesionálnych fotografov museli byť deväťdesiate roky "výživné"…-

Konečne som si mohol dovoliť nakúpiť vlastnú profesionálnu výbavu, o ktorej sme voľakedy iba snívali. V televízii som mal možnosť pracovať s takouto technikou, ktorú by som si pri plate vtedy 1700 korún nemohol dovoliť… Nikon stál niekoľkonásobne viac. Boli to pre nás astronomické sumy za fotoaparáty ako Nikon, Canon, Hasselblad, Sinar alebo Linhof.

-Takže do roku 1989 ste pracovali v Československej televízii. Na akom oddelení?-

Bol som zamestnaný na foto oddelení. Boli sme tam taká väčšia partia fotografov a fotografiek. Vždy sme fotili dokumentáciu z točenia buď inscenácie, alebo filmu. Naša náplň práce boli aj pozadia – veľkometrážne fotografie za okná, za kulisy. Odfotili sme napríklad Petržalku alebo prírodu, spravili sme veľkú fotografiu tak 5 x 8 metrov, ktorú ešte dokolorovali maliari pozadia a tú potom mohol vidieť divák inscenácie za oknami. Do inscenácií sme robili aj rôzne reprodukcie obrazov. Náš pracovný čas bol taký, že sme išli o tretej do roboty a skončili sme o dvanástej v noci ako tá inscenácia.

-Z televízie ste odišli hneď po revolúcii…-

Povedali nám, že na foto oddelení sa to musí rozpustiť. Mali tam ostať štyria ľudia. Dohodli sme sa, že tam necháme tých starších, nech tam fungujú a my mladší si nájdeme niečo iné. Nechali sme tam tie naše staršie kamarátky, že ony tam dobačujú. Postupne sa celé oddelenie menilo, už to tam nikdy nebolo ako pred revolúciou. Bola revolúcia a všetko sa muselo meniť.

-Vám ale vyhovuje byť na voľnej nohe?-

Áno, chutí mi to viacej, nebudem nadávať, lebo keď poviem, že niekde nejdem, tak nejdem. Zas na druhej strane je to o tom, že keď povedia – budete robiť vtedy a vtedy, tak robíte. Alebo si poviem, že nerobím a potom nemám peniaze. Posledný rok a pol som sa ale pristihol, že už si robotu, čo sa týka reklamy, vyberám dosť precízne. Radšej mám menej peňazí a skôr sa venujem voľnejším veciam. Vzťahy v reklamnej fotke sa zmenili. Aj tým, že fotografov je tak veľa, klienti chcú zaplatiť čo najmenej a pri výbere fotografa často argumentujú tým, že na prácu čaká ďalších sto fotografov. Tak som si povedal, nech si vyberú. Komu záleží na dobrej robote, tak ostane, kto nie, nie. Tak sa to aj vyselektovalo a ja som spokojnejší. Začal som ilustrovať knižky, vymýšľam rôzne projekty.

-Pred porotou, ktorá rozhodovala o tom, či získate titul Master QEP, ste sa prezentoval voľnou tvorbou – kolekciou dvadsiatich pôsobivých výtvarných fotografií, na ktorých pomocou skla a sveta vytvárate nezvyčajné ilúzie reálneho sveta. Už ste vymysleli, čo s nimi bude ďalej?-

Chcel by som ich dostať na zaujímavé miesta, kde by fotografie vynikli a kde by ich malo možnosť vidieť veľa ľudí. Viem si predstaviť luxusné prevedenie napríklad 5 x 8 metrov, to je môj sen. Zatiaľ som ešte nenašiel takého človeka, impresária, ktorý by povedal – poďme do toho! Uvidíme. Viem si predstaviť výstavu veľkoformátových fotografií v galérii ako je Danubiana alebo projekt, ktorý by chodil po svete. Len všetko stojí financie a keď robíte niečo nadrozmerné, je s tým kopec komplikácií, ale zase to inak pôsobí.

-Máte fotoaparát stále pri sebe? Ste pripravený v každom momente fotografovať?-

Väčšinou mám foťák pri sebe. Mám malú Leicu, s tým si fotím.

-Kedy strácate chuť fotografovať?-

Keď niečo musím opakovať. Reklamou sa živým viac ako 25 rokov a keď niečo opakujete a vidíte, že to je nezmysel, že vás nútia prerobiť nezmysel a nakoniec aj tak máte pravdu… tie hodiny, keď niečo zbytočne prerábate, to je tak zabitý čas, to ma nebaví.

-Dnes majú fotoumelci k dispozícii rôzne počítačové programy, ktoré slúžia na dotvorenie reality. Máte aj vy svoj obľúbený program?-

Ja používam dlhé roky klasický fotoshop. Samozrejme, existuje množstvo rôznych pluginov alebo fotografických programov, ktoré vám fotografiu vylepšia jedným kliknutím, ale ja to mám radšej pod kontrolou. Keď aj niečo také využívam, držím sa starého známeho – všetko s mierou.

-Ktoré programy sú v súčasnej modernej dobe dôležité pre fotografov? Ktoré "majú budúcnosť"?-

Je to 3D-čko, vytvoria si tam celý priestor a majú to ako pozadie. Známa je architektúra, kde sú reálne fotografie kombinované s 3D. A tie fotky sú úplne dokonalé. Fotka sa skutočne niekam posunula. Ostala klasická fotografia, sú fajnšmekri, ktorí ostali verní analógovej fotografii a vyvolávaniu fotografií v tmavej komore. Ale je tu aj digitálna výtvarná fotografia – vo fotke sa môže kombinovať čokoľvek. A existuje tiež softvér, ktorým si vytvoríte vy ten objekt aj všetko, čo potrebujete a nemusíte vôbec ani siahnuť na fotoaparát. Neviem, kde to všetko speje, ale bude to veľmi zaujímavé.

-Čo vás čaká v roku 2014?-

Jaj, tak to keby som vedel… Budem mať 50 rokov, to ma čaká, ak sa dožijem (smiech). A dúfam, že si budem fotkou robiť ešte viac radosti ako doteraz.

Rozhovor s Ivanom Čanigom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukové záznamy.