Môj profil 
Predplatné
Parlament včera schválil novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorá posilňuje právomoci Štátnej ochrany prírody SR. Odteraz má byť zabránené plošnej ťažbe v národných parkoch a vzácnych územiach, o výrube drevín mimo zastavaného územia obce nebudú rozhodovať obce, ale okresný úrad a Štátna ochrana prírody SR, novela zavádza aj nový systém hodnotenia území, nový systém prístupu k hospodáreniu v lesoch, atď.
Poslanec Mostu-Híd Zsolt Simon, bývalý minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, však ešte pred schvaľovaním tejto novely zákona navrhol, aby sa o nej nehlasovalo. Prečo? Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) prinieslo stanovisko európskych inštitúcií z Bruselu k nášmu zákonu, o ktorej však tvrdí, že táto informácia z Bruselu je neprístupná, a to aj pre poslancov Národnej rady. Lenže ako majú poslanci rozhodnúť o zmene tohto zákona, keď nesmú vedieť, čo by mohli bruselskí úradníci neskôr napadnúť ako v rozpore s európskym právom?
Zsolt Simon: „Poslanci Národnej rady SR, ktorí majú prijímať a meniť zákony, ktoré platia pre každého, majú mať z titulu svojej funkcie právo oboznamovať sa aj s utajovanými skutočnosťami, majú mať prístup ku všetkým dokumentom. Nie je možné, že nejaká inštitúcia nedá poslancom nejaký dôležitý materiál a oni majú zodpovedne rozhodnúť o veciach, ktorých sa týka. Ak je novela zákona odôvodnená nariadením z Bruselu, musím vedieť, čo je obsahom toho nariadenia, aby som vedel, či pripravený návrh zákona naozaj reflektuje tie výhrady Bruselu. Teraz je to tak, že úradník z MZV mi povie, je to tak a tak. Ale rozhodovaciu právomoc nemá úradník ministerstva a ani minister. Existujeme v parlamentnej demokracii, kde vláda zodpovedá parlamentu a jednoducho nie je prípustné, aby poslanci parlamentu rozhodovali o niečom, čo nemôžu ani vidieť.“
Na otázku, či sa obrátil na MZV so žiadosťou o sprístupnenie príslušného materiálu, Simon uviedol, že áno, ale ministerstvo nereagovalo. Na výhradu, že poslanci predsa môžu o návrhu rozhodovať podľa toho, či je dobrý alebo zlý, Simon odpovedal: „Nedávno napríklad Národná rada SR prijala zákon o obchodných reťazcoch. Varovali sme dopredu, že Brusel spustí proti nám infringement (upozornenie, že ak nedôjde k náprave, tak sa začne proti danej krajine kárne konanie). Po pár mesiacoch sme to zrušili, lebo ten infringement spustili. A teraz tu riešime novelu zákona, ktorá vyplynula z hrozby infringementu, ale nevieme povedať, či navrhované riešenie je dobré alebo nie, či je to v súlade s požiadavkou Bruselu, alebo nie.“
V reakcii na pripomienku, že to takto bývalo aj v minulosti, že MZV neposkytovalo utajené materiály z Bruselu poslancom, Simon uviedol: „Existuje medzinárodný dohovor, ktorý hovorí o tom, že všetky záležitosti týkajúce sa životného prostredia občania majú právo vedieť, a ten je nadradený všetkým podobným nariadeniam. Preto som dal návrh riešenia tejto situácie: ak nie je možné, aby tie pripomienky poslanci videli, tak nech sa o návrhu zákona nerokuje, a nech ho ministerstvo pošle do Bruselu na posúdenie, či rieši všetky výhrady. Riešenia existujú, ale nie je možné to robiť tak, že niekto príde a povie ,lebo Brusel‘. To jednoducho nie je a nemôže byť dôvod. To je to isté, ako keby sme zbavili Národnú radu SR slobodného rozhodovania.“
MZV teda dostáva informácie z Bruselu, o ktorých tvrdí, že ich nesmie poskytnúť poslancom slovenského parlamentu. Dobre informovaný zdroj z MZV však tvrdí, že diplomati v Bruseli určite tieto svoje stanoviská neposielajú ako informácie, ktoré sa nesmú dostať do rúk poslancom. Napokon, tí sú v určitom zmysle nadriadení úradníkom MZV. Samozrejme, každá takáto diplomatická pošta je vedená ako dôverná, ale zrejme je svojvôľou úradníkov MZV, že si nálepku „dôverné“ účelovo vykladajú ako určené iba pre nich a dané informácie si nechávajú pre seba.
Zdá sa teda, že sa nič nezmenilo na stave z minulých mesiacov, keď MZV pôsobilo ako akési nezávislé centrum riadenia, ako akýsi samostatný štát v štáte, čo sa prejavovalo napríklad v jeho stanovisku ku kríze vo Venezuele, k marrákešskému dohovoru a podobne, ktoré boli odlišné a nezávislé od stanoviska vlády a parlamentu.
Tu teraz nejde len o podozrivé, utajené pripomienky k návrhu zákona, o ktorých sa občan môže iba dohadovať, čoho sa tak asi mohli týkať: išlo tam o „ochranu investorov“, ktorí by chceli na území národného parku napríklad ťažiť zlato či ropu? Alebo o možnosť pre cudzincov kúpiť si územie v národnom parku, napríklad za účelom poľovačky? Ten problém je iný: keďže toto nebol prvý takýto prípad, dá sa usudzovať, že tu ide zo strany mocenského centra na MZV o systematickú snahu marginalizovať Národnú radu SR ako nástroj uplatňovania vôle občanov.
Keby tie veci naozaj boli tak nesmierne vážne a citlivé, že by sa nesmelo o nich z nejakého dôvodu hovoriť, tak predsa nemôže byť problém usporiadať uzavreté zasadnutie. Tu je aj chybou parlamentu, konkrétne zahraničného výboru NR SR, ako aj výboru pre európske záležitosti, že dôsledne netrvajú na tom, aby MZV s nimi komunikovalo a zodpovedalo sa za takéto maniere.
Podobný problém nedávno vyvstal v súvislosti s inou veľmi závažnou vecou: pripravovanou zmluvou s Američanmi o našich vojenských letiskách. Aj v tomto prípade sa poslanci domáhali aktuálneho textu zmluvy, o ktorej ministerstvo jedná, avšak neúspešne. Nikto teda nevie a nesmie vedieť, o čom si Lajčákovci s americkými vojnovými jastrabmi už niekoľko rokov hrkútajú…
Aby ani poslanci Národnej rady nesmeli vedieť o dôležitých skutočnostiach, ktoré pred nimi nejaký, v podstate podriadený orgán utajuje, to je škandálne a absurdné. Inštitúcia, ktorá takéto obštrukcie robí (a konkrétne jej šéf) už dávno mala byť predmetom riešenia a je nezodpovedanou, veľmi vážnou otázkou: ako je možné, že je tento stav zo strany predsedu vlády a zo strany parlamentu trpený? Kto tu chráni doslova „pirátske“ mocenské centrum, ktoré nehorázne a bezočivo prekračuje svoje kompetencie? Kto a prečo na Slovensku dlhodobo týmto spôsobom deformuje fungovanie inštitúcií a výkonu moci delegovanej občanmi?
Ivan Lehotský
.JPG)
