Všetko nové je dobre zabudnuté staré

Platí to najmä, ak ide o veľké politické procesy, ktoré prebiehajú v rôznych krajinách a v rôznych časoch. Avšak približne podľa rovnakých technologických schém. Ani teraz nie sú kazašské protesty niečím ojedinelým. Konajú sa pomocou približne rovnakých technológií ako na Ukrajine v roku 2014 a v Bielorusku v roku 2020. Len s menšími rozdielmi.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí priamo poukazuje na zahraničné zasahovanie. „Nedávne udalosti v spriatelenej krajine považujeme za pokus inšpirovaný zvonka. O snahu podkopať bezpečnosť a celistvosť kazašského štátu silou. S použitím vycvičených a organizovaných ozbrojených formácií,“ uviedlo vo svojom vyhlásení.

Aj srbský prezident Alexander Vučič tiež „vidí“ zasahovanie zahraničných špeciálnych služieb do kazašských protestov. Líder ďalšej postsovietskej krajiny, ktorú rovnako nedávno zasiahli masové protesty, Alexander Lukašenko, označil aktuálne kazašské dianie za ďalšie „poučenie pre nás“.

Bežné predvídateľné chyby

Všade základ protestov položili rovnaké systémové chyby miestnych úradov. Hlavne podpora miestneho nacionalizmu. Ak sa Ukrajina jednoducho snažila vybudovať čosi ako opak Ruska, tak sa Bielorusko a Kazachstan, ktoré boli v režime postupného spájania sa s Moskvou, jednoducho zľakli „Krymskej jari“. Považovali preto za potrebné vytvoriť protiváhu silnému ruskému kultúrnemu vplyvu.

Výsledkom napokon bolo, že vo všetkých „revolučných“ krajinách boli miestni nacionalisti predvojom protestu. Mali pocit, že miestne štátne orgány, ktoré ich samé splodili, nie sú dostatočne národne orientované.

Zároveň „rusky zmýšľajúci“ občania vo všetkých troch krajinách vo všeobecnosti úrady nepodporili. Na Ukrajine preto, že Janukovyč bol zapletený v korupcii a nesplnil svoje predvolebné sľuby. V Bielorusku pretože Lukašenko priamo urážal Rusko a bral ruských občanov ako rukojemníkov. V Kazachstane práve kvôli kurzu úradov podporujúcich agresívny kazašský nacionalizmus. Stačí len pripomenúť „jazykové razie“.

Druhá chyba bola, že ich politika bola akoby „do vetra“. Na Ukrajine, v Bielorusku a Kazachstane chceli byť jednoducho dobrí so všetkými. Prijímať ruské dotácie a mať voľný pohyb osôb i tovaru. No zároveň vyrovnávať ruský a v prípade Kazachstanu rusko-čínsky vplyv na úkor vzťahov s USA a EÚ.

Všade boli tieto vzťahy sprevádzané príchodom západných neziskových organizácií. Tie v miestnych úspešne „pestovali“ politiku kultúrnej suverenity. Teda nacionalizmu. A tak postupne vychovali prozápadné protiruské národné kádre. V politike, novinárskom prostredí i štruktúrach občianskej spoločnosti. Boli vyškolení v komunikácii, šírení demokratických myšlienok a krízovom manažmente. V skutočnosti ale trpezlivo pripravovali prostredie pre „farebné revolúcie“.

Známy osvedčený scenár

„V Kazachstane sa pripravovali protestné akcie dlhodobo. Vytvorili sa sieťové platformy na ich koordináciu a sieť budúcich koordinátorov v teréne prostredníctvom kontaktov mimovládnych organizácií. Povedomie verejnosti systematicky spracovávali západné médiá ako napríklad BBC. Na jeseň sa dokonca uskutočnila séria testovacích miestnych protestov s mobilizáciou cez internet. Cieľom bolo vyskúšať reakcie ľudí. To všetko takmer navlas opakuje Minsk 2020 a Kyjev 2013,“ vysvetľuje šéf Euroázijského analytického klubu Nikita Mendkovič.

V Kazachstane museli osloviť i podsvetie

V prípade Kazachstanu však existoval mierny technologický rozdiel súvisiaci s miestnymi zvláštnosťami. „Dôležitým rozdielom medzi Kazachstanom, Bieloruskom a Ukrajinou je, že koordinátormi neboli najmä členovia spolitizovaných skupín. Ako napríklad Mladý front a ďalší príslušníci ukrajinských územných práporov. V Kazachstane išlo o predstaviteľov skupín organizovaného zločinu. Keďže v miestnych podmienkach mali najväčšie skúsenosti s organizovaním kriminálneho násilia,“ pokračuje Mendkovič.

Rozkol medzi miestnymi elitami

Schéma práce s elitami je tiež približne rovnaká. Teda využitie ich slabostí a závislostí. Takže v každej z týchto troch krajín boli úrady slabé kvôli vzájomným rozporom.

Na Ukrajine došlo ku konfliktu medzi Viktorom Janukovyčom a oligarchami. Tí ho dostali k moci, ale on z nich začal žmýkať majetky. Dvojitá moc bola nastolená i v Kazachstane. Keď nové vedenie krajiny reprezentované Kassym-Žomartom Tokajevom naplo svaly a utláčalo klan prvého prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Lenže ten ešte v čase začiatku protestu viedol bezpečnostné zložky.

Aj v Bielorusku došlo k rozkolu, ale oveľa menšiemu. Alexander Lukašenko totiž politický priestor do značnej miery „vyčistil“. Takže množstvo ambicióznych politikov síce pôsobilo v mechanizme štátnej mašinérie, lenže bez ozajstných právomocí.

Achilove päty na Západe

Čo sa týka závislostí, elity Ukrajiny, Kazachstanu a čiastočne aj Bieloruska boli príliš úzko spojené so Západom. Boli tam ich účty, majetky, nehnuteľnosti a dokonca i deti. Práve to umožnilo Západu vydierať okolie Viktora Janukovyča. A vyžadovať, aby nechal účastníkov Majdanu na pokoji. Tiež sa pokúsili vydierať i kazašských vodcov.

Schéma zrejme nefungovala s Bieloruskom pre malý počet takýchto elitných reprezentantov. Krajinu zbavili sankcií len niekoľko rokov pred začiatkom protestov. Takže bieloruskí lídri ešte nemali čas nahonobiť si účty, domy či jachty v Európe a USA.

Absencia vážneho rozkolu a vonkajších aktív medzi elitami viedla k tomu, že orgány v Bielorusku boli schopné okamžite začať násilné potláčanie protestov. „Silové zložky konali s plným súhlasom elitných skupín, ktoré neváhali protest potlačiť. Už o týždeň či dva sa bieloruský protest rozdelil na dve skupiny. Ženy a obyvateľov hlavného mesta, ktorí pochodovali v Minsku. A radikálov, ktorí nabúrali webové stránky vládnych agentúr a blokovali železnice. Nedošlo však k žiadnym pogromom a útokom na sklady so zbraňami,“ hovorí Ivan Lisan, vedúci analytického centra projektu SONAR-2050.

Široký záber „povstaní“

Čo sa týka geografie protestov, snažili sa, aby bol čo najširší. Pripomeňme, že nepokoje na Ukrajine neprebiehali len v Kyjeve. Týkali sa viacerých západných oblastí krajiny. V niektorých sa výtržníkom dokonca podarilo zmocniť sa budov miestnych správ. Obrázky odtiaľ vytvorili obraz o veľkom rozsahu protestu a tiež pocite beznádeje pre úrady. Experti uviedli, že aj keby sa podarilo Majdan v Kyjeve rozohnať, nebolo jasné, či sa to podarí aj v Ľvove a Ivano-Frankivsku.

Táto skúsenosť bola zohľadnená a aplikovaná v ďalších majdanských kampaniach. „V Bielorusku aj v Kazachstane vypukli protesty v mnohých mestách. No potom sa presunuli do hlavných centier. V prípade Kazachstanu ide o finančné centrum Alma-Ata a nie o administratívne hlavné mesto Nur-Sultan,“ vysvetľuje Lizan.

Navyše pre Kazachstan sa ukázalo, že rozptýlenie je efektívne vzhľadom na špecifiká miestnej reality. Úrady boli nútené rozptýliť lojálne policajné a vojenské jednotky. V určitom okamihu dokonca museli vydať Alma-Atu „revolucionárom“.

Zdroje a toky peňazí

Technológia financovania protestov prostredníctvom mimovládnych organizácií bola podľa Mendkoviča všade približne rovnaká. „Kanály financovania tradične pre každý z prípadov zahŕňajú prekladiská v Británii. Odtiaľ už tradične prichádzajú financie napríklad do štruktúr Abľazova. Ten protest aktívne koordinoval. Ak schematicky, potom primárnym zdrojom sú štruktúry v USA spojené s miestnymi bezpečnostnými silami. Prekládka v Británii. Priamo vstupujúca do záujmovej krajiny cez kontinentálnu Európu. Najčastejšie Poľsko alebo pobaltské krajiny,“ vysvetľuje odborník.

Nové komunikačné formy

Napokon, rovnaké sú aj komunikačné technológie. A dokonca už od Arabskej jari. „Protestujúci koordinovali svoje akcie prostredníctvom vzájomných správ a nie masových médií. Na koordináciu použili kanály Telegramu spravované zvonka. Išlo o Poľsko v prípade Bieloruska a Ukrajinu v prípade Kazachstanu. Úloha klasických médií sa ukázala ako nevýznamná kvôli ich kontrole úradmi,“ hovorí Lizan.

Pokusy úradov prerušiť internet samozrejme zasiahli komunikáciu demonštrantov. No zároveň obmedzili schopnosť provládnych síl a médií prenášať informácie o udalostiach v krajine. Výsledkom je, že západné médiá môžu slobodne nakresliť obrázok, ktorý uznajú za vhodný.

Poučia sa konečne?

A teraz je otázkou, či z toho, čo sa deje, vyvodia správne závery? Na to, aby ich urobila Ukrajina, je už neskoro. Bielorusko urobilo množstvo dôležitých prác na chybách. Priklonilo sa k integrácii s Ruskom, takmer uznalo Krym a zastavilo množstvo krokov, ktoré ho smerovali do náručia Západu. No pre ruské mimovládne organizácie a novinárov je stále ťažké pracovať v Minsku. A proruským stranám nie je dovolené fungovať.

A čo nové kazašské vedenie?

Šéfredaktorka RT Margarita Simonjanová ponúka svoj plán. Najprv by malo uznať Krym. Následne opäť zaviesť cyriliku. Uzákoniť ruštinu ako druhý štátny jazyk ako v Kirgizsku. Nechať na pokoji ruské školy. Vyhnať protiruské mimovládne organizácie. A hlavne sa prestať kamarátiť s nacistami.

Dodržiavanie tohto plánu umožní Kazachstanu nielen prehĺbiť svoju integráciu s Ruskom, ale aj zachovať si svoju suverenitu a celistvosť. A to pred tými, ktorí už dlho snívajú o premene krajiny na nové ohnisko nestability v blízkosti ruských hraníc.

Gevorg Mirzajan