Česko 1. februára 2018 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Podľa bývalého českého prezidenta Václava Klausa a českého ekonóma Jiřiho Weigla je Európa v súčasnosti veľmi zreteľne rozdelená na zástancov a propagátorov silou pretlačovaného európskeho zjednocovania (dvojica radšej hovorí o unifikácii) a na odporcov tohto – síce s komunizmom nič spoločné bezprostredne nemajúceho, ale takmer komunisticky koncipovaného – konštruktivizmu ľudskej spoločnosti à la these. Tých prvých je síce menej, ale je ich ďaleko viac počuť, uvádza dvojica na webe Inštitútu Václava Klausa

Podľa ich slov nemá zmysel bojovať s mnohými europeistami a euronadšencami, no názory niektorých extrémistov, ktorí sú medzi nimi však netreba prehliadať. Medzi takúto skupinu ľudí radia Klaus a Weigl aj rakúskeho spisovateľa Roberta Menasseho.

Menasse je nositeľom niekoľkých prestížnych literárnych cien, ale známejší je tým, že verejne a veľmi aktívne vystupuje k politickým témam. V marci 2007 vzbudil pozornosť jeho prejav „Kritika európskeho rozumu“ v Európskom parlamente k šesťdesiatemu výročiu Rímskych zmlúv.

V rozhovore s názvom „Tieto kliešte nacionalistov rozpučia“, ktorý uverejnili Literárni noviny,  sa Menasse podľa Klausa a Weigla prezentuje ako radikálny nepriateľ samotnej existencie európskych národov a ako zástanca ich urýchleného zničenia všetkými možnými spôsobmi.

Menasse sa navonok tvári na všetky strany kriticky a určite si o sebe myslí, že nie je žiadnym apologetom Európskej únie. Svojimi názormi však predvádza nepochopenie Európy, nepochopenie jej 20. storočia a nepochopenie odlišnosti medzi originálnym európskym konceptom národného štátu a agresívnym nacionalizmom hitlerovho typu. Toto nepochopenie je pre exprezidenta intelektuálnym defektom. “Nemecky typické zbožštenie európskeho “rozumu” (už od Kanta a Hegela) je niečo iné ako rešpekt k európskej histórii. A európsku históriu, vrátane jej vzniku národných štátov, obhajujeme my,” uvádza dvojica.

Klaus a Weigl ďalej upozorňujú, že pod zámienkou nacionalizmu Menasse odmieta národný štát, a preto sa stavia aj proti myšlienke národných štátov ako základných stavebných kameňov európskej integrácie. “Odmieta nielen dnešnú EÚ, ale aj federalizáciu EÚ, rovnako ako myšlienku Spojených štátov európskych (v tom sme s ním na jednej lodi), pretože by sa tým – podľa neho – petrifikovala existencie ním nenávidených národných štátov a ním odmietaných rôznych národných záujmov údajne štiepiacich Európu (v tom už s ním na jednej lodi nie sme),” vysvetľujú.

K národným štátom chová Menasse podľa Klausa i Weigla dešpekt, čo ukazuje na príklade Česka, o ktorom hovorí: „Česká republika po Havlovi zažíva neblahé obdobie nacionalistických politických vodcov“. “Nevieme, ktorých českých “politických vodcov” má na mysli, my zasa vždy odmietali naivne inžiniersky globalismus Havlovho typu, ktorý bol napokon veľmi blízky názorom Menasseho,” dodávajú.

“Toto utopické sociálne inžinierstvo je uchvátené ideou kozmopolitného europanstva a vysneného zjednotenia kontinentu chce dosiahnuť rýchlou a radikálnou cestou. Tou je premena EÚ na kontinent približne rovnako veľkých regiónov (bez akéhokoľvek ohľadu na dnešné štátne a národné hranice), čím by sa podľa neho odstránil rozdiel medzi váhou a mocou malých a veľkých štátov a Európa by sa mohla naďalej nivelizovať a centralizovať,” ozrejmujú Menasseho zmýšľanie.

Menasse má podľa nich všetko premyslené a je presvedčený, že od stredoveku sú európske regióny rovnako veľké. Bolo by preto pre neho rozumné aby z regiónov spravil správne jednotky budúcej Európy.

“Ako jednu z ciest k uskutočneniu svojich vízii vidí Menasse postoj a názory podobne svojvoľného a agresívneho politika francúzskeho prezidenta Macrona. Či si niečo také obyvatelia Európy želajú, ho vôbec nezaujíma. On sám vie najlepšie, čo je pre nich dobré. Chce zaviesť mocenskú diktatúru, nový európsky absolutizmus. Podobne ako Macron Menasse vo svojom texte dôsledne politicky korektne strieda obrat “európski občania a občianky” s obratom “európske občianky a občania,” porovnáva Klaus a Weigl.

Menasseho názory teda odrážajú mutáciu, ku ktorej v súčasnej EÚ došlo – z inštitúcie, ktorá pôvodne hlásala “iba” spoluprácu a partnerstvo medzi európskymi národmi a ich národnými štátmi (a väčšina ľudí v Európe si bohužiaľ myslia, že to platí aj naďalej), sa dnešná EÚ stala svojim členom nepriateľskou silou, ktorá chce zničiť ich existenciu a identitu.

EÚ podľa slov Weigla i Klausa pokladá štáty za prekážku realizácie aprioristických utopických, ľavicových, sociálno-inžinierskych projektov svojich lídrov. Menasse úprimne a nahlas hovorí to, čo sa bruselská byrokracia a s ňou spolčené elity členských krajín neodvážia občanom a voličom vo svojich krajinách povedať priamo, ale čo potajomky, salámovou metódou, uskutočňujú. Je dôležité to vedieť, až vlci v rúchu baránka zase prídu s novými návrhmi, kvótami, zmenami zmlúv atď. Nechcú totiž pre našu republiku nič dobré. Chcú ju urobiť nedôležitú, zbytočnú, a tým ju zničiť.

“Verejnosť v členských krajinách EU je politikmi i médiami upokojovaná, že sa nič nedeje, že ľudia, ktorí nám vládnu, uskutočňujú normálnu a racionálnu politiku, ku ktorej dostali vo voľbách mandát. My sa naopak obávame, že Menasseho Európa umelých protinárodných regiónov je jednou z realizovateľných ciest ako zničiť európske národy. Druhou cestou je preoranie etnickej štruktúry dnešnej Európy cestou moslimskej migrácie, ktorou elity ovládané ľavičiarskym avanturistickým extrémizmom dlhodobo organizujú a uskutočňujú, oháňanie sa myšlienkami solidarity a ľudských práv, ktoré však totálne prekrútili a sprofanovali,” vysvetľuje dvojica.

V závere Klaus a Weigl konštatujú, že je dobré, ak takéto rozhovory vychádzajú, pretože je dobre vedieť, ako vyzerá súčasný ľavicový extrémizmus, kto sú jeho hlásatelia a kto im tlieska.