Znižuje sa kvalita svetového vedenia práve v čase, keď sa potreba ľudstva po skvelom vedení stala naliehavejšou ako kedykoľvek predtým? Ako som sa dozvedel tento mesiac počas dlhého obeda, Henry Kissinger si myslí, že situácia je presne taká, a obáva sa, že civilizácia môže byť v dôsledku toho ohrozená.

Obavy sú pre Kissingera prirodzené. V jeho prvej knihe “Obnovený svet” (1957) sa objavilo niekoľko základných myšlienok, ktoré dominujú jeho mysleniu dodnes. Kissinger je presvedčený, že len hŕstka ľudí v danom čase rozumie zložitej architektúre životaschopného svetového poriadku a že ešte menší počet ľudí má vodcovské schopnosti potrebné na vytvorenie, obranu alebo reformu krehkého medzinárodného rámca, ktorý umožňuje aj čiastočný mier.

A čo je ešte horšie, na to, aby účinný vodca rozumel medzinárodnému systému, nestačí. Kissinger sa domnieva, že existuje obrovská priepasť medzi tým, aký svet chcú vidieť občania ktorejkoľvek krajiny, a tým, aký svet je skutočne možný. Svet nemôže byť taký sinocentrický, ako si to želá čínska verejná mienka, taký demokratický alebo prebudený, ako by si želali mnohí Američania, taký islamský, ako by si želali mnohí moslimovia, taký citlivý na rozvojové problémy, ako si to želajú niektoré africké a latinskoamerické krajiny, ani taký ohromený francúzskou veľkoleposťou alebo obdivujúci britské morálne vodcovstvo, ako si to želajú ľudia v týchto krajinách.

Veľkí lídri musia preklenúť priepasť medzi verejnou mienkou vo svojich krajinách a kompromismi, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou medzinárodnej diplomacie. Musia vidieť svet dostatočne jasne, aby pochopili, čo je možné a udržateľné, a musia byť schopní presvedčiť svojich spoluobčanov, aby prijali výsledky, ktoré sú nevyhnutne často sklamaním. Paradoxne, táto úloha je často ťažšia v silnom štáte, akým je Amerika, ktorá je často schopná dosiahnuť vo svete veľa z toho, čo chce. Malé a slabé krajiny chápu potrebu kompromisu; veľké a silné krajiny si často myslia, že môžu mať všetko.

Takýto druh vedenia si vyžaduje vzácnu kombináciu intelektuálnych schopností, hlbokého vzdelania a intuitívneho chápania politiky, ktoré je dané len málokomu. Najnovšia kniha pána Kissingera “Leadership: Šesť štúdií o svetovej stratégii” vyzdvihuje šesť vodcov (nemecký Konrad Adenauer, francúzsky Charles de Gaulle, americký Richard Nixon, egyptský Anwar Sadat, britská Margaret Thatcherová a singapurský Lee Kuan Yew), ktorí dosiahli veľké úspechy doma i v zahraničí. Kniha sa však pozerá dopredu, nie dozadu. Ako Kissinger zdôraznil na našom obede, obáva sa, že výnimočné podmienky, ktoré týmto lídrom umožnili vzniknúť, sa môžu vytratiť.

Všetci šiesti lídri, ktorých Kissinger vyprofiloval, sa narodili mimo spoločenskej elity. Boli to deti strednej triedy z bežných rodín. Tento pôvod im dal schopnosť pochopiť, ako ich spoluobčania vnímajú svet. Vybraní do meritokratických vzdelávacích inštitúcií získali disciplinované a náročné vzdelanie, ktoré ich psychologicky, intelektuálne a kultúrne pripravilo na efektívne pôsobenie na najvyšších úrovniach národného a medzinárodného života.

Otázkou, ktorá Kissingera trápi, je, či sa táto línia nerozpadá – či elitné inštitúcie už neponúkajú túto prísnosť a disciplínu a či kultúra “hlbokej gramotnosti”, ako ju nazýva, neochabla do takej miery, že spoločnosť už nemá múdrosť potrebnú na prípravu nových generácií na vedenie.

Nejde len o to, že prebudení vysokoškolskí profesori ohlupujú vzdelávanie alebo povrchní ľavicoví ideológovia vytláčajú z univerzitného vyučovania komplexné a jemné myšlienky. Ide o to, či hĺbka a prísnosť klasickej vedy dokáže odolať výzve vizuálnejšej kultúry a kratšej pozornosti, ktorú podporujú elektronické médiá.

Kissinger, ktorý má teraz 100 rokov, uvažuje o problémoch vedenia dlhšie, ako žije väčšina Američanov. Keď v 60. rokoch 20. storočia vstúpil do verejného života, v oblasti americkej zahraničnej politiky stále dominovala stará elita WASP. Ale starí brahmani ako Achesonovci, Bundiovci a Alsopovci, ktorí priniesli Amerike Marshallov plán aj vojnu vo Vietname, sa vytratili. Administratívy Nixona, Reagana a Georgea H. W. Busha dosiahli významné úspechy, ale výsledky amerických štátnikov v 21. storočí sú menej inšpirujúce.

Dnes, varuje Kissinger, je problém svetového poriadku čoraz ťažší. Súperenie veľmocí sa zintenzívňuje, Čína predstavuje zložitejšiu výzvu, než akou bol kedy Sovietsky zväz, a medzinárodná dôvera sa znižuje, zatiaľ čo potenciál globálneho konfliktu neustále rastie. Podľa Kissingera potrebujeme múdrosť viac ako kedykoľvek predtým, ale nie je také ľahké ju nájsť.

Je ťažké nesúhlasiť. Americké debaty o domácej i zahraničnej politike sú dnes často sterilnou súťažou technokratov ponorených do konvenčného skupinového myslenia na jednej strane a populistických demagógov vyzbrojených povrchnými heslami na strane druhej. Henry Kissinger si myslí, že sa musíme zlepšiť. Obávam sa, že má pravdu, a dúfam, že kniha “Leadership” si získa širokú čitateľskú verejnosť, ktorú si zaslúži.