Osobne nechápem dôvod, prečo mám napríklad nakupovať egyptské polo-zelené zemiaky, zeleninu z Holandska, či cesnak z Číny. To majú Egypťania lepšie podnebie pre pestovanie zemiakov ako my? Sme na tom naozaj až tak zle, že musíme dovážať nedozreté zemiaky z Afriky? Takisto som nevedel, že v Holandsku už majú celoročné tropické podnebie, keďže nás dokážu zásobovať zeleninou aj v zimnom období. Pokiaľ sa dajú vypestovať plody v zimnom období, napojené na trubičkách v holandských skleníkoch, dajú sa vypestovať v tomto období v skleníkoch i u nás. Máme dostatok pitných zásob, neobmedzeného zdroja vykurovania minerálnymi prameňmi ,dostatok pôdy i pracovnej sily. Možno by národ namiesto otrokárčenia v automobilových fabrikách a nakupovania nezrelej  chemo-zeleniny bez živín z dovozu, uprednostnil prácu na vlastnej produkcii potravín, s vlastnou kontrolou kvality a množstva.

Áno, holandské jahody, mrkva a paradajky môžu byť sladšie, pretože sa na ich závlahu používa aj morská slaná voda. Keďže soľ je jed, plodiny produkujú na vlastnú obranu viac cukru, ktorý sa v nich zároveň aj ukladá. Avšak skleníkové pestovanie holandských plodín do výšky je poznačené nedostatkom pôdy, čo nie je u nás problém. Našou výhodou je i veľký počet minerálnych prameňov, ktoré sa dajú využiť na pokrytie celej produkcie zeleniny, dokonca aj ovocia, ako to funguje napríklad i na Islande. Takéto riešenia už existujú, bohužiaľ nie v takom množstve, aby sme nemuseli túto zeleninu i ovocie dovážať. Pritom sa pripravujeme nielen o finančný zisk v podobe vlastného profitu a pracovných možností, ale aj o vlastnú plnú kontrolu kvality, pestovateľských postupov, zaručenú vystopovateľnosť  pôvodu, ale pripravujeme sa aj o živiny, ktoré by tieto plodiny mohli prípadne obsahovať, keby sa nemuseli oberať nezrelé a precestovať XY kilometrov.

Namiesto pestovateľských fabrík sme si zvolili pracovať v tých automobilových.  Dnes už pritom pestovateľ nevyzerá ako roľník- sedliak pred štvrť storočím v zahnojených čižmách so špinou pod nechtami, ale v mnohých prípadoch ako laborant v bielom plášti, keďže pestovanie už môže byť plne automatizované v sterilnom prostredí. Keďže sme si už v 90tych rokoch sami zlikvidovali poľnohospodárstvo, tak namiesto daňových úľav a výhod pre zahraničné firmy, namiesto nezmyselných dotácií, ktoré sú iba prostriedkom pre vytváranie korupcie a znevýhodňovania vo voľnom konkurenčnom boji, tak namiesto tohto všetkého, by sme mohli investovať do samých seba a našich produktov, čiže i do nášho zdravia. Celkovo je slovenské potravinárstvo zo strany štátu dlhodobo finančne poddimenzované, prostriedky z eurofondov sa nepoužívajú efektívne. Štátna pomoc je určená takmer výlučne iným odvetviam hospodárstva, ako spomínanému automobilovému.

Každý musí pochopiť, že je povinný prevziať individuálnu zodpovednosť za svoju krajinu a nespoliehať sa na pomoc iných. Pokiaľ totiž nebudeš za seba rozhodovať ty sám, budú za teba rozhodovať iní. Zatiaľ túto skutočnosť nechápeme naplno a preto to celkovo s našim potravinárskym priemyslom  vyzerá tak, ako to dnes vyzerá.

Potravinový biznis je biznis, nie úrad pre starostlivosť o naše zdravie

Aj potravinová politika je politika ako každá iná, čiže na konci je vždy profit. Časy, keď sa u nás pod tvrdým dozorom vyrábali potraviny iba pre to, aby sa nasýtili dva národy, sú už dávno preč. Za všetkými otázkami dnes nájdete odpoveď s pomenovaním „zisk“. Potravinové koncerny, mnohokrát v rukách zahraničnývh konkurentov, prekračujú európsku legislatívu, aby vytvorili čo najväčší zisk, zavádzajú a cielene klamú zákazníkov vytvárajúc dojem, že im ide len a len o zákazníkove dobro. V skutočnosti im však ide iba o našu peňaženku, aby z nej dokázali vytiahnúť  čo najviac. Nehanbia sa pritom zachádzať do takých krajností, ako konzerváciu ovocia chemickým postrekom, napichávanie potravín chemikáliami, máčanie v chemikáliách a podobne. Akoby nestačilo to, že zelenina a ovocie sa už za použitia chemikálií vypestuje. Prvo-surovina musí byť predsa pripravená i na „cestu okolo sveta“, preto sa rôznymi spôsobmi a metódami konzervuje, balzamuje a i dofarbuje, keďže sa zbiera nedozretá. Pokiaľ by sme šli do záhrady, kde si ideme odtrhnúť jahodu, odtrhli by sme si tú zelenú, bez chuti, zápachu a vitamínov, či tú sladučkú, voňavučkú dozreto – červenú? Pokiaľ si si na túto otázku už odpovedal/la, vedz, že koncerny to vidia inak.

EÚ legislatíva niekedy predstavuje iba zbytočné a nezmyselné zaťaženie. Európska legislatíva sa takisto nepozerá na to, aby ovocie a zelenina bola čo najzdravšia, ale aby bola zdraviu neškodná, čo sa dá dokázať iba z krátkodobého hľadiska, tam sa už nehľadí na dlhodobé ničenie zdravia EÚ občana. Možno je to aj preto, že o tejto legislatíve rozhodujú samotní lobisti spomínaných koncernov.

Uvediem jeden príklad na akciových jahodách: Akciová  skleníková „Jahoda Turistka“ z Holandska, ktorá vyzerá ako trikolóra talianskej vlajky, nielenže nevonia, nechutí, ale i nemá dotatočné množstvo živín. Pozor, môže byť sladká, to sa však dá ľahko naprogramovať správnym dávkovaním chemo-anorganických živín cez trubičku, ktorá ju vyživuje. Poprípade ju môže na „cestách- necestách“ doladiť dodávateľ i správnym pomerom plynu etylénu a dusíku. Legislatíva vezme takúto jahodu a vyhlási, že je úplne v poriadku, čiže že je podľa EÚ noriem zdraviu neškodná. Bohužiaľ, už sa nezaoberá faktom, že nášmu zdraviu ani nič neprinesie, pretože to už nie je jej zámerom. EÚ legislatíva dozerá iba na zdravotnú nezávadnosť. Niekedy mám pocit, že viac živín do tela dostanem z plastového obalu tých jahôd, než zo samotného produktu vovnútri toho plastového obalu.

Ja osobne rozdeľujem potraviny do troch základných kategórií:

1.Potraviny ( čiže produkty, ktoré sú zdraviu prospešné)

2. Placebo potraviny (čiže potraviny, ktoré neškodia, ale ani ničím zdraviu neprispejú)

3. Otraviny (ktoré sú buď legálne, kedže sa nevie, alebo verejne nediskutuje o ich negatívnych účinkoch na ľudskom zdraví, poprípade vie o viditeľnej škodlivosti a občas sa potravinovej kontrole podarí aj ich odchyt a stiahnutie z predaja)

Potravinová etika

Z mojich osobných skúseností sa etika odráža od veľkosti koncernu.

Čím väčší koncern, tým väčšia chamtivosť a menšia etika. Bohužiaľ, aj spotrebitelia sa pri nakupovaní správajú ako stádo oviec.. Stačí sa pozrieť na správanie sa nákupného davu s košíkmi pred sviatkami, vyzerá to ako strkačka a naháňačka na autíčkovej dráhe. Jediný rozdiel medzi slovenským spotrebiteľom a tým zahraničným je, že slovenský zákazník radšej vytvorí zisk pre pestovateľa, či dovozcu zo Singapuru, Číny, Maroka, Turecka, alebo Nemecka, namiesto, aby podporil sám seba. Bohužiaľ sa jedná o akúsi poruchu sebazáchovy, ktorá je v našich podmienkach ťažko liečiteľná. Dopyt po slovenských potravinách musí prísť zospodu od spotrebiteľov. Výrobcovia v starých európskych členských krajinách majú pred spotrebiteľmi rešpekt, vedia, že im hocičo nepredajú. U nás je tomu inak.

Slovenský spotrebiteľ sa síce za posledné desaťročie trošku zmenil, no myslím    si ,že i keď deklaruje, že mu záleží na krajine pôvodu, pri kúpe sa rozhoduje podľa ceny. Takisto väčšina kupujúcich nečítajú etikety a až doma prichádzajú na to, čo si vlastne kúpili. Takouto kúpou však idú sami proti sebe a podporujú špekulantov.

Keď chcete dostávať kvalitnú zeleninu a lokálne ovocie, podporte svojho lokálneho pestovateľa. Tento druh pestovania je stále viac obľúbenejší v Čechách. Na Slovensku poznám jednu osobu, ktorá nielenže vytvára tento spôsob pestovania, ale ktorá zdokonalila aj tento spôsob tak, že na pestovanie je automatizované a manuálne je potreba iba 30 % manuálnej sily. Táto osoba sa volá pán Šlinský a jeho geniálny projekt je známy ako Agrokruhy. Pokiaľ nemáte túto lokálnu možnosť a chcete stále vedieť, kde je najlepšie ovocie a zelenina, prenasledujte dôchodcov.

Starší ľudia si ešte stále pamätajú chuť a sú odborníkmi v kvalite. Navyše, slovenského dôchodcu zaujíma i cena, keďže nepoberá grécky dôchodok. Preto je odborníkom v porovnaní kvality a ceny.

Vždy si pri nákupe polož otázku, či vieš, čo ješ. Pokiaľ si nevieš odpovedať, výrobok jednoducho nekúp a dáš tým predajcovi najavo, že si daný výrobok v jeho obchode neželáš. Výrobca a špekulant- dovozca skrachuje, alebo si nájde iného hlupáka, v inej krajine, ktorý mu jeho odpad kúpi. Len treba potom dúfať, že v tej krajine majú dobrú zdravotnú starostlivosť.

Patrick Linhart, BSc. In Retail
# Retail Food Critic