Môj profil 
Predplatné
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v katechézach o prikázaniach a dnes sa budeme zaoberať prikázaním „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“ (Ex 20,7). Správne treba toto Božie slovo čítať ako výzvu neurážať Božie meno a vyhnúť sa jeho použitiu nevhodne.
Tento jasný význam nás pripravuje na hlbšie chápanie týchto drahocenných slov, aby sme Božie meno nepoužívali nadarmo, nemiestne. Vypočujme si ich lepšie. Verzia „Nevyslovíš“ je prekladom výrazu, ktorý v hebrejčine ako i gréčtine doslova znamená „nevezmeš na seba, nenaložíš na seba“.
Výraz „nadarmo“ je jasnejší a chce sa ním povedať: „naprázdno, zbytočne“. Odkazuje na prázdnu schránku, formu bez obsahu. Je to typická črta pokrytectva, formalizmu a lži, používania slov či Božieho mena naprázdno, nepravdivo.
Meno je v Biblii vyjadrením vnútornej pravdy o veciach a najmä o ľuďoch. Meno často predstavuje poslanie. Napríklad, Abrahám v knihe Genezis (porov. 17,5) a Šimon Peter v evanjeliách (porov. Jn 1,42) dostávajú nové meno, aby sa naznačovalo obrat v ich životnom smerovaní. Skutočne poznať Božie meno vedie k zmene vlastného života: momentu, keď Mojžiš spoznal Božie meno, jeho život sa zmenil (porov. Ex 3,13-15). Božie meno sa v hebrejskom kulte slávnostne vyslovuje v Deň zmierenia, kedy ľud získava odpustenie, lebo skrze meno dochádza k stretnutiu so samotným životom Boha, ktorý je milosrdenstvom.
„Vziať [na seba] Božie meno“ teda vyjadruje prevzatie jeho skutočnosti na nás samých, vstup do pevného vzťahu, do úzkeho vzťahu s ním. Pre nás kresťanov je toto prikázanie zvolaním, aby sme si pripomenuli, že sme pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ako to zakaždým potvrdzujeme, keď sa prežehnáme znakom kríža, aby sme mohli naše každodenné činnosti prežívať v úprimnom a pravom spoločenstve s Bohom, t. j. v jeho láske.
Práve na akt prežehnávania sa by som chcel dať dôraz na záver: učte svoje deti prežehnávať sa. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Povieš im: „Prežehnajte sa“, a oni urobia niečo, o čom ani nevedia, čo je. Nevedia urobiť znak kríža! Učte ich, aby urobili znamenie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Je to prvý akt viery u dieťaťa. Je to úloha pre vás, úloha, čo treba splniť: učiť deti prežehnávať sa znakom kríža.
Niekto by sa mohol spýtať: je vôbec možné vziať na seba Božie meno pokryteckým spôsobom, ako nejakú formalitu, naprázdno? Odpoveď na to je, žiaľ, pozitívna: áno, je to možné. Je možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom. Ježiš to hovoril o zákonníkoch; to, čo robili, nebolo to, čo chcel Boh. Hovorili o Bohu, ale nekonali Božiu vôľu. Rada, ktorú Ježiš dáva, preto znie: „Robte, čo hovoria, ale nerobte to, čo robia oni sami“ [porov. Mt 23,3]. Je teda možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom, ako tí zákonníci.
Toto Slovo z Desatora je teda skutočným pozvaním do vzťahu s Bohom, ktorý nebude falošným, ale bude bez pretvárky; pozvaním do vzťahu, v ktorom sa mu zveríme úplne, všetkým tým, čím sme. Vskutku, až do dňa, kým neriskujeme vlastný život spolu s Pánom, kým na dotyk ruky nepocítime, že život spočíva v ňom, sme iba teoretikmi.
Takéto je kresťanstvo, ktoré sa dotýka sŕdc. Ako to, že sa svätci dokázali tak veľmi dotknúť sŕdc? Lebo svätci nielen k srdciam hovoria, ale nimi hýbu! Srdce sa pohne, keď sa k nemu svätý človek prihovorí, keď mu o niečom hovorí. Svätci to dokážu preto, lebo v nich vidíme to, po čom naše srdce hlboko túži: autentickosť, opravdivé vzťahy, radikálnosť. A toto sa dá vidieť aj u tých tzv. „svätých z vedľajších dverí“, ktorými sú napr. mnohí rodičia, ktorí svojim deťom dávajú príklad dôsledného, jednoduchého, čestného a šľachetného života.
Ak sa znásobia kresťania, ktorí na seba berú Božie meno bez falošnosti, uskutočňujúc tak prvú prosbu z Otčenáša «Posväť sa, meno tvoje», hlásaniu Cirkvi sa dostane viac sluchu a ukáže sa vierohodnejším. Ak náš konkrétny život zjavuje Božie meno, ukazuje, aký krásny je krst a akým veľkým darom je Eucharistia, aká vznešená jednota je medzi naším telom a Telom Krista: Kristus v nás a my v ňom! Zjednotení! Toto nie je pokrytectvo, toto je pravda. Toto nie je rečnenie či odriekanie modlitieb ako papagáj, toto je modlenie sa srdcom, toto znamená milovať Pána.
Po udalosti Kristovho kríža už nikto viac nesmie opovrhovať samým sebou a zmýšľať zle o svojej vlastnej existencii. Nikto a nikdy! Čohokoľvek by sa bol dopustil. Pretože meno každého z nás spočíva na pleciach Ježiša Krista. On nás nesie!
Stojí za to vziať na seba Božie meno, pretože on prevzal na seba naše meno až do krajnosti, a dokonca aj zlo, ktoré je v nás. Prevzal to na seba, aby nám odpustil, aby do nášho srdca vložil svoju lásku. Preto Boh v tomto prikázaní žiada: „Vezmi ma na seba, lebo ja som ťa vzal na seba.“
Ktokoľvek môže vzývať sväté meno Pána, ktorý je vernou a milosrdnou Láskou, nech by sa nachádzal v akejkoľvek situácii. Boh nikdy nepovie „nie“ srdcu, ktoré ho vzýva úprimne. A vráťme sa ešte k úlohám na doma: Naučme deti správne sa žehnať znakom kríža.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
.JPG)
