Boh, ktorý je Láska, svojím milosrdenstvom a odpustením neustále nanovo koná „nové stvorenie“ človeka na svoj obraz a podobu, zdôraznil kardinál Piacenza. Sústredil sa v prvom rade na samotného Krista, ktorý je pre človeka výsostnou Cestou, ďalej na cestu viery a sviatostí, najmä Eucharistie a sviatosti zmierenia, a napokon na cestu svätých, počnúc Pannou Máriou a sv. Františkom z Assisi.

Odpúšťať a prijímať odpustenie je blahodarné, zdôraznil kardinál Piacenza:

„Odpustiť znamená milovať a nechať si odpustiť znamená nechať sa milovať, a my sme stvorení pre lásku.“ Vo svojej homílii vrchný pápežský penitenciár okrem iného uviedol:

„Milosrdenstvo nám hovorí o samotnej podstate Boha; Boh nie je len milosrdný, on sám je Milosrdenstvo, a týmto vyjadrením naznačuje jeden z možných variantov hlavného výroku svätého Jána vo 4. kapitole jeho prvého listu: «Deus caritas est – Boh je láska». Tu je prvé veľké ponaučenie, ktoré si berieme z Assiského odpustenia: láska je „prikrátka“, ak nedospeje k tomu, že stane milosrdenstvom.“

„Avšak ako môžeme my, úbohí ľudia, žiť lásku tak autentickú, že sa stáva skutkom milosrdenstva? Ako môžeme v tejto dobe a spoločnosti, tak poznačenej individualizmom a narcistickým egoizmom, nanovo pochopiť, že samotnou podstatou nášho bytia, stvoreného na Boží obraz a podobu, je vzťah, láska, milosrdenstvo?“

„Prvou cestou je cesta Pána Ježiša: On sám o sebe povedal: «Ja som Cesta» (Jn 14,6); on nám nielen hovoril o Božej láske alebo o Bohu ako Láske; nepodal nám len rozprávanie o Božom milosrdenstve a odpustení, ale sám sa stal Milosrdenstvom, keď sa slobodne a z lásky rozhodol zomrieť za nás na kríži.

Svätý Pavol v živom úžase nad Kristovým spasiteľným dielom povie: «Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). Ako hovorí sv. Tomáš Akvinský, „Kristovo umučenie nemalo účinok obmedzený na čas, v ktorom sa odohralo, ani účinok prechodný: malo účinok večný […]. Nemalo väčšiu účinnosť vtedy, keď sa udialo, v porovnaní s dneškom“ (sv. Tomáš, Summa Theologiae, III, q. 52, a. 8).

Preto v tejto chvíli, keď sa vám prihováram, keď slávime božskú Eucharistiu, má Kristovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie rovnakú spásonosnú účinnosť ako vtedy, keď zomrel na kríži, na Golgote v Jeruzaleme; rovnakú spásonosnú účinnosť ako vo chvíli, keď z prebodnutého boku podľa Jánovho rozprávania vytiekla krv a voda (porov. Jn 19,34). Ba mohli by sme povedať, použijúc úderný obraz, že z Kristovho boku nikdy neprestáva prúdiť krv a voda ako rieka spásy, ako znovuzrodzujúce obmytie, ako nezastaviteľná sila „transsubstanciácie“ (prepodstatnenia) sveta, ktorý jedine v Kristovi – a v nikom inom – nachádza zmysel a spásu.“

„Nechať sa objať Božím odpustením znamená tiež vidieť, že človek porazil vlastnú osamelosť: ak ma Boh miluje a odpúšťa mi, už nie som sám so svojím hriechom, ale On víťazí so mnou, víťazí vo mne a ja víťazím s ním. Víťazstvo patrí Kristovi, ale on sa oň delí s nami všetkými, bojuje za nás, víťazí pre nás a dáva nám svoje víťazstvo.“

„Jednou z drám našej spoločnosti je strata pamäti o Milosrdenstve. Tvrdohlavo kráča slepými uličkami sebaospravedlňovania a snaží sa až do nemoty ospravedlňovať svoje vlastné správanie, aj keď nie je v súlade s Božou vôľou, len aby nedala priechod pokornej prosbe o odpustenie. Jednotlivci, skupiny, centrá ideologickej moci, sa všemožne pokúšajú o spolunažívanie s hriechom, o jeho sebaospravedlňovanie, a to všetko v titanskom úsilí, čiže odsúdenom na neúspech, aby sa cítili spravodliví, a nie ospravedlnení; aby sa zachránili sami od seba, namiesto toho, aby sa nechali zachrániť Kristovým odpustením a milosrdenstvom.

Tieto ideologicko-manipulačné centrá, títo „zmanipulovaní“ jednotlivci a skupiny a manévre propagátorov takejto kultúry si neuvedomujú, že samotná táto snaha normalizovať hriech verejne prezrádza, že pravda a dobro prítomné v človeku nie sú kompatibilné s hriechom. Človek nie je stvorený pre zlo, ale pre dobro; človek nie je stvorený pre lož, ale pre pravdu; človek nie je „ako zvieratá, ktoré hynú“ (Ž 49,13); on, obraz a podoba svojho Stvoriteľa, je pre večný život.

Zakaždým, keď zakusujeme Božie odpustenie, zakusujeme samotného Boha, jeho lásku Otca, jeho moc Stvoriteľa, pretože Boh nás nestvoril len v okamihu, keď sme boli počatí v matkinom lone; nestvoril nás len skrze Syna a v Duchu v okamihu stvorenia vesmíru, ale tvorí a znovutvorí nás zakaždým, keď nás oslobodzuje od hriechov prostredníctvom služby kňaza. Slová, ktoré počujeme v spovednici – „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov“ – znamenajú tiež:

„Urobme, pretvorme človeka na náš obraz a podobu“. Počúvajme týmto spôsobom tieto slová rozhrešenia a nikdy – nikdy, drahí bratia a sestry! – nikdy sa nebojme pristúpiť k sviatosti zmierenia, skutočnému miestu, kde viac než pri akomkoľvek inom zázraku žiari Božia všemohúcnosť.“

„Rovnako vnímame, že skutok milosrdenstva je zásadne dôležitý aj pre naše bytie, pre našu osobu, ktorá nechce byť uväznená vo vyčerpávajúcej zášti, schopnej spaľovať naše sily len v neplodnej spomienke na zlo, ktorého sa nám dostalo. Vo verzii modlitby ´Otčenáš´ v poslednom vydaní misála v taliančine, keď prosíme Otca o odpustenie našich hriechov, sa veľmi expresívne hovorí „ako «aj my» odpúšťame svojim vinníkom“. Musíme odpustiť, aby sme oslobodili naše srdce. Musíme odpustiť, aby sme nežili v smútku a urazenosti, musíme odpustiť, aby sme zacelili trhliny v našej existencii.

Sila na to, aby sme to všetko takto prežívali, pochádza opäť a vždy z Kristovho boku, z Božieho bytia, ktorým je Milosrdenstvo. Je to sila Ducha Svätého, ktorý bol hojne vyliaty do našich sŕdc a ktorý jediný nám dáva milosť, aby sme dokázali odpustiť to, čo by sa z ľudského hľadiska zdalo neodpustiteľné.

Odpúšťať, odpúšťať zo srdca, odpúšťať vždy, je blahodarné, rovnako ako je blahodarné prijať odpustenie; odpustiť znamená milovať a nechať si odpustiť znamená nechať sa milovať, a my sme stvorení pre lásku.“

„Vieme, že svätého Františka považovali jeho súčasníci, najmä pre dar stigiem, za „druhého Krista“ (alter Christus), ktorý sa im predstavil, aby zvnútra hlboko obnovil telo Cirkvi.“

„Veľkou zásluhou svätého Františka – ako dobre vieme – bolo to, že s neochvejným nástojením zotrval v lone Cirkvi; napriek mnohým nedorozumeniam a utrpeniam, napriek vzdialenosti, niekedy až hviezdnej, ktorú prežíval, nikdy sa nechcel odlúčiť od svojej Matky, z ktorej pŕs pil mlieko Kristovho evanjelia.

Aj dnes prechádzame ťažkými časmi, aj dnes nie vždy všetkému rozumieme, aj dnes neraz nechýbajú škandály a námietky voči Cirkvi v jej menšom rozmere, teda v jej ľudskom, pútnickom rozmere. Ale nikdy a v žiadnom prípade – drahí bratia a sestry – sa nesmieme oddeliť od Kristovho tela, ktorým je Cirkev, vždy pamätajúc na nespochybniteľné Pánovo slovo: «Ja som vinič, vy ste ratolesti» (Jn 15,5).“

„A je nádherné, že dnes môžeme sláviť odpustovú slávnosť v Assisi na slávnosť posvätenia tejto baziliky zasvätenej Panne Márii, Kráľovnej anjelov, teda Kráľovnej vesmíru, Kráľovnej všetkých stvorení, viditeľných i neviditeľných, Kráľovnej Cirkvi, Kráľovnej nebeskej Cirkvi, Kráľovnej duší v očistci, Kráľovnej samotnej našej existencie.

V tejto pápežskej bazilike Svätých anjelov v Porciunkule rád zacitujem, čo Svätý Otec František píše na konci apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium o Panne Márii:

«Ako Matka všetkých je znamením nádeje pre národy, ktoré trpia pôrodnými bolesťami, kým nevzklíči spravodlivosť. Je misionárkou, ktorá je nám nablízku, aby nás sprevádzala životom, a svojou materinskou láskou otvára naše srdcia pre vieru. Ako skutočná Matka s nami kráča, s nami bojuje a neprestajne šíri blízkosť Božej lásky.» (Evangelii gaudium, 286).

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.