Kam zavedie KDH dohoda o neútočení s ultraliberálmi? Má šancu nová Hlinova stratégia na úspech?

Bratislava 26. júla 2019 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

V posledných týždňoch čelí Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) značnej kritike zo strany mnohých konzervatívne zameraných ľudí. Teda od takých, ktorí by inak mali byť oporou tejto strany, nachádzajúcej sa v slovenskom politickom spektre už od roku 1990. Najnovšie sa výčitky voči KDH týkali počinu jeho predsedu Alojza Hlinu, ktorý si natoľko porozumel s lídrami „nových“ strán Progresívne Slovensko (PS) a Spolu, že s nimi podpísal dohodu o neútočení pred voľbami

Aj v prípade, že by išlo o ideovo a programovo blízke strany, bolo by možné takýto krok považovať za neobvyklý, keďže pred parlamentnými voľbami bežne strany súperia a vyhraňujú sa voči sebe. Ešte väčším hlavolamom sa však dohoda stáva vo svetle faktu, že ju uzavrela strana hlásiaca sa ku kresťanskej demokracii so stranou, ktorú je možné v rámci Slovenska považovať za najliberálnejšiu (a tiež s jej „príveskom“, ktorý vedie Miroslav Beblavý).

Kto mlčí…

Avšak nejde tu zďaleka o vec, ktorú by nebolo možné predvídať. Už dlhší čas je vo funkcii podpredsedu KDH Ivan Štefanec, ktorého politická kariéra bola ešte pomerne nedávno spojená s SDKÚ. Štefanec je tiež známy postojom, že by sa nebránil podpore registrovaných partnerstiev homosexuálov. Napriek tomu, bol to práve on, kto pred eurovoľbami obsadil prvé miesto kandidátky hnutia. A bol aj zvolený do europarlamentu – spolu s Miriam Lexmann, ktorú bývalý politik KDH Viliam Oberhauser vo svojom blogu na Postoji viac než s kresťanskými a slovenskými hodnotami asocioval so záujmami Republikánskej strany USA (keďže je riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli).

Konanie KDH, resp. jeho predsedu, by nám vskutku mohlo pripadať čudné, iba ak by sme ho dlhodobo nesledovali. Je veľmi jednoduché všimnúť si, kto obvykle býva terčom mediálnych výstupov Alojza Hlinu. Nie, liberálne strany to nie sú, zato ich tvrdí protivníci často. Okrem kresťanského aktivistu a organizátora bratislavského pochodu Hrdí na rodinu Antona Chromíka to boli nedávno aj Hlavné správy, ktoré Hlina napadol na svojej tlačovke s Trubanom a Beblavým. Keď už hovoríme o pochode Hrdí na rodinu, tohto podujatia mysleného ako protiváhu tzv. Dúhového Pride-u LGBTI aktivistov, stojí za zmienku aj fakt, že predseda Hlina na ňom chýbal. (Prišli však naň zástupcovia SNS, ĽSNS či Sme rodina.) A zvláštnu pachuť v konzervatívne orientovaných Slovákoch môže vyvolávať aj pomyslenie na to, že rovnako od predsedu KDH nezaznel ostrý nesúhlas v súvislosti s mimoriadne kontroverznými článkami denníka SME k pedofílii.

Iste nemôžeme v tomto prehľade liberálnejšieho smerovania KDH vynechať ani postoj k ďalším kresťanským stranám, menovite KDŽP a KÚ, s ktorými Hlina nemá potrebu sa ani stretnúť a radšej im (konkrétne členom KÚ) odkazuje, nech si rovno vyplnia prihlášku do KDH.

Bez hlasu Čarnogurského

Určite je príznačné, že s takýmto novým kurzom KDH sa nedokážu stotožniť ani viacerí dlhoroční „kádéháci“, vrátane zakladateľa a prvého predsedu KDH Jána Čarnogurského, ktorý na pozadí aktuálnych krokov vedenia hnutia oznámil, že má jasno v tom, že KDH v budúcoročných parlamentných voľbách nebude voliť. Exminister vnútra Vladimír Palko si zase síce nemyslí, že situácia musí vyústiť v podobné pomery, aké vládnu v západných kresťanských demokraciách, zároveň však hovorí o „demobilizácii a uspávaní“ KDH v čase, kedy by bola potrebná ostražitosť a odhodlanie.

Hoci by bolo teoreticky možné predpokladať, že predsa dohoda KDH s PS a Spolu nebude kresťanským demokratom príliš zväzovať ruky pokiaľ ide o predvolebné vyhlásenia týkajúce sa kultúrno-etických tém, má človek v súčasnej politickej línii KDH – ako sme ukázali aj v tomto texte – množstvo podnetov, ktoré mu ukazujú, že aktuálne KDH už skrátka nie je „to“ KDH, ktoré voliči zvykli v minulosti opakovane voliť. A niekedy je dôležité všimnúť si aj to, v ktorých momentoch KDH (respektíve jeho predseda) akoby strčilo hlavu do piesku. Pre skutočne konzervatívne zmýšľajúcich voličov, nech už v minulosti KDH volili, či nevolili, je však takáto „reč“ niečím, s čím sa nedokážu identifikovať.

Alojz Hlina stojí pred možno historickým manévrom, kedy KDH privedie do parlamentu napriek uvedeným signálom ukazujúcim vážny odklon od doterajšej konzervatívnej línie. Avšak je možné aj to, že jeho nový kurz utrpí porážku. Každopádne sa po budúcich voľbách dozvieme odpoveď na otázku, či je možné, aby KDH ostalo relevantnou politickou silou aj bez jasne artikulovaného konzervativizmu.

Ladislav Kováčik