Vašim najdlhším angažmánom bol klub SC Riessersee v Garmisch Partenkirchene. V tom čase sa do zahraničia prestupovalo veľmi ťažko, ako sa to podarilo vám?

“Ja som si prestup do Nemecka vybavil v 68. roku u pána Alexandra Dubčeka. Bolo to na sklonku mojej kariéry, ale mohol som oficiálne vycestovať. Už keď som bol kapitán národného mužstva Československa, tak ma českí spoluhráči poprosili, aby som vybavil, nech nás pustia do zahraničia. Ja som mal v tom čase dobré vzťahy s politickou špičkou pánmi Dubčekom, Ľubomírom Štrougalom a ministrom športu Antonínom Himlom. Mnohí sme mali ponuky zo zahraničia, ja som mal prvú už v roku 1960 z Toronta Maple Leafs. Ale nepustili nás. Po každom zájazde do Kanady sa nám hrnuli ponuky. Niektorí to riešili emigráciou. Okrem mňa sa v 68-om dostali von aj ďalší, ale panovali kruté podmienky. Museli sme mať odohratých 150 medzištátnych zápasov a na konte určitý počet gólov. Najdôležitejšie bolo, že sme museli mať nad 33 rokov, takže sme boli už po zenite.”

Ako to vtedy fungovalo?

“Vytvorila sa organizácia Pragošport, ktorá púšťala von futbalistov, neskôr aj tenistov, napríklad Ivana Lendla, alebo gymnastku Věru Čáslavskú. Ale hokejistov prosili, aby ešte zostali. Ja som išiel do Nemecka ako 34-ročný. Ale predtým ma ešte vypočúvali tri dni na polícii, pretože som bol obvinený, že som ako kapitán reprezentácie spôsobil revolúciu. My sme ešte pred vstupom sovietskych vojsk do ČSSR zdolali Rusov na olympiáde v Grenobli a to sa nesmelo.”

Vy ste okrem ponuky z Toronta koketovali z NHL aj neskôr?

“V 69-om som dostal ponuku od St. Louis a zároveň spolu s Jardom Jiříkom aj vycestovať. Dovtedy sme s klubmi NHL mali zakázané rokovať. Ja som mal ale vtedy zranené koleno a myslel som si, že už ani nebudem hrať. Tým, že v Nemecku sa začínala sezóna neskôr, tak som nakoniec išiel tam.”

Očakávali ste, že si prestupom polepšíte aj finančne?

“My hokejisti sme boli zaradení do takého platového stropu, ako lepšie zarábajúci pracovníci nejakej fabriky. Za olympijské hry v Grenobli sme dostali 5 tisíc korún a z toho nám 1800 zobrali na daniach. Po mojom prestupe do Riessersee som Pragošportu musel odovzdávať z platu 69,5% v rámci daní. Tie peniaze som teda ani nikdy nevidel, pretože ich posielal do Prahy priamo klub a ja som dostával peniaze v mizernom kurze v rámci tuzexových bonov.”

Bolo to jediné sklamanie, ktoré s odchodom do Nemecka súviselo?

“Ale kdeže. Nám sa stalo, že pohlavári z Československa prišli priamo na klub a povedali, aby nám neplatili dôchodkové poistenie, že to zaplatia. Samozrejme že nezaplatili. A to sa stávalo aj inde. Preto mám dnes ja a niektorí moji spoluhráči 360-eurové dôchodky a existenčné problémy.”

Vy ste tam museli byť bez rodiny, mala aspoň informácie, ako sa vám darí?

“Bol som trikrát za sebou najlepší hokejista nemeckej ligy, ale u nás sa o tom nemohlo písať, pretože nesmel nikto vedieť, že hráme v zahraničí. Aj keď som chcel ísť domov, musel som mať doložku, ktorú som musel pýtať tri týždne dopredu. Moji blízki nemohli vycestovať. Keď vidím, ako to funguje dnes, je mi to až smiešne. Nás musel odsúhlasiť okresný výbor strany, potom krajský a nakoniec mestský. Ďalej vás musela odsúhlasiť trénerská rada a zisťovali sa aj štatistiky. Tam som sa dozvedel, že som strelil najviac gólov v reprezentácii a môže si hovoriť kto chce čo chce.”

Čo vám Nemecko dalo mimo hokejového života?

“Spoznal som, ako sa tam žije. U nás boli hranice zabednené. Vždy keď sme išli domov, tak nás prehľadávali ako najväčších zločincov. Boli sme diskriminovaní. Ale videl som vďaka tomu iný svet, videl som, ako sa tam žije. Nemci si vedia vážiť vašu prácu. Ale my sme boli limitovaní Pragošportom. Ja som bol v prvom rade rád, že som mohol hrať v zahraničí.”

Ako hráč ste v Nemecku pôsobili tri roky, čo ste si odtiaľ okrem zážitkov priniesli?

“Ja som v 69-om dostal automobil značky Saab ako cenu pre najlepšieho hráča. Ale nemohol som ho u nás prihlásiť. To jednoducho vtedy nešlo. Preto som si vybavil diplomatické číslo švédskeho konzulátu a mohol som na ňom jazdiť. Po troch rokoch mi ale na neho doma uvalili clo 29 tisíc korún, toľko vtedy u nás stále nová Oktávia. Takže podmienky sme mali ťažké a uvedomoval som si, že sláva je poľná tráva. Ale nikdy som neuvažoval o emigrácii. Vždy som bol hrdý Slovák.”

Neskôr ste ako tréner pôsobili okrem Nemecka aj vo Švajčiarsku. Bolo to podobné?

“Nemecko mi dalo v prvom rade disciplínu. Ja som mal štatút amatérskeho hráča, vtedy to tam fungovalo tak. Musel som teda chodiť do práce. Robil som každý deň sedem hodín pre firmu Marker, ktorá vyrábala lyžiarske viazanie. Z roboty som potom chodil trénovať. Bolo to ťažké, ale musel som si zvyknúť. Mňa v tom období Nemci na ľade prenasledovali, chceli sme za každú cenu zlikvidovať. Mal som tam asi najviac zranení po fauloch, ktoré sa tam nepískali. Mal som smolu. Bol som cudzinec zo socialistického štátu. Švajčiarsko ma zasa naučilo korektnosti, pretože čo sľúbili, to splnili.”

Spomeniete si z vášho pôsobenia v Nemecku na nejaké stretnutie, ktoré vo vás zanechalo dojem?

“Mal som možnosť stretnúť sa v Ga-Pa na jednom mítingu s Franzom Josefom Strassem, úhlavným nepriateľom socialistického Československa. Garmisch bol bavorský a strana CSU tam bola veľmi silná. Tak som sa ho spýtal, či mu nevadí, že som z komunistickej krajiny. Na to mi vraví, Pán Golonka, veď ja chodím do Prahy nakupovať všetko, od chmeľu až po ošípané. Jedna vec je politika, toto je niečo iné. Napokon ma ocenil za vzornú prezentáciu bavorského štátu, keďže sme získali titul. A podal som si ruku aj s Franzom Beckenbauerom.”

Ako by ste pomenovali odkaz, ktorý ste tam zanechali?

“Ako veľmi významný. V období, keď som tam pôsobil, trénovali v Nemecku deviati naši tréneri a mužstiev bolo dvanásť. V tom čase získali Nemci jedinú olympijskú medailu z Innsbrucku. Takže si dovolím povedať, že sme pomohli vybudovať nemecký hokej.”

Ktorí známi hráči prešli vašimi rukami?

“Keď som pôsobil v Riessersee neskôr ako tréner, hral u mňa Ralph Krueger, neskôr tréner Švajčiarska a mužstva výberu Európy na Svetovom pohári. Pamätám si, že si všetko písal. Všetky metódy na mojich tréningoch.”

Kormidlo slovenskej reprezentácie ste prevzali v sezóne 1996/97. Čo vám táto skúsenosť dala?

“Ja som mal v zahraničí v tíme hokejistov šiestich národností, neexistovali medzi nimi žiadne rozbroje. V reprezentácii sa nevedeli dohodnúť Trenčania so slovanistami, slovanisti s Košičanmi a tak ďalej. Toto som nevedel pochopiť. A nikto o tom nechce dodnes hovoriť. Každý povie, že bola iná doba. Hlúposť. Dobu si len niekto vytvoril. Akurát sa všetko vylepšuje. Tu ide len o neúctu k hokejistom, ktorí niečo dokázali.”
V súčasnosti si užívate dôchodok, ale s hokejom žijete neustále však?

“Hokej sledujem, aby som nestratil kontakt s modernou. Taký jednoduchý hokej, ako je dnes, už dlho nebude. A v tomto jednoduchom hokeji stále vynikajú jednotlivci. Len u nás sú stále prvoradé peniaze. Veď ako niekto nemôže prísť reprezentovať? To je najhoršia urážka. Na hokejistu roka príde iba Peter Budaj? Čo to má znamenať? Tu sa zabúda na veľmi veľa vecí. Veď to je urážka fanúšika, ktorý si kupuje ich dresy, ktorý mu fandí, ktorý dá posledné peniaze za lístok. Ale jeden povie, že má hento, druhý tamto, tretí je unavený a štvrtý pláva na Floride so žralokmi. Ako môže byť 22-ročný hráč unavený? Kanaďania sa bijú, aby mohli hrať v národnom mužstve. Ja sa pýtam, čo toto je? Veď mi sme trénovali trikrát denne. Ale každý je ticho. To je výsmech. Vrcholom je, že niektorí hráči, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenského hokeja, majú problémy vo vlastnom okruhu ľudí a navzájom si škodia. Toto tu nikdy nebolo. Pripadajú mi ako psohlavci.”