Môj profil 
Predplatné
Tento 60-ročný odborník, bývalý vedúci kancelárie prezidenta Česka Václava Klausa, vo svojom vystúpení v Poslaneckcej snemovni Parlamentu Českej republiky na konferencii „100. výročie vzniku Československa v dobe neutichajúcej európskej integrácie. Prežijú národné štáty snahu o európsky superštát?“ sa venoval práve tejto téme: budú zničené alebo predsa národné štáty prežijú tento tvrdý nátlak Bruselu a veľkých štátov, majú budúcnosť?..
V úvode poukázal na pozoruhodný jav, že proeurópsky politický a mediálny mainstream hlasne sa hlasí k odkazu 28. októbra 1918 a T. G. Masarykovi: „Naším státnym sviatkom totiž oslavujeme rozbitie tristoročného mnohonárodného štátneho útvaru v strednej Európe a vznik republiky, budovanej svojimi zakladateľmi ako národný štát. Prvá československá republika tento cieľ naplniť nemohla, bola štátom mnohonárodnostným, zmietaným ťažko riešiteľnými rozpormi a krizami, ktoré v rôzných podobách trvali až do rozdelenia Československa. Po prvý raz v našich moderných dejinách žijeme posledné štvrťstoročie v národnom štáte, ktorý je zásadnou podmienkou pre bezproblémové fungovanie politickej demokracie a občianskej spoločnosti,“ uviedol Jiří Weigl.
Prízvukoval, že národný štát predstavoval zásadnú konkurenčnú výhodu Západnej Európy pred jej súpermi: „Dnes môžeme do omrzenia počúvať opakované tvrdenia, že príčinou katastróf dvadsiateho storočia bola existencia súperiacich národných štátov v Európe, a že preto je národný štát a vôbec národ ako taký považovaný za zlo, ktoré treba odstrániť, ich obyvateľov prevychovať a vytvoriť z nich nové kozmopolitné ľudstvo,“ vysvetlil.
Prízvukoval, že je to úmyselná lož a manipulácia s históriou. „Vojny existovali dávno pred tým, než vznikli moderné národy a nacionalizmus. Mnohonárodné ríše boli rovnako agresívne ako národné štáty, genocídu praktikovali rovnako. Vojny sa nedá odstrániť sociálno-inženierskymi projektami a nútenou prevýchovou miliónov ľudí. Národný štát vytvára prirodzený rámec pre fungovanie spoločnosti a je podmienkou existencie politického národa a demokracie. Ak sa to pokúsime odstrániť, zlikvidujeme aj demokráciu, aj politickú slobodu,“ zdôraznil Jiří Weigl.
Tvrdil, že dnešná Európska únia si kladie za cieľ národné štáty, ktoré sú ich členmi, oslabiť, rozložiť a nahradiť. EÚ šírí tvrdenia o ich priamej zodpovednosti za vojny a tvári sa, že európska integrácia vznikla preto, aby zabránila vojnám a že iba vďaka nej je v Európe mier. „Je to opäť čistá lož. Európska integrácia vznikla v dobe studenej vojny v záujme povojnovej konsolidácie Západnej Európe a znovuzapojenie Západného Nemecka do vybudovania funkčnej protiváhy vtedy agresívnemu sovietskemu bloku. Mier na kontinente bol garantovaný superveľmocami, v žiadnom prípade Bruselom,“ podčiarkol.
Poukázal na to, že pôvodná európska integrácia tiež bola založená na posilnení spolupráce národných štátov a nemala za cieľ vybudovanie superštátu. „Ten prieišl až s Jacquesom Delorsom, Maastrichtskou zmluvou, projektom společnej meny a celokontinentálneho rozšírenia EÚ,“ uviedol.
Poukázal na to, že s tým, ako nesmierne vzrástli ambície európskych probruselských kosmopolitných elít po skončení studenej vojny, začal byť neoblomne presadzovaný projekt stále rychlejšej a hlbšej integrácie, tj. prenášania ďalších a ďalších kompetencií z národnej úrovne do bruselského centra a permanentného oslabenia národných štátov. Pripomenul, že ďalším významným medznikom v tomto smere bola Lisabonská zmluva, Šengen a spoločná mena.
Podčiarkol, že s postupom času Brusel sa stále viac vlamuje do stále ďalších a ďalších oblastí života obyvateľov európskych krajín a všetko reguluje. Hovorí, že väčšinové hlasovanie a faktický diktát veľmocí je cestou do pekla. Podľa neho, EÚ sa začíná štiepiť, vnútri jednotlivých krajín stále silnejú hnutia proti bruselskej regulácii a diktátu.
Poukázuje na to, že pôvodný idealistický projekt vzájomne si rovných členov, ktorý fungoval v začiatočnej fáze, sa podstatne změnil. Realita súčasnej EÚ nemá s povodne propagovaným projektom nic spoločné. Postačilo iba štvrťstoročie a Nemecko je nespochybnitelným hegemónom Európy. Prízvukuje, že výsledky dvoch svetových vojen s ich obrovskými ľudskými a materiálnymi obeťami sú zabudnuté.
„Naopak, dnešná situácia v Európe prekvapivo zodpovedá vojnovým cieľom Nemeckej ríše v prvej svetovej vojne – Rusko je vytlačené z Európy ďaleko na východ, USA sa z nej sťahujú, Veľká Británia je oslabená a odchádza z Európy, Strednú Európu tvoria malé satelitné štáty pevne hospodársky spojené s Nemeckom a tvoriace jeho priemyslové zázemie, oslabené Francúzsko aj naďalej slabne a je závislé na Nemecku. Juh Európy sa bez Nemeckej finančnej sily nemôže zaobísť. Takto si výsledky európskej integrácie asi žiaden z jej zakladateľov a pôvodných propagátorov nepredstavoval,“ zdôraznil.
Poukázal na to, že politiku v Západnej Európe a predovšetkým v Nemecku ovládla progresivistická ľavica, ktorej sociálne inženierske predstavy dnes reprezentuje politický mainstream. Tlak na umelú unifikáciu a centralizáciu EÚ sa preto zosilňuje, rovnako ako útok progresivistov na národné štáty a európske národy. Cestou k ich rozbitiu sa stala masová migrácia a pokusy premeniť homogenné národné pospolitosti na spoločenstvá rôzných nekompatibilných menšín.
Povedal, že sa to všetko odohráva v dobe, kedy sa prejavuje neudržateľný charakter spoločnej meny, ktorá zničila južné krídlo EÚ, kedy sa prejavujú dôsledky voľného pohybu pracovných síl, ktoré viedli k fatálnemu vyľudneniu východnej periférie EÚ a zásadnému poškodeniu možností jej ekonomického rozvoja. „Do centra únie napriek tomu prišli milióny nových presťahovalcov, čo destabilizuje tamojšie spoločnosti. Národný štát a etnická homogenita, kedysi hlavná prednosť Západnej Európy, už neexistuje,“ podčiarkol Jiří Weigl.
Poukázal na to, že zásadným debaklom celej doterajšej éry európskej integrácie je Brexit, ktorý je reakciou väčšiny britskej verejnosti na výše uvedený vývoj. „Odchodom Británie stráca EÚ svoj pôvodný raison d´etre, tj. zjednotenie kontinentu,“ zdôraznil Weigl.
„Z toho všetkého plynie môj pesimizmus ohľadne perspektív doterajšieho smerovania európskej integrácie a naopak optimizmus ohľadne budúcnosti národného štátu v Európe. Urýchlené vybudovanie superštátu je v dohľadnej dobe nereálne, integrácia vyžaduje podstatnú revíziu a zmenu smeru a musí sa vrátiť k národnému štátu ako svojmu základnému stavebnému bloku. Iba vtedy máme nadej na úspech. Je nútne si to pripomínať a nielen v roku 100. výročia našej modernej štátnosti,“ zdôraznil v závere Jiří Weigl.
Eugen Rusnák
.jpg)
