Andrej Danko koncom januára vyhlásil, že SNS má jasné predstavy, aký by mal byť budúci prezident Slovenska a aké by mal mať vlastnosti ako osobnosti slovenských dejín.

“Strana na základe rozhodnutia predsedníctva SNS nepostaví v prezidentských voľbách žiadneho kandidáta. Myslíme si, že by sa nemali trieštiť národné hlasy.”

“Žasnem nad tým, že sa objavujem tak vysoko v prieskumoch. Nikdy som totiž nehovoril, že budem kandidovať na prezidenta,” poznamenal v tom čase predseda SNS a Národnej Rady Danko, pričom názov jeho príspevku na sociálne sieti znel: “Nechceme prezidenta slniečkára”.

Aktuálne poslanec Anton Hrnko na sociálnej sieti vysvetlil chápanie pojmu slniečkár: “Dovolím si pripojiť vlastnú definíciu tohto pojmu, lebo sa mi zdá, že ide o to, ako by sa radi nositelia tohto označenia videli. Teda podľa môjho názoru – ako by sa dali charakterizovať nositelia označení ako slniečkári, teda, čo pod týmto termínom vidí SNS.”

Vysvetľuje, že najľudovejšie opísanie klasického slniečkára podáva známy prostonárodný vtip o tom, keď manžel nachytá manželku inflagranti a ona mu na svoju obhajobu hovorí: “Mužu, tak komu veríš? Mne alebo svojim očiam?”

“Áno ide o ľudí, ktorí vám budú z ideologických dôvodov tvrdiť, že nie je pravda, čo vy vidíte, cítite alebo počujete, ale to, čo vám oni prostredníctvom médií nazývanými tiež mainstream tvrdia.”

Slniečkáru sú podľa Hrnka presne podobní ľuďom, čo za starého režimu tvrdili, že keď sa fakty nezhodujú s našou ideológiou, tak beda faktom. “Takú kurióznu situáciu v tomto duchu som zažil na snemovaní Slovenskej historickej spoločnosti roku 1985, keď známy marxistický historik vyhlásil, že on nemôže chodiť do archívu, lebo archívy by ho pomýlili (teda v ideologickom slova zmysle). Takže slniečkár nie je nič nového pod slnkom, len klon ideologického bojovníka dnes už nie za krajšie zajtrajšky, ale za “globálny záujem ľudstva”, čo nie je nič iné len záujem tých najsilnejších a najbohatších ľudí na svete.”

“To by bol taký najzákladnejší charakteristický prvok, ktorým by sme mohli označiť slniečkára. Z neho potom vyplýva jeho nepriateľstvo voči všetkému, čo protirečí záujmom krajších a globalistickejších zajtrajškov. Predovšetkým mu je odporné všetko, čo súvisí s úprimným národným vlastenectvom, lebo národný štát európskeho typu, je najväčšou prekážkou globalizácie!” upozornil.

Keď sa podľa Hrnka pozrieme na slniečkára z historickej perspektívy, zistíme, že v slovenských dejinách nie je žiadnym solitérom. V minulosti sa im hovorili maďaróni alebo čechoslovakisti. “Aj týmto dvom typom ako dnešným slniečkárom smrdelo všetko slovenské, všetko národné. V ich predstavách vzdelaný a slušný človek nemohol byť slovensky národne uvedomelým, lebo sa to v ich vnímaní priečilo vyššej civilizácii, ktorou mal byť v Uhorskom kráľovstve jednotný maďarský národ, v tatíčkovej republike jednotný “československý” národ a dobách nedávnych jednotný “československý lid”.”

Dnes je to podľa neho globálna protieurópska civilizácia založená na ideách zakladateľa Paneurópskej únie Coudenhoven-Calergiho, “ktorý sa medzi nami v neskoršom období týchto myšlienok zriekol. Ale čo na tom, dnešní sociálni inžinieri sú schopní celú Afriku aj s Blízkym Východom natlačiť do Európy, len aby zničili túto unikátnu formu ľudskej civilizácie, ktorou je európsky národ.”

“Dnešný priemerný slniečkár okrem toho obdivuje všetko cudzie, najmä, keď to cudzie zapadá do zámerov koryfejov globalizácie. V slovenských dejinách nenachádza žiadne pozitívne vzory. Všetci slovenskí dejatelia sú pre nich prinajmenšom kontroverzní, zväčša “zaprdení antisemiti”, hoci v čase, keď žili, toto slovo ani len známe nebolo.”

“Budú do pekiel zatracovať niektorých slovenských politikov, dávať trestné oznámenia, keď niekto čo i len pouvažuje v duchu starého rabína, že všetko mohlo byť ináč, ale do roztrhania tela budú brániť banderovcov alebo esesákov z baltských krajín, lebo ich služby sú dnes na úžitok “všeobecného pokroku ľudstva”, ako si to oni predstavujú” vysvetlil národniar.

“To, že ich vzory počas druhej svetovej vojny páchali tie najodpornejšie zločiny, že sa bridili i nemeckým nacistom, ich akosi nezaujíma. Tak ako kedysi sa v salóne politickej elity pokladalo za “cool” byť antisemitom, tak je dnes pravoverný slniečkár patrične rusofóbny a najradšej by do najtemnejších temníc zavrel všetkých tých, ktorí si myslia, že pre Európu je rozhodne nebezpečné viesť konfrontačnú politiku s Ruskom a skutočný mier bez zapojenia Ruska v Európe nie je možný.”

Ná záver Hrnko doplnil, že slniečkár rozhodne podporuje všetky rozhodnutia predstaviteľov globalizácie, nepochybuje o nich a keď pri tom kvapne niečo z nejakej mimovládky, tak to považuje za bonus, pre ktorý sa oplatí byť slniečkárom.