Za to môžeme ďakovať existencii knihy Zadok: A Backstory, novej knihe novinárky Heather Radkeovej. Aby sme boli spravodliví, Radkeová určite nemá v úmysle vzbudiť v čitateľovi rasovú úzkosť: Je to ako vášnivý projekt, hlboko preskúmaný a zábavný na čítanie, ktorý ponúka hlboký ponor do histórie a kultúry ľudského zadku, od Venuše Callipyge (od ktorej názvu je odvodené slovo “callipygian”) cez Buns of Steel až po zásadný rap Sira Mix-A-Lota oslavujúci všetko, čo je gluteálne.

Je to takpovediac téma zrelá na fundovanú analýzu. Keďže však bola napísaná vo veľmi špecifickom prostredí Ameriky roku 2020, Zadok sa, bohužiaľ, stáva obeťou súčasnej módy nazerať na všetky otázky kultúry cez rasovú optiku. Výsledkom je dielo, ktoré nielenže obrazne sploští zadok, ale kniha v konečnom dôsledku pôsobí menej ako antropologická štúdia a viac ako príspevok do preplneného žánru diel, ktoré slúžia na podnecovanie bielej liberálnej viny.

Koncepcia kultúrneho privlastňovania mi vždy pripadala v podstate scestná a historicky negramotná, vychádzajúca z preštudovanej zvedavosti o prirodzenej nákazlivosti kultúry a mimetickej povahe človeka. Ale keď ide o remixovanie vecí, ako sú textílie, účesy alebo módne trendy, naprieč kultúrami, sťažnosti na privlastňovanie sa zdajú prinajmenšom pochopiteľné, ak nie presvedčivé: je v tom vedomý prvok, rozhodnutie vziať to, čo vyzeralo zaujímavo na niekom inom, a ozdobiť svoje vlastné telo rovnakým spôsobom. V tomto prípade je však privlastneným predmetom doslova časť tela, ktorej veľkosť a tvar nemáme pod kontrolou. A predsa Radke používa na stigmatizáciu privlastňovania si zadkov viac-menej rovnaký argument, aký sa často používa v prípade dredov alebo bindišov.

Kniha je v tomto smere neústupná: zadky sú vecou černochov a ich obľuba je vecou černochov a oceňovanie zadkov ľuďmi, ktorí nie sú čierni, predstavuje morálnu chybu: kultúrnu krádež alebo ukradnutú statočnosť alebo nejakú silnú kombináciu oboch. Medzi vedcami a odborníkmi, ktorých Radke v tejto súvislosti cituje, je aj jeden, ktorý tvrdí, že súčasné oceňovanie zadkov širšou mužskou populáciou “pochádza z túžby černošských mužov. Priamo, na rovinu. Až vďaka čiernym mužom a ich pohľadom si to začínajú všímať bieli muži”. Parafrázujúc populárny mém: “Chlapi, je rasistické mať rád zadky?”

Asi netreba dodávať, že množstvo kultúrnych artefaktov – od spomínanej sochy Venuše cez diela Petra Paula Rubensa až po niektoré šoubiznisové skladby zo sedemdesiatych rokov – vyvracia názor, že bieli chlapi si nevšímali existenciu zadkov, kým si ich vďaka čiernym mužom nezačali všímať. Kultúrne dedičstvo zadku je však nesporne prepojené s dedičstvom rasizmu a eugeniky, vrátane odpornej a odpudzujúcej histórie, v ktorej niektorí antropológovia z radov bielych mužov fetišizovali postavy černošských žien s veľkým zadkom a spájali ich zvláštnosti s divošstvom a promiskuitou.

Najvýraznejším v tejto histórii je prípad Sarah Baartmanovej, ktorej Radke venuje celú kapitolu a nespočetné množstvo odkazov: Baartmanová bola príslušníčkou kmeňa Khoekhoe v Južnej Afrike, ktorú začiatkom 19. storočia prinútili vycestovať do Európy a zúčastniť sa na výstave v štýle freak show, na ktorej sa diváci pozerali na jej zadok – a niekedy doň aj pichali alebo ho chytali. Ak Baartmanovej pocity v tejto súvislosti zostávajú trochu záhadné (v dobových záznamoch nie je jasné, do akej miery bola jej účasť dobrovoľná), motivácia mužov, ktorí ju predávali, je menej záhadná: vtedajší antropológovia boli posadnutí kategorizáciou ľudí do rasovej hierarchie. Nefascinoval ich len Baartmanovej zadok, ale celé jej telo vrátane tvaru lebky a predĺžených pyskov, ktoré boli považované za dôkaz, že ona (a teda všetky černošky) sú nižším stupňom ľudskej bytosti.

Určite nie je možné spravodlivo sa venovať histórii zadkov bez toho, aby sme Baartmanovej venovali dostatok priestoru. Jedna vec je však venovať náležitú pozornosť skutočnosti, že niektorí antropológovia 19. storočia sa oddávali odporným rasovým stereotypom o telách a častiach tela černošských žien, druhá vec je, že ich sami kopírujeme – alebo predpokladáme, že ich kopírujú aj iní ľudia.

Radke však predpokladá – opakovane, vytrvalo a niekedy aj napriek alternatívnym teóriám alebo dôkazom o opaku. Patrí sem aj presadzovanie argumentu, že busty, móda viktoriánskej éry, ktorá sa stala trendom viac ako 50 rokov po smrti Sarah Baartmanovej, boli inšpirované jej výnimočnou postavou – a že biele ženy si nesmelo, možno dokonca vedome, privlastňovali Baartmanovej siluetu v rámci rasistickej fetišizácie. Je pozoruhodné, že Radke ako prvá uznala zjavnú chybu vo svojom argumente: “Je tiež otázka, prečo by žena z konca 19. storočia chcela vyzerať ako Sarah Baartmanová, ktorej silueta sa používala ako kvintesenciálny príklad Afričanky ako podčloveka,” píše. Prečo? Radkeová však na túto otázku odpovedá vlastnou hrubou stereotypizáciou: “Biela kultúra aj móda sa v priebehu storočí ukázali ako neúnavne zručné v vyberaní čerešničiek, v hľadaní spôsobu, ako si prisvojiť tie časti kultúry, histórie a tiel iných ľudí, ktoré im vyhovujú, a zvyšok nechať za sebou.”

Prečo by ženy 19. storočia túžili po siluete sexuálne promiskuitnej divošky? Pretože to bola banda Karen, preto (a tu súčasná čitateľka, ktorá sa nenávidí sama seba, bielej žene určite prikývne).

V čase, keď sa Buttsová dostane k analýze súčasného diskurzu o derriere, sú jej závery už len predvídateľné: politické nie je len osobné, ale aj anatomické. Kniha vyzýva viaceré ženy vrátane Jennifer Lopez, Kim Kardashian a Miley Cyrus, aby sa zodpovedali za svoje privlastnenie zadkov, ktoré sa chápu ako metaforicky, ak nie doslovne patriace čiernym ženám. Najostrejšia kritika je namierená na vtedy 21-ročnú Cyrusovú, ktorej twerkovanie na VMA sa opisuje ako “prijatie a využitie formy tanca, ktorá bola dlho populárna v chudobných a pracujúcich černošských komunitách, a zároveň ako hra na stereotyp hypersexuálnej černošky”. Zviditeľnenie zadkov ako veci, ktorú treba obdivovať, je teda konečným aktom kolumbizácie: “Zadok tu bol vždy, aj keď si ho bieli ľudia celé desaťročia nevšímali”.

V Radkeho časti o histórii twerkingu, ktorá jeho popularizáciu pripisuje mužskej drag queen menom Big Freedia, sa nachádza aj zaujímavá vsuvka. Implicitne sa tým naznačuje, že tento pohybový štýl je menej urážlivý, keď ho predvádza muž prezlečený za ženu, než biela žena s malým zadkom.

Zadok si nenárokuje byť príbehom s morálnym ponaučením, ale jedno sa predsa len vynára: každý môže mať zadok, ale zadok nie je pre každého. A stojí za to poznamenať, že bez ohľadu na to, koľko batožiny pripisuje bielym mužom, ktorí majú radi zadky, jeho dôsledky sú ešte zložitejšie pre biele ženy, ku ktorým sú zadky pripevnené. Človek má pocit, že nečernošky by nemali mať veľké zadky – že tie, ktoré ich majú, dosiahli niečo neprirodzené, ak nie priamo podozrivé. A ak trváte na tom, že chcete mať zadok (a naozaj musíte?), potom naň v žiadnom prípade nesmiete byť hrdá, nesmiete zaň prijímať pozitívnu pozornosť alebo – nedajbože – nesmie byť súčasťou vašej značky.

Iróniou je, že autorka tejto knihy je sama beloška s veľkým zadkom, čo čitateľom pravidelne pripomína. A napriek tomu Butts dôkladne začleňuje svoju tému do diskurzu o kultúrnom privlastňovaní spôsobom, ktorý nepriamo obviňuje všetky nečernošky, ktoré sa – aspoň zozadu – podobajú oveľa viac na Nicki Minaj ako na Kate Moss, ženy, ktoré možno dúfali, že ich vlastné veľké zadky by sa mohli zaradiť medzi tie, ktoré Sir Mix-a-Lot nemôže klamať, že sa mu páčia. Stojí tiež za zmienku, že ženy, ktoré tento argument vyvracajú, sú tie isté, ktoré iná progresívna identitárska rétorika takmer vždy nezohľadňuje: čím viac sa oddáva archetypu bielej ženy bez zadku, tým viac Butts vylučuje zo svojej predstavivosti chudobnú a pracujúcu triedu – ktorej zadky, spolu so všetkým ostatným, bývajú väčšie. Neberie do úvahy ani tých, ktorí pochádzajú z etnických skupín, kde je väčší zadok – alebo, ako by povedala jedna z mojich židovských prababičiek, pekný guľatý zadok – normou.

Celkovo kniha Zadok ponúka zaujímavý, aj keď trochu monománsky pohľad na kultúrnu históriu zadku. Ale pokiaľ ide o to, ako sa na naše zadky pozerať ďalej – najmä ak ste náhodou žena, ktorá sama vlastní veľký zadok -, kniha sa ocitla v určitej strate. Tí, ktorí hľadajú pozitívne vnímanie tela, ho tu nenájdu; Radkeová je v tomto smere pevne presvedčená, že biele ženy, ktoré obľubujú svoje veľké zadky, sú vinné za to, čo Toni Morrisonová nazvala “hrou v tme”, bezmyšlienkovite sa zahrávajú s kultúrou, estetikou, postavou, ktorá im v skutočnosti nepatrí. Zdá sa, že to najlepšie, v čo môžu tieto ženy dúfať, je pozerať sa na svoje telo tak, ako to robí Radke na posledných stranách, s akýmsi rezignovaným prijatím: jej zadok, ako hovorí, je “jednoducho fakt”. Na jednej strane je to lepšie ako explicitne poučovať ženy, aby sa za svoje telo hanbili (hoci implicitne máme pocit, že hanba je lepšia ako sebavedomá, twerkujúca alternatíva). Ale po približne 200 stranách rozprávania o politickej, sexuálnej, kultúrnej a historickej batožine, ktorou je zadok zaťažený, to pôsobí trochu prázdne, trochu ako výpoveď. Dokonca by sa dalo povedať – nie mnou, ale niekým -, že Zadok má v sebe dieru.