Aj keď „kolíska nových čias“ sa rozhojdala na západ od nás (predovšetkým v Nemecku), akoby záležalo aj na názorovom kvase vtedy (napokon zdá sa, že aj v súčasnosti) v srdci starého kontinentu. Všimneme si postoje mužov, ktorí na jednej strane cítili nevyhnutnosť zmien, reforiem, nie však reformácie, lebo chceli zachovať jednotu cirkvi.

„Erazmusovci“, tak ich nazvime podľa augustiánskeho mnícha, kritizujúceho cirkevné praktiky tamtej doby a snažiaceho sa o reformu, ale nie reformáciu, vtedy nemali nasledovníkov, a tak v svetových i slovenských dejinách vznikla hlboká priekopa. Keďže ďalšia, nová priekopa, akoby sa práve úspešne začala kopať, aj preto by mohol byť tento návrat užitočný aj pre súčasnosť. Keď vo svete, vrátane cirkvi, „sa kvasí“ na nové časy a hrozí ďalšia veľká priekopa. O význame, či dôležitosti dnešného postoja či zástoja Slovenska nech svedčí trojdňová Františka Bergoglia práve v týchto časoch u nás, a len trojhodinová v Budapešti.

Novovek sa začal – podľa rôznych autorov – objavením Ameriky 12. októbra 1492, pre nás je však príhodnejším dátumom 29. august 1526 – bitka pri Moháči (len pre zaujímavosť, 29. august 1526 je o 418 rokov starším bratom 29. augusta 1944). Akoby sa vtedy v močiaroch na juhu dnešného Maďarska začali „kvasiť“ nové veky, novovek aj pre Slovensko, kam sa na takmer dve storočia sústredil život starého Uhorska. Ako sme už niekoľkokrát uviedli, všetko uhorské bolo na Slovensku.

A ak hľadáme osobnosť, ktorá by mala reprezentovať „slovenskosť“ tých čias, je ňou zaiste predovšetkým Ján Henkel (aj Henckel, Henkelius). Muž doslova spod Tatier, popredný humanistický vzdelanec svojej doby, uznávaný takými osobnosťami, ako bol Erazmus Rotterdamský, vlastným menom Gerrit Gerritszoon alebo Gerhard Gerhards (1467-1536), ale aj inými. Mal svoje miesto na kráľovskom dvore pri kráľovnej vdove Márii Habsburskej, bol vrstovníkom a názorovo spriaznený s Alexejom Turzom (zomrel 25. januára 1543) i s Mikulášom Oláhom (1493-1568).

Aj keď nebol ani najplodnejším autorom, sú známe dve jeho teologické práce z rokov 1534 a 1535, ani nedosiahol najzávratnejšiu kariéru – hodnosť biskupa odmietol, predsa ho môžeme pokladať za ústrednú postavu včasných novovekých dejín Slovenska.

Pochádzal zo starej levočskej patricijskej rodiny, kde sa narodil 16. marca 1481. Bol jedným z troch synov levočského richtára Juraja Henkela a matky Agnesy. S podporou dedičstva zo závetu strýka Juraja Leudenschitta, spišského kanonika a vikára, študoval v rokoch 1498–1513 na univerzitách v Krakove, Viedni a Bologni kanonické právo. Jeho nákladné štúdiá podporil aj veľkovaradínsky biskup Žigmund Turzo. Henkelovci aj Turzovci boli spriaznené rody so spoločnými spišskými koreňmi. Spájal ich záujem o vzdelanie a podpora umenia. Henkelovci dostávali od Turzovcov tak politickú, ako aj finančnú pomoc, a to aj vo forme benefícií z udeľovaných cirkevných hodností.

V rokoch 1513–1522 bol farárom v Levoči, potom v Košiciach. Z hľadiska cirkevných titulov boli jeho najvýraznejšími postami varadínsky hlavný dekan, od roku 1531 farár v Švidnici a vroclavský kanonik a vikár, turniansky hlavný dekan a jasovský prepošt. Počas jeho pôsobenia vznikli v levočskom Kostole sv. Jakuba najzásadnejšie artefakty. Bol objednaný terajší hlavný oltár a postavené ďalšie dva: oltár sv. Jánov a oltár sv. Anny. Vtedy vzniklo dielo Majstra Pavla a maliara Majstra TH (Bardejovčan Teofil Stanzel), patriace k vrcholu nášho umenia z obdobia nástupu renesancie.

Ján Henkel dal postaviť oltár svojim menovcom svätým Jánom, ako aj francúzskemu cirkevnému politikovi a kancelárovi parížskej Sorbony Jeanovi Charlierovi de Gerson, s venovaním: „Na česť svätých Jána Krstiteľa, Evanjelistu, Almužníka a Zlatoústeho a tohto Gersona, postavil Ján Henkel roku 1520.“ Ján Gerson nebol svätorečený, ale stelesňuje Henkelovo krédo: vedomý si potreby zmien svojej doby usiloval sa o reformu, ktorá zabráni štiepeniu. Ako bibliofil chcel zachovať duchovné poklady, nazhromaždené generáciami pred ním aj pre iných a budúcich. Zo svojej vlastnej zbierky kníh, ako aj zo starších levočských knižných fondov zriadil knižnicu Kostola sv. Jakuba, pre ktorú dal v rokoch 1515–1519 na svoje náklady postaviť slávnu chrámovú knižnicu „Bibliotheca Leutschoviensis“. Táto prvá účelová stavba knižnice na Slovensku dodnes nesie jeho meno.

Najväčší skok v Henkelovej kariére nastal okolo roku 1524, keď dostal pozvanie stať sa dvorným kaplánom uhorskej kráľovnej Márie Habsburskej. Bol to pravdepodobne vplyvný Alexej Turzo, kto zariadil pre svojho priateľa pozíciu na budínskom dvore. Za krátky čas, ktorý strávil na kráľovskom dvore – lebo v roku 1526 sa vracia do Košíc – si stihol obľúbiť kráľovnú, na ktorej obdivoval jej rozhľadenosť, vzdelanie i energiu: „… kiež by sa mohla udiať taká premena, aby sa kráľovná mohla premeniť na kráľa, boli by sme na tom lepšie.“

Do služieb kráľovnej sa vrátil v lete 1528. Píše Erazmusovi, aby upriamil jeho pozornosť na mladú kráľovnú vdovu. Predstavuje ju ako ideál mladej ženy – panovníčky, ktorá sa namiesto ženských starostí oddáva knihám a vzdelávaniu a útechu vo svojom žiali nachádza vo Svätom Písme. Henkel chcel presvedčiť Erazmusa, aby sformuloval pre Máriu útechu, ktorá by jej uľahčila zmierenie nad stratou manžela: „Či by si sa jej teda viac nezavďačil nejakou príhodnou príručkou? Máš na to výrečnosť skvelú a vhodnú, poviem rovno, že jedinečnú: použi ju na to, aby boli ti vďačné za jedinú kráľovnú vdovu aj všetky vdovy sveta, – tých je mimochodom po tej pohrome v našom kráľovstve a aj na samotnom dvore veľmi veľa – že dostali od Erazmusa nesmrteľné dobrodenie.“

Je pravdepodobné, že Henkelovi išlo o vyváženie vplyvu Luthera, ktorý už v roku 1526 kondoloval Márii svojím adresným dielom „Vier tröstliche Psalmen an die Königin zu Ungarn/Štyri útešné žalmy pre uhorskú kráľovnú Máriu“. Táto Lutherova útecha sprevádzaná jeho osobným listom spôsobila na habsburgovskom dvore poplach. Mária musela svojmu bratovi Ferdinandovi vysvetľovať, že nemôže Lutherovi zakazovať, aby venoval svoju knihu, komu chce. Ferdinand ju napriek tomu žiadal, aby nečítala Lutherove zakázané knihy a presvedčila sa, že nikto z jej dvoranov nemôže byť usvedčený z nadŕžania Lutherovi. Uvedené súvislosti vrhajú zaujímavé svetlo na otázku Henkelovej náklonnosti k reformácii: Erazmus áno, Luther nie.

Henkelove slová: „Ja som sa nikdy neupísal nijakej strane a ani sa neupíšem.“

Erazmus na začiatku roku 1529 dokončil spis „Vidua Christiana/Kresťanská vdova“, ktorý venoval kráľovnej s pripomenutím zásluh Jána Henkela, bez ktorého by toto dielko nevzniklo. Ako však vyplýva z jeho neskorších vyjadrení, so svojím dielom nebol spokojný… „Obraz vdovy príliš málo svedčí tej, ktorá – ako sa domnievam – je určená skôr pre manželstvo, a ani napísať útechu pre takú šťastnú ženu sa nezdá byť vhodné, najmä ak už prichádza tak neskoro.“

Henkel sprostredkoval reakcie kráľovnej na toto Erazmovo dielo svojím listom datovaným 13. apríla 1530 v Linzi. Píše, že nielen kráľovná Mária, ale aj jej dvorné dámy, sa tešia z jeho spisu, hoci nevedia ani slovo po latinsky, a preto ho prosia, aby sa postaral o jeho preklad do nemčiny. A zároveň sa Henkel sťažuje už aj na svoje zdravotné problémy, má lámka.

V roku 1530 sprevádzal mladú kráľovnú vdovu na snem v Augsburgu, ktorý mal rozhodnúť o poslednej šanci na zmierenie medzi reprezentantmi starej a novej viery. Obe strany očakávali aj podporu autority Erazmusa Rotterdamského. Ten však verný svojej zásade, nedať sa zatiahnuť do sporov, sa na sneme nezúčastnil. Mal tu viacero priaznivcov, ktorí vystupovali v jeho kompromisnom duchu, medzi nimi aj Henkela. Ten mnohé reformačné názory prijímal so sympatiami, no v podstate sa usiloval o kompromis, ktorý by pomohol riešiť problémy, viedol k ozdraveniu pomerov v cirkvi a zabránil jej štiepeniu.

O reformu a nie reformáciu. Napriek tomu po sneme sa pre svoje sympatie k reformám stal pre Habsburgovcov neprijateľným a bol donútený odísť z kráľovniných služieb. Kráľovná Mária mu u svojho brata Ferdinanda vymohla udelenie cirkevnej benefície bez kňazských povinností vo Vroclave. Vroclavský biskup Jakub mu na základe toho udelil hodnosť vroclavského kanonika a farnosť vo Švidnici. Prvá jeho cesta do Vroclavy však nedopadla dobre. Mikuláš Oláh si celý vystrašený overuje pravdivosť chýrov, že ho pri Vroclave prepadli zbojníci, ktorí ho načisto olúpili. A ďakuje Bohu, že jemu osobne sa nič nestalo a tak isto, že „Božia prozreteľnosť mu nedovolila odniesť si všetky veci so sebou, o ktoré by takto prišiel, a ktoré má v bezpečí uschované“ u Oláha. Oláh, ktorý bol rovnako obdivovateľom Erazmusa ako Henkel, využil kontakty svojho priateľa a nadviazal s Erazmusom korešpondenčný styk.

Po sneme v roku 1530 sa „vyriešil“ aj problém s ambicióznou vdovou kráľovnou Máriou. Vymenovali ju za regentku v Nizozemsku, a prikázali jej prepustiť zo svojej blízkosti ľudí podozrivých z náklonnosti k Lutherovmu učeniu, medzi inými aj jej osobného kazateľa. Henkel sa teda v roku 1531 presídľuje definitívne do Sliezska, kde sa, ako kanonik katolíckej katedrály Vroclavy, ujíma starostlivosti nad benefíciami, ktoré mu zaručila kráľovnina štedrosť, ale aj vďačnosť. Aj duchovná osoba z niečoho žiť musí.

Pre poznanie Henkelovho myšlienkového sveta slúži zachovaná korešpondencia s Erazmom Rotterdamským, Filipom Melanchtonom, Alexejom Turzom, Mikulášom Oláhom, aj s inými osobnosťami doby, o čo sa pokúsil Imrich Nagy („Erazmovec Ján Henkel a jeho svet“), a z ktorého práce čerpáme informácie. Erazmus vysoko hodnotil Henkela, a to nielen vďaka jeho funkcii na dvore kráľovnej Márie, ale aj kvôli nemu samému.

Henkel bol múdry, vzdelaný a láskyplný človek, ktorému bola cudzia ctibažnosť, násilie či netolerancia. A naopak, pre Henkela bol Erazmus jeho veľkým vzorom, „najväčším a najlepším kniežaťom a patrónom humanistického vzdelania.“

Zdá sa, že Henkel a Erazmus boli hľadačmi pravdy a zároveň možností nápravy chýb v spoločnosti s úsilím neštiepiť ju, čím dávajú odkaz aj dnešku. Erazmusov list Henkelovi, datovaný 7. marca 1526, obsahuje dôvody, prečo Erazmus „nepovažuje Lutherov smer za správny“, akoby chcel napomenúť Henkela za jeho náklonnosť reformačnému učeniu. Henkela považuje za humanistického kazateľa, ktorý káže slovo Božie bez ohľadu na príslušnosť k tej či onej strane, zachovávajúc vernosť iba Evanjeliovej pravde. Erazmus teda videl v Henkelovi človeka, ktorý bol mu veľmi blízky svojím zmýšľaním a presvedčením.

Pokiaľ ide o biskupskú ponuku Henkelovi, iniciatíva vychádzala zo strany kráľovnej Márie. Tá sa v apríli 1526 obrátila na pápeža s prosbou o udelenie nejakej pocty pre jej bývalého dvorného kazateľa. Henkel však odmietol. A odmietol rovnakú ponuku aj od Jána Zápoľského, ktorý sa uchádza o trón proti Máriinmu bratovi Ferdinandovi. Henkel vtedy odmietal všetky ponuky, aj výzvu kráľovnej, aby prišiel za ňou do Bratislavy, azda preto, aby ho žiadna zo sporiacich sa strán v Uhorsku neobvinila z nevernosti.

Henkelovo rozhodnutie odmietnuť funkciu biskupa mu Erazmus vyčítal: „… za súčasnej situácie je smrteľníkovi lepšie byť pastierom svíň ako sviňou.“ A už vonkoncom sa mu nepozdávalo, že hlavnou zámienkou mu údajne bola zamýšľaná cesta za Erazmusom.

Keď sme na úvod konštatovali, že muži „erazmusovského“ typu – teda muži, ktorí nechceli reformáciu, iba „reformy“ – nemali nasledovníkov, kde sa stala chyba? Možno z nej viniť konzervatívne či liberálne cirkevné kruhy? Najskôr obe, neustúpili ani „starí“, ani „noví“. Noví chceli totiž viac, ako si vedeli predstaviť starí. A tade cesta neviedla a ani nevedie. Zdá sa, že Erazmus i Henkel boli nepochopení najmä u tých prvých, zatiaľ čo viacerí spomedzi dedičov tých druhých by ich chceli vidieť ako prvých reformátorov, Henkela potom osobitne na Slovensku či na Spiši, teda vo vtedajšom Uhorsku.

Zdá sa však, že Henkelove názory, ktoré prezentoval pred kráľovnou Máriou či na sneme v Augsburgu, kde sa v roku 1530 „lámal chlieb“, boli skôr názormi humanistu ako reformátora. Henkel bol prívržencom jednoty cirkvi, hľadania pravdy a možností nápravy chýb. Otázka zásadná: je hľadanie kompromisov vždy prospešné a úspešné? Aj keď nie je, môže však zabrániť násiliu.

Ján Henkel zomrel vo Vroclave 5. novembra 1539 a je pochovaný v tamojšej Katedrále sv. Jána Krstiteľa.

Marián Tkáč