-Ako ste sa dostali k fotografovaniu vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968?-

Dvadsiateho augusta ma zobudili z okresného výboru Komunistickej strany v Českej Lípe, mesta, kde som pôsobil. Bol som šokovaný, lebo som s nimi nikdy nič nemal. Dostal som auto z okresného výboru strany a oznámili mi, že ako fotograf galérie a českolipského múzea mám dokumentovať vstup vojsk na územie Českolipska. Česká Lípa leží na hraniciach, od ktorých išlo obrovské množstvo tankov z našich spriatelených armád. Bol som vyplašený, lebo som vôbec netušil, že to je obsadenie Československa. V Českej Lípe sa valili od Varnsdorfu smerom na Prahu v dvojstupoch tanky, čo som nikdy nevidel.

-Čo bolo dôvodom vášho presunu do Prahy, kde ste fotografovali udalosti priamo v centre mesta?-

O štvrtej hodine nadránom sme už mali prvé informácie z rádia a rozhodli sme sa ísť do Prahy. Na skútri sme valili cez Mělník do Prahy s jedným pražským architektom, ktorý ma doviezol priamo pred Československý rozhlas. Tam už bola obrovská skupina ľudí. Protestovali, robili barikády. Odohrávala sa neuveriteľná situácia. Bola to moja prvá fotografická reportáž. Tak nabitá dianím, že sa to už nikdy v živote neopakovalo. Žiaľ, výsledky nie sú, pretože všetky negatívy, všetky materiály z okupácie mi zobrala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Okamžite som bol evidovaný a 23 rokov som nesmel vycestovať do žiadnej krajiny.

-Ako ste vnímali reakcie ľudí na príchod vojakov do Prahy?-

Mojou obrovskou výhodou je, že nemám nervovú sústavu a mám päťsekundovú pamäť. Takže som postupne dokumentoval dianie od rozhlasu až po Pražský hrad. Zažil som udalosti neuveriteľne bohaté na zásah Pražanov, ktorých som neskutočne obdivoval. Lebo sa k tým Rusom chovali mimoriadne odvážnym spôsobom. Skákali na tanky, zapaľovali im sudy s naftou. Okolo 11. hodiny som bol pred Václavom a naraz sa ozvala paľba. Rusáci strieľali na Národné múzeum. Vtedy som sa jediný raz schoval do Domu potravín na rohu Václavského námestia. Nevedel som, čo sa deje. Keď sme vyšli von, bolo rozstrieľané múzeum. Trvalo dvadsať rokov, kým ho opravili. Kolóny skupín mladých ľudí putovali s československými zástavami na všetkých možných dopravných prostriedkoch, nákladných autách, hádzali po vojakoch kocky. Neuveriteľná odvaha.

-Podarilo sa vám odfotografovať aj zranených ľudí?-

Pred rozhlasom prechádzali tanky po autobusoch, električkách a zranili veľa ľudí. Nafotografoval som ženu, ktorej prešiel tank nohu. A vojaci bránili sanitke, aby ju išla ošetriť. Takže napätie bolo celý deň. Zo Staromestského námestia som pokračoval na hrad. Ruský vojak videl, že fotografujem. Prišiel, vytiahol mi film a díval sa, čo som nafotil… Nemal som strach, ale každý vojak mal samopal a keď sa ľudia bránili, bolo zle. Našťastie som fotil na ďalšie fotoaparáty. Na hrade som stretol aj jedného z najväčších maliarov Československa – Jana Zrzavého. Pozval ma do svojho ateliéru, kde sa rozhovoril o nenávisti k Sovietskemu zväzu. A kydali sme obidvaja, aké sú to hovädá.

-V Prahe vznikla aj vaša najznámejšia fotografia z augusta 1968…-

Na Staromestskom námestí som sa dostal do veľkého pomykova. V galérii bola výstava a pod transparentom Sovětské umění dvacátých let stáli Rusáci, ktorí obsadili námestie. A československý vojak sa díval, akú majú techniku. Chmatli ma nejakí po anglicky hovoriaci páni a vyžiadali si, či im tie fotografie pošlem. Nakoniec som predal týchto fotografií 5000 kusov po päť korún – v Českej Lípe, v Prahe. Bolo to neuveriteľné.

-Z Prahy ste sa vrátili do Českej Lípy. Ako tam ľudia reagovali na vstup spojeneckých vojsk?-

Do Českej Lípy som išiel autobusom. Okolo deviatej večer som sa objavil na námestí. Bola tam už hromada ľudí a boli zdesení, čo sa deje. Pol hodinu som rozprával do mestského rozhlasu o situácii v Prahe. Neuveriteľná, pre mňa dôležitá vec, lebo oni to majú zaznamenané. A ja mám doklad o tom, ako som tam rozprával. Potom som v rámci môjho zamestnania fotografa českolipského múzea a galérie dokumentoval ďalej všetko, čo sa dialo. Bolo mi čudné, prečo nie je Česká Lípa na námestí obsadená. Došlo ku kurióznej situácii, ktorá možno je pravdivá, možno nie. Šéf ruských vojakov, vysokoškolsky vzdelaný pán, sa dohodol s okresným výborom Komunistickej strany a mestom, že pokiaľ im dajú priestor neďaleko Českej Lípy s vodou, nebudú zasahovať. Pri Českej Lípe bol starý cintorín, na ktorom dostali vodu a boli tam všetky tie stany, tanky. Išiel som tam na bicykli so schovaným aparátom. A skoro som odpadol, lebo na tabuľu Zákaz vjazdu niekto po rusky napísal, že sovietsky cirkus sa nachádza len 50 metrov odtiaľto. Keď videli, že ich majú za cirkusantov, okamžite prišli s tankami na námestie a bolo trošku dusno. Potom sa vrátili na pôvodné miesto, ale vyhlásili stanné právo a zákaz nočného vychádzania.

-Oboznámila sa s vašimi fotografiami z augustových udalostí aj verejnosť?-

Po týchto udalostiach, keď som od rána do večera fotil, celé noci bol zatvorený v komore, vyvolával filmy a robil fotky, bola výstava. Získal som na nej prvé, tretie a piate miesto za fotografie udalostí z Prahy. Vzápätí, keď som sa objavil v Žiline, tak ma zobrala na výsluch ŠtB. Už mali moje fotky a hovoril mi, že krv na nich v skutočnosti nahradili sirupom a rôzne hlúposti. Bol to dosť dlhý vypočúvací rozhovor. Mal som neuveriteľné šťastie, lebo som mal na okresnom súde kamarátku, ktorá mi povedala, dávaj si pozor. Hovor o všetkom neurčito, nemenuj. Všetky fotografie so mnou podrobne preberali.

-Za akých okolností ste o fotografie z augustových udalostí prišli?-

ŠtB mi zobrala celý archív z okupácie, ktorý som mal vo veľmi dobrom stave. Do ateliéru v Žiline prišiel miestny náčelník ŠtB a tajomník Miestneho národného výboru (MNV). Zhabali negatívy a ja som bol trochu jedovatý. Tak zbalili aj mňa a zavreli u Saleziánov v Žiline (Saleziánsky dom, ktorý slúžil pred rokom 1989 aj ako väzenie, pozn. TASR). V base na prični boli vrchnáky od plechoviek a vyrytý nápis: „Keď ti je život milý, radšej ho skonči a podrež si žily“. Našťastie som vedel, že rodina má o mne informácie, lebo mi bachar priniesol od brata zubnú kefku a pastu.

Ďalším dôvodom zhabania fotografií bolo, že v tom období som už mal kontakty s fotografickou skupinou v Mníchove. Začali ma vyšetrovať, ako je možné, že som v Mníchove nadviazal styky so slovenským emigrantom. Bol veľmi dobre situovaným statikom a mal stavebnú skupinu s jedným aristokratom, ktorého moje fotografie zaujali. A ŠtB to všetko zistila.

Udali ma vlastne kolegovia z fotografickej skupiny Fórum osum. Teraz pripravujem vydanie pamätí a pokúsim sa zverejniť všetkých eštebákov, ktorí ma vyšetrovali. A ostatných ľudí, ktorí boli zapojení ako agenti, prechovávatelia bytu. Chcem päťdesiatym výročím zakončiť túto pre mňa kurióznu situáciu. Lebo od tej doby som skutočne podobnú fotografickú reportáž neurobil.

-Čo predstaví výstava o udalostiach z augusta 1968, ktorú otvoríte 21. augusta v žilinskom obchodnom centre a v galérii SOHO?-

Výstava je rozdelená na tri časti. Bude dokumentovať fotografie z Prahy, Českej Lípy a zo Žiliny. Objavil sa môj priateľ Josef Nový, ktorý nafotografoval augustové udalosti na území Žiliny. Dokazovali, že vojaci neboli agresívni, nezasahovali, nestrieľali. Tento človek sa dostal aj k neuveriteľným zážitkom, ktoré nedokumentoval, pretože bol pracovníkom vojenskej katedry na Vysokej škole dopravnej. Robil na letisku a zažil kuriózne veci. Som veľmi prekvapený, že o tom stále nechce hovoriť. Ale pravdepodobne sa niekto pokúšal od neho získavať tieto informácie. Lebo 47 rokov mal všetky materiály schované v alobale v hadici od vysávača. Čo je samo osebe rarita. A mne napadlo, že nebudem vystavovať sám. Pointa našej výstavy je – Čech fotografoval Žilinu a Slovák Prahu.

Na záver príprav oboch výstav som požiadal o snímky z okupácie môjho českého jazzového „bratránka“, excelentného muzikanta Jiřího Stivína. Fotografoval pražské udalosti, a tak návštevníci výstav v Žiline budú mať možnosť vidieť jeho kolekciu. Dokonca im i vyprodukuje hudobnú lahôdku.