V zásade existuje stratégia, ktorá sa stala jasnou a známou, je založená na kultúrnom pozadí, ktorého hlavným cieľom je fragmentácia spoločností zvnútra (mäkké vojny). Keďže mnohé krajiny (najmä Izrael) vôbec nemôžu akceptovať realitu prítomnosti Iránu ako významnej regionálnej mocnosti. Kde napriek všetkým politikám sankcií, ktoré sa počas uplynulých 45 rokov uplatňovali s cieľom izolovať a marginalizovať Irán, dokázal Irán vybudovať svoju vlastnú silu a upevniť svoj regionálny vplyv.

V dôsledku toho krajiny, ktoré sú voči Iránu nepriateľské, nemajú inú možnosť, ako využiť niektoré kontroverzné otázky v iránskej spoločnosti týkajúce sa ľudských práv, žien a demokracie s cieľom destabilizovať a oslabiť Irán. Preto tieto krajiny pristúpili k možnosti mäkkej vojny prostredníctvom:

– Kultúrneho prenikania do iránskej spoločnosti s cieľom rozbiť jej politickú štruktúru;

– Podpore teroristických hnutí vrátane snahy o vytvorenie nového ISIS.

V tejto súvislosti existuje množstvo dôkazov potvrdzujúcich tieto vonkajšie zásahy, ktorých cieľom je uvrhnúť Irán do vnútorných konfliktov a vojen, okrem iného:

1. Zadržanie zásielok zbraní prichádzajúcich zo zahraničia, ktoré sa časovo zhodovali s vnútornými nepokojmi.

2. Likvidácia teroristických buniek, ktoré plánovali zavraždiť osobnosti arabského pôvodu a uskutočniť teroristické operácie na náboženských miestach s cieľom rozpútať občiansku vojnu.

3. Zatýkanie teroristických skupín napojených na zahraničné spravodajské služby, ktoré pracovali na pašovaní zbraní.

Na základe týchto skutočností sa zdá, že hlavným cieľom je zničenie spoločenskej štruktúry, prehnaná politická polarizácia a podkopanie bezpečnostnej stability. Aby sa Irán stal krehkejším a podliehal rozdeleniu. Iránska republika prakticky čelí hybridnej vojne, ktorej politický cieľ je založený na konfrontácii s iránskym vplyvom, kde je tento vplyv založený na:

– Zotrvaní na jadrovom programe;

– Podpore hnutí odporu v ich konfrontácii s izraelskou okupáciou Palestíny;

– Prítomnosti v Sýrii a pomoci sýrskej armáde v jej vojne proti teroristickým hnutiam;

– Trvalej podpore húsíov v Jemene;

– Upevninie vplyvu v Iraku na všetkých úrovniach;

– Strategickom zbližovaní s Ruskom aj Čínou.

Tu treba uznať, že vnútorné napätie v Iráne je víťaznou kartou, ktorú sa Spojené štáty a Izrael snažia využiť na to, aby iránsky ľud podnietili proti režimu a dostali sa do konfliktu s ním. Táto nová situácia alebo výzva si vyžadovala, aby iránska vláda prijala inú víziu, ako sa s takýmto vývojom vyrovnať. Kde iránska vláda a jej bezpečnostné inštitúcie sledovali politiku zdržanlivosti a nepodnikali žiadne provokatívne kroky, ktoré by mohli viesť k zrážke. Naopak, pracovalo sa na tom:

1. Absorbovať hnev ľudí a umožneniť demonštrácie.

2. Dôsledné monitorovanie bezpečnostnej situácie a kontrola teroristických buniek.

3. Odhalenie špinavej politiky mobilizácie a podnecovania v médiách iránskej spoločnosti.

4. Dôkazy o tom, že mnohé opozičné hnutia sú spojené s agendou zahraničných krajín.

5. Spájanie vnútorných udalostí so vzorom založeným na uplatňovaní sýrskeho modelu v Iráne.

V tejto súvislosti a bez ohľadu na to, do akej miery je iránska vláda schopná čeliť týmto “mäkkým vojnám”, existujú veľmi vážne politické, kultúrne a vnútorné bezpečnostné výzvy, ktoré už nemožno ignorovať a ktoré si vyžadujú prehodnotenie mnohých politík, ktoré sa považovali za axiomatické, vrátane:

– Už nie je možné viesť politiku, ktorá je založená na vyvodzovaní zodpovednosti voči iránskym vládam a na neutralizácii najvyššieho vodcu revolúcie alebo inštitúcie poručníctva islamského právnika (poručníctva Faqih), od akejkoľvek zodpovednosti.

– Existencia radikálnych zmien súvisiacich s bezpečnostnými hrozbami, ktoré sa už neobmedzujú len na hrozbu Izraela, ale rozšírili sa aj na teroristické hnutia.

– Zvýšenie zložitosti spojenej so zahraničnými plánmi, ktoré sa snažia podkopať základy iránskeho štátu.

– Ako najnebezpečnejšie sa javia vnútorné krízy, ktoré môžu viesť k strategickým ústupkom na úrovni jadrového spisu, palestínskej záležitosti a vzťahov so Sýriou a hnutiami odporu.

Prehnaný záujem o otázky ľudských práv sa objavuje v kontexte tlakov, ktorým je Irán už desaťročia vystavený v záujme dosiahnutia geopolitických cieľov. Podľa toho, ako Irán čelil predchádzajúcim výzvam, sa však zdá, že je schopný prekonať súčasné ťažkosti, keďže piliere štátu sú stále pevné na všetkých úrovniach.

Okrem toho by sa nemala podceňovať schopnosť Iránu prehodnotiť svoje zahraničné vzťahy na základe rovnice, že bezpečnosť Iránu je spojená s bezpečnosťou regiónu. Irán má mnoho možností, ktoré túto rovnicu posilňujú. S iránskou realitou sú spojené viacrozmerné nároky, či už ide o jadrový program, zvýšenie intenzity stretu s Izraelom alebo energetickú bezpečnosť. Napríklad už nie je možné vždy sa spoliehať na pretrvávajúcu zdržanlivosť Iránu v Jemene, z čoho vyplývajú regionálne a globálne strategické dôsledky, prinajmenšom na úrovni globálnej energetickej bezpečnostnej rovnováhy.

Nehovoriac o tom, že ak iránskej strategickej trpezlivosti dôjde dych, nie je vôbec nepravdepodobné, že sa Irán priamo zameria na izraelské záujmy. Možno v určitom okamihu môže dôjsť k priamej konfrontácii v samotnej okupovanej Palestíne. Keďže Irán si plne uvedomuje, že všetky pokusy o jeho destabilizáciu nemožno vôbec oddeliť od reakcií Izraela, ktorý po prehratých všetkých vojnách s osou odporu, ktorú Iránska republika plne a neobmedzene podporuje, čelí existenčnému nebezpečenstvu.