Slovenská vládna zástupkyňa pre ESLP v tejto súvislosti na stránke Ministerstva spravodlivosti uvádza, že prípady týkajúce sa odoberania detí zo starostlivosti biologických rodičov bez relevantných dôvodov a ich adopcií bez súhlasu rodičov, ku ktorým dochádza v niektorých krajinách Rady Európy, víta rozsudok veľkej komory v prípade Strand Lobbenovej. Súd podľa nej v rozsudku potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, ktorá primárne chráni biologickú rodinu s tým, že rodinné putá majú byť zachované s výnimkou prípadov, keď je to úplne nevhodné pre dieťa.

Vysvetlila, že ESĽP pripisuje dôležitosť tomu, či vnútroštátne orgány pred umiestnením do náhradnej starostlivosti skúšali aplikovať iné, menej drastické, preventívne a podporné opatrenia a či sa tieto ukázali ako neúspešné. „Ďalším princípom, ktorý ostáva rozsudkom veľkej komory zachovaný, je ten,  že odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti by malo byť považované za dočasné opatrenie, ktoré bude ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia a každé vykonané opatrenie musí byť v súlade s hlavným cieľom, ktorým je spojenie biologického rodiča s jeho dieťaťom. Na nevyhnutnosť udržania týchto princípov poukázala vo svojej intervencii vláda Slovenskej republiky, ako aj vláda Českej republiky.“

Naopak žalované Nórsko, ako aj intervenujúce vlády Talianska, Dánska a Spojeného kráľovstva uviedli, že ESĽP by nemal v takýchto prípadoch vystupovať ako štvrtá inštancia a znovu posudzovať okolnosti prípadu. ESĽP tak urobil a dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov.

Slovenská republika využila možnosť podľa článku 36 ods. 2 Dohovoru a intervenovala okrem prípadu Strand Lobbenovej aj v prípadoch K. O. a V. M. proti Nórsku a Bodnariu a ďalší proti Nórsku.  Dňa 17. júna 2019 bolo nórskej vláde oznámených ďalších 16 sťažností týkajúcich sa uvedenej problematiky. „SR požiadala o povolenie intervencie vo všetkých 16 prípadoch. V prípade, že ESĽP intervencie povolí, bude v intervenciách aj naďalej podporovať aktuálnu judikatúru ESĽP primárne chrániacu biologickú rodinu, od ktorej sa tento v prípade Strand Lobbenovej neodklonil.“

V predmetnom prípade boli sťažovateľmi pani T. Strand Lobbenová a jej syn X., obaja nórski štátni občania. X. je prvé dieťa sťažovateľky, narodené v roku 2008. Po ťažkostiach, ktoré mala v tehotenstve, sa sťažovateľka obrátila na úrady sociálnej starostlivosti so žiadosťou o pomoc. Prijala ich ponuku na pobyt v rodinnom centre počas prvých mesiacov života jej dieťaťa. Po prvom mesiaci po narodení dieťaťa sa však rozhodla z centra odísť. Úrady jej ihneď odobrali dieťa a umiestnili ho do náhradnej starostlivosti z dôvodu obáv, že mu nebude poskytovaná dostatočná výživa na prežitie. Dieťa zostalo v náhradnej starostlivosti ďalšie tri roky, až kým orgány sociálnej starostlivosti nepovolili v decembri 2011 adopciu náhradným rodičom.

Čo sa týka náhradnej starostlivosti, nórske súdy v roku 2010 rozhodli, že nie je v najlepšom záujme dieťaťa ukončiť náhradnú starostlivosť vzhľadom na jeho osobitné potreby a obmedzené rodičovské schopnosti matky. V roku 2011 miestny orgán starostlivosti, zložený z právnika, psychológa a prísediaceho rozhodol o pozbavení rodičovských práv matky a umožnení adopcie. Orgán vypočul 21 svedkov počas troch dní. Sťažovateľka bola prítomná a bola zastúpená právnym zástupcom. Nakoniec bolo rozhodnuté, že v najlepšom záujme dieťaťa je adopcia.

Sťažovateľka sa odvolala na mestský súd a pojednávanie sa uskutočnilo v roku 2012. Opäť sa ho zúčastnila a bola aj zastúpená právnym zástupcom. Počas troch dní boli vypočutí svedkovia profesionálnym sudcom, psychológom a prísediacim. Mestský súd nakoniec vo svojom rozsudku z februára 2012 skonštatoval, že aj keď situácia sťažovateľky sa v niektorých oblastiach zlepšila (vydala sa a narodilo sa jej v roku 2011 ďalšie dieťa), nepreukázala zlepšenie vo vnímaní alebo porozumení svojho syna, ktorý bol psychologicky zraniteľný a potreboval tiché, bezpečné a podporné prostredie. Pri svojom rozhodovaní súd zobral do úvahy tri roky stretnutí, počas ktorých syn psychologicky nenaviazal na svoju biologickú matku, a taktiež bezpečie, ktoré by mu jeho náhradní rodičia mohli poskytnúť aj v nasledujúcich rokoch.

Dňa 9. apríla 2018 panel piatich sudcov veľkej komory ESĽP prijal žiadosť sťažovateľov o postúpenie prípadu veľkej komore. V konaní pred veľkou komorou intervenovali adoptívni rodičia X., Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Dánsko, Slovenská republika, Taliansko a Veľká Británia, pojednávanie pred veľkou komorou sa uskutočnilo 17. októbra 2018.

Vo svojej intervencii Slovenská republika uviedla, že judikatúra ESĽP primárne chráni biologickú rodinu. Umiestnenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti bolo extrémnym opatrením a od vnútroštátnych orgánov sa vyžadovalo, aby prijali ďalšie opatrenia, aby boli schopné dosiahnuť sledovaný cieľ. Najmä v prípadoch, kedy je rozhodnutie odôvodnené z hľadiska potreby chrániť dieťa pred nebezpečenstvom, by sa takéto nebezpečenstvo malo skutočne preukázať. Súčasne by sa náhradná starostlivosť o dieťa mala považovať za dočasné opatrenie, ktoré by sa malo byť ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia, a akékoľvek rozhodnutie o takomto umiestnení by malo byť konzistentné s konečným cieľom zjednotiť biologického rodiča s jeho dieťaťom. Slovenská vláda ďalej predložila svoje vyjadrenie k prípadu, v ktorom boli slovenskí občania dotknutí rozhodnutím úradu sociálnej starostlivosti, ako aj k medzinárodným obavám týkajúcim sa opatrení orgánov sociálnej starostlivosti v žalovanom štáte.

Dňa 10. septembra 2019 veľká komora ESĽP vyhlásila rozsudok, v ktorom trinástimi hlasmi k štyrom rozhodla, že článok 8 Dohovoru bol porušený vo vzťahu k obom sťažovateľom. V prípadoch, keď sa príslušné záujmy dieťaťa a záujmy rodičov dostanú do konfliktu, sa v článku 8 vyžaduje, aby vnútroštátne orgány dosiahli spravodlivú rovnováhu medzi týmito záujmami, a aby sa v procese vyváženia pripisoval osobitný význam najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý môže v závislosti od svojej povahy a závažnosti prevážiť nad záujmami rodičov. Vo všeobecnosti, sa vzťahy dieťaťa s jeho rodinou musia zachovať, s výnimkou prípadov, keď sa rodina ukázala ako obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné zväzky možno prerušiť len za veľmi výnimočných okolností a že sa musí urobiť všetko pre ich zachovanie.

„Existuje dôležitý medzinárodný konsenzus v tom zmysle, že dieťa sa nesmie odlúčiť od svojich rodičov proti ich vôli, s výnimkou prípadov, keď je to potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Ďalšou hlavnou zásadou je, že príkaz na umiestnenie do náhradnej starostlivosti by sa mal považovať za dočasné opatrenie, ktoré by malo byť zrušené len čo to okolnosti umožnia a akékoľvek takéto dočasné opatrenie by malo byť v súlade s konečným cieľom zlúčenia biologických rodičov a dieťaťa. Uvedený pozitívny záväzok prijať opatrenia na uľahčenie zlúčenia rodiny hneď, ako je to možné, vzniká od začiatku obdobia starostlivosti a vždy musí byť v rovnováhe s povinnosťou brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa.“