Koaliční lídri hovoria, že zo strany lekárskych odborárov ide už o vydieranie. Nuž áno, tak keď sa na to pozrieme z tohto uhla pohľadu, v tejto fáze je to možné nazvať vydieraním. A že minister zdravotníctva a jeho dvaja šéfovia sú teraz v úzkych, o tom svedčí aj ponuka vlády, že je ochotná s lekármi rokovať aj cez víkend. Možno by už pristali aj na rokovanie o tretej v noci, v daždi na parkovisku. Odrazu majú obrovský záujem sa dohodnúť…

Že to lekári hrotia, teraz, pár dní pred vypršaním ultimáta? No áno, rukavice išli dolu. A je na tom niečo čudné? Veď kedy že to lekári prišli s tým ultimátom? Ešte v lete 2021, pred vyše rokom! Lekárske odborové združenie (LOZ) vtedy spustilo deklaráciu, v ktorej zdravotníci vyjadrujú svoj súhlas s prípadnými výpoveďami, ak vláda nebude ochotná dať katastrofálny stav zdravotníctva do poriadku. Vyše roka sa vládna junta lekárom vysmievala a dávala im arogantne najavo, že v tomto štáte teraz vládnu oni a nejakí lekári pre ich veličenstvá nie sú partnermi.

Je to naozaj vydieranie? A ak, tak koho kým?

Vládnu rétoriku kompromituje už samotné slovo „vydieranie“. Aké vydieranie? Veď v kapitalizme predsa všetko rieši tá neviditeľná ruka trhu, čiže ponuka a dopyt, či nie? Chcete odísť? Fajn, na vaše miesta jednoducho prídu iní.

Že neprídu? Že na trhu nie sú, lebo všetci odišli za lepším do cudziny? To je tá spravodlivá a fungujúca Európska únia, všakže… Nuž ale ak je to takto, tak tým je vlastne priznané, že lekári (a samozrejme, nielen oni) sú tu za netrhových podmienok. Mladý lekár nemá profesionálny dôvod zostať tu za daných podmienok (a zďaleka nielen tých platových – asi ešte dôležitejším dôvodom na nespokojnosť lekárov je všeobecná situácia v zdravotníctve). Pôjde radšej na nemecký, európsky, americký trh práce… Za týchto okolností hovoriť o vydieraní je trochu divné. Alebo chceme spochybňovať fungovanie trhového mechanizmu?

Tá situácia je z pohľadu verejnosti trochu ambivalentná – na jednej strane ľudia sympatizujú s tlakom na nenávidenú bezočivú vládnu juntu, na druhej strane sumy, ktoré lekári požadujú, sú pri porovnaní s platmi v mnohých iných odvetviach, ktoré nedokážu vládu tak pritlačiť, absurdne vysoké. A to ľudí hnevá, vnímajú to ako nespravodlivosť. V kapitalizme však ťažko hovoriť o spravodlivosti, ak má rozhodovať trh – dostaneme sa k otázke, či tu vôbec existuje aj iná spravodlivosť ako tá trhová. Je trh spravodlivý? Vy si čo myslíte?

Teraz alebo nikdy

Termín už nepustí, problém sa definitívne musí rozlúsknuť, ultimátum sa nedá odvolať (alebo dá sa?). A áno, lekári teraz už tvrdo pritlačili. Ale na druhej strane, koľko iných profesií a skupín obyvateľstva je rukojemníkom svojvôle vlády a úradníkov? Kto sa môže lekárskym odborárom čudovať, ak zoberie do úvahy, kto je ich partner v rokovaniach?

Vláda je teraz ich rukojemníkom a zdá sa, že aj lekárski odborári chápu, že ako jedni z mála majú v rukách moc zvaliť túto vládu zloduchov, babrákov, plagiátorov. A nebolo by nič divné na tom, keby niektorí z nich podľahli emóciám a mali chuť teraz už hodiť do tých rokovaní vidly a tým vládnu juntu poslať do xxxxxx histórie. A dúfať, že po predavačovi vodky Hegerovi, plagiátorovi Matovičovi a generálovi Lengvarskom už bude môcť prísť len niečo lepšie.

Veľká časť verejnosti je presvedčená, že nakoniec sa predsa len dohodnú – nikto si ani len nevie predstaviť, že by sa taká šialená vec stala realitou, že by tisíce lekárov naraz odišli a v štátnom zdravotníctve by nastal armagedon. Mnoho ľudí si myslí, že tie všetky hrozby sú iba súčasťou vytvárania tlaku, a že niektorá strana najneskôr v posledný deň pred vypršaním memoranda predsa len ustúpi. A asi to tak aj bude.

Čo táto situácia hovorí (opäť raz) o charaktere a postojoch tejto vlády?

Boris Kollár sa opakovane vyjadril, že ak sa vláda s lekármi nedohodne, Sme rodina z koalície odchádza. Lenže otvorené dvere netreba vykopávať: aj on vie, že momentálne je jeho Sme rodina v preferenciách práve kdesi na piatich percentách, čiže na hrane, či sa dostane do parlamentu alebo nie – a je mu jasné, že rana v podobe totálneho výbuchu v zdravotníctve by ho s absolútnou istotou z Národnej rady vyhnala.

A hoci Igor Matovič o tom ešte nevie, pre neho platí presne to isté. Jeho preferencie sú vo väčšine prieskumov síce o chlp vyššie (niekde okolo šiestich či siedmich percent), ale už tu bol aj prieskum, kde malo OĽaNO 3,9 percenta…

Že sa premiér a ostatní jeho pusipajtáši zobudili až teraz, keď im už naozaj hrozí, že v dôsledku svojej arogancie by mohli prísť o politické všetko, to je pekným svedectvom jednej smutnej skutočnosti. A síce, že jediný naozajstný dôvod, ktorý ich v súvislosti s odchodom tisícov lekárov a následným kolapsom zdravotníctva trápi, je to, že by boli postihnuté aj ich preferenčné percentá – a inak im je v podstate jedno, či by verejné zdravotníctvo padlo úrovňou a funkčnosťou ešte o niekoľko poschodí nižšie. Veď oni s ich finančnými možnosťami chodia do súkromných zdravotníckych zariadení. A obyčajní slovenskí pacienti? Koho by zaujímali nejakí dôchodcovia, hypotékari a iná chudoba?

A možno im napadla aj iná myšlienka. Že keď sa to tak vezme, či by nebolo lepšie sa verejného zdravotníctva – toho socialistického prežitku – celkom zbaviť. Peniaze v rozpočte určené na štátne zdravotníctvo by tak nemuseli ísť na liečenie nejakého špinavého plebsu, ale by sa dali lepšie rozkradnúť prerozdeliť iným rezortom. Napríklad by sa za to dalo kúpiť niečo pre Ukrajinu: rakety, húfnice a iné pekné vianočné darčeky. Za to by ich pán spoza mora ešte aj pochválil.

A vlastne by sme sa mu tým opäť trochu viac priblížili: veď v Amerike má zdravotnú starostlivosť iba ten, kto si za ňu (pekné sumy) môže dovoliť zaplatiť – ostatní nech si užívajú svoje diagnózy ako im ich Pánboh nadelil. No nebolo by to tak lepšie? Už len to nejako vysvetliť tej nechápavej verejnosti.

Ivan Lehotský